Niektoré matrikárky odmietajú vpisovať slovanské mená a navrhujú nám anglické. Lada a Horan nie, Ďzesika a Čárly áno…Každý má právo na svoje meno?
Borisovi sa narodila dcéra. S manželkou sa dohodli, že sa bude volať Lada. Keď sa pobrali na popradskú matriku, čakalo ich tam prekvapenie. Matrikárka im odmietla zapísať dcérine meno do matriky so slovami: „A prečo Lada? To tu nemáme v kalendári. Čo jej nedáte nejaké normálne meno? Napríklad včera tu bola Džesika“. V rodine to vzbudilo samozrejme pobúrenie. Dedo sa hneval: „Ta jak še to ma volac moja vnučka?„ Nakoniec sa im podarilo na matrike dokázať, že meno je v niekoľkých slovanských kalendároch a teda že nielen Džesika, ale aj Lada môže byť zapísaná do matriky. Aj bola.
Spočiatku to vyzeralo, že ide o ojedinelý prípad. Avšak nebol. Na matrikách sa veľmi často tvária tak, že mať naše, slovenské, či slovanské meno, je exotika a normálne je mať meno cudzie.
„Svojim deťom som dal slovanské mená – Rodan a Živan. Sú to mená bežné v juhoslovanských kalendároch a teda nebol s tým problém. Moja žena prijala meno Rodana“, hovorí Rudolf. Meno Rudolf je starogermánske a znamená „Slávny vlk“, Rudolf sa rozhodol, k tomuto menu od rodičov, prijať meno slovanské a to meno Horan. Tu však nastali ťažkosti. Mohol by si nechať zapísať meno Goran, ktoré je bežné u juhoslovanských národov, ale rozhodol sa o slovenskú podobu mena – Horan. Čo sa mu zdalo pochopiteľné, keďže staroslovanská gora sa po zmäkčení zápodoslovanských jazykov už po mnoho storočí označuje ako hora. A teda nie Goran, ale Horan. Tu ale narazila kosa na kameň. Matrikárka sa ho opýtala – čo si nevyberiete nejaké normálne meno, môžete si dať aj Čárly. Prečo Horan? To Horana (lebo v skutočnosti sa už tak volá, i keď to ešte nemá v dokladoch“ dosť znechutilo. Dal si ale žiadosť o vyjadrenie na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV a čaká na odpoveď. K tomuto dodajme jednu poznámku: Ľudovít Veleslav Štúr prijal duchovné slovanské meno Veleslav. Nie je isté, či by dnes Štúrovi, napriek tomu, že sa zaslúžil o kodifikáciu slovenského jazyka, boli ochotné matriky priznať jeho slovanské meno. Možno by mu povedali – ale, pán Štúr, čo si nevyberiete nejaké normálne meno, ako Kevin, Majkl, alebo hoci aj Čárly?
Vieme, že kresťanské mená sa prepisovali do európskych jazykov s rôznymi odchýlkami a to tak, aby boli zvukovo prijateľné pre ten ktorý národ. Napríklad hebréjske meno Jochanán (Jehova je milostivý, či Jehovom tešený) sa vyslovuje v slovenčine ako Ján, v maďarčine Jánoš, v taliančine Džovany, v španielčine Chuan, v nemčine ako Hans, vo francúzštine ako Žán, v angličtine ako Džon, v ruštine ako Ivan… Tieto mená sú uznané ako tradičné, a preto sa môžu prepisovať rôzne tak, aby vyhovovali jazykovým zákonitostiam rôznych národov. Sú skrátka mená, ktoré sú v milosti, a sú aj také, ktoré sú v nemilosti.
AKO SA UJALI MENÁ „V MILOSTI“ ?
V Grécku sú pre matriky prijateľné len grécke mená. Na Slovensku sú slovenské mená čoraz zriedkavejšie. Pod vplyvom dlhodobého kultúrneho útlaku máme za slovenské vlastne skomolené inonárodné mená a to tradične hlavne z kresťanského okruhu. Okrem spomínaného Jána spomeňme latinského Petra, čo znamená Skala (skala súvisí s petrografiou – náukou o skalách), Pavol je preonačený latinský Paulus –znamená to Malý. Marek, Marcel a Martin súvisí s latinským Marsom – bohom vojny a márov (smrti), Štefan je grécke meno a znamená Veniec víťaza. Katarína je grécke meno a znamená Čistá, Zuzana je pôvodne hebréjska Šóšanná a znamená Ľalia. Na Slovensku sa tieto mená zaviedli hlavne v priebehu hustej rekatolizácie kalendárom zaslúžilých šíriteľov kresťanstva, ktorý mal korene v starom i novom zákone a vo viac, či menej násilníckych dejinách šírenia viery označovanej ako pravej. Napríklad na Litve prebiehalo krstenie Baltov mečom. Poľskí katolíci spolu s násilným krstom vtlačili Litovcom podľa toho, v ktorom rade stáli, aj také, či onaké kresťanské mená. Podobne to prebiehalo napríklad v USA v 19. storočí, keď Američania nedobrovoľne vtláčali mená Indiánom. Na Slovensku ešte v 15. storočí boli bežné len slovenské mená. Janovia, Pavlovia, Petrovia a iné mená dnes považované za normálne, boli Slovákom vtlačené hlavne v období rekatolizácie a to cirkevným kalendárom, v ktorom na každý deň pripadalo nejaké cirkevné meno. Kľúč bol jednoduchý – v ktorý deň sa dieťa narodilo, také meno dostalo. Spravidla bez vysvetlenia významu. Toto nevedomie trvá dodnes. Pripomína to „tričko s nápisom“v anglickom jazyku, ktorého význam nositeľ nepozná. Ak by ste vytlačili tričká s nápisom „Nie som veľmi bystrý“ v anglickom jazyku, zaručene by sa predali.
JUHOSLOVANSKÁ BAŠTA SLOVANSKÝCH MIEN
Baštou slovanských mien zostávajú juhoslovanské národy. Napríklad v srbskom kalendári vysoko prevažujú slovanské mená nad menami neslovanského pôvodu. Podľa znalca jazykov Bohdana Dobroslava Ulašina to súvisí s usporiadaním pravoslávnej cirkvi a dlhodobým odbojom Srbov voči tureckej nadvláde. V skutočnosti juhoslovanským menám rozumie každý, kto vie trochu po slovensky. Ak napríklad slovenské meno Milan znamená milý, tak u južných Slovanov bežné meno Živan znamená živý, Zoran súvisí so zorou (svetlom na oblohe), Rodan s rodom a zrodením, a tak ďalej. Koncovka –an teda nie je len juhoslovanská, ale je aj všeslovanská, je napríklad aj v označení Slovan. Kým nenastane výraznejšia obroda v tomto smere, môžeme sa vyhnúť nevedomeckému šikanu v otázke mien aj vďaka juhoslovanským kalendárom, i keď to by pre prebudených našincov nemala byť konečná stanica.
Podľa jestvujúcej právnej úpravy do matriky nezapíšu mená, ktoré nespĺňajú jazykový, gramatický správny tvar a nie sú v spisovnej podobe daného jazyka. Takáto právna úprava v zásade nie je v rozpore s našimi záujmami. Veľa však závisí na výklade. Veľa záleží od toho, na akého úradníka narazíme. Stalo sa neraz, že čo na jednej matrike neprešlo, na inej prešlo celkom hladko. Napríklad máme niekde na južnom Slovensku trojročnú Jasoslavu, aj keď je to meno novodrevné a teda doteraz nie tradičné, stavba mena však tradičná je (koreň s prídomkom atď.) A možno aj preto s tým neboli ťažkosti.
Mená podliehajú módnym trendom. Pri žiadnom mene sa nedá zabezpečiť, že jeho nositeľovi sa nebudú posmievať. Deti majú svoje posmešné riekanky aj na tie najbežnejšie „tradičné“ mená a tomu sa nedá zabrániť. Tu hrdosť na meno, v zmysle prebudeného vedomia, zohráva dôležitú úlohu. Ak v minulosti to bol cirkevný kalendár, dnes je to Halyvud, čo nás zásobuje všakovakými nezrozumiteľnými novinkami. Je tu však aj niečo, čo je v nás nie roky, a ani nie iba storočia, ale oveľa dlhšie. Je to schopnosť vnútorne rozumieť slovám vysloveným v rodnom jazyku. To je úplne najprirodzenejší kľúč pri výbere mena pre tých, ktorí sú si vedomí sily a významu slova.
Podľa zákona každý má právo na svoje meno. Pochopiteľne, že každý má aj právo na meno vo svojom rodnom jazyku. Aj keď sme v tomto smere na tom horšie ako za Veľkej Moravy a nie lepšie, ako v dobách staršieho stredoveku, záleží len na nás, ako si to dnes zariadime.
Žiarislav
Poznámka: meno Horana sa vyskytuje aj v Indii, samozrejme že by si aj náš Horan mohol s pomocou doloženie mena v Indii na matrike pretlačiť svoje meno. Snáď ale nie sme na tom až tak zle, ako koncom 19. storočia rezervační indiáni.
