Zdravím Vás, Žiarislav
Páči sa mi myšlienka prijatia druhého krstného slovanského mena v dospelosti, tak ako to kedysi robili v dávnoveku naši predkovia. Chcel by som prijať slovanské meno. Viem, že Štúrovci tak učinili na Devíne.
Môžete mi, prosím, poradiť, ako by sa to celé dalo uskutočniť? Robíte aj vy takéto „dospelácke krsty“? Neviem totiž na koho sa mám v tejto súvislosti obrátiť. Je s prijatím slovanského mena spojený aj nejaký
poplatok? Vďaka vopred za Vašu odpoveď.
s pozdravom
Maroš Krajčovič
Bratislava
Chvála za otázku tak dôležitú pre našu obrodu.
Tak,ako sloboda – v starom jazyku praslovanskom „svoboda“ znamená „svojeť“, teda vlastnú cestu, tak aj meno – zna-mená slobodu a vlastnú cestu. Nám, Slovenom, vzali právo na meno v niekoľkých vlnách a tieto útoky na našu slobodu boli útokmi na naše duše a mená. Každý kmeň má svoje dejiny slobody.
Ale či už ide o Baltov (krstených mečom), Indiánske národy (krstené konquistou a rezerváciami), alebo národy Slovanské (krstené mečom
i totalitou), vždy sa útlak duchovný spájal s útlakom jazykovým a popretie práva na meno v rodnom jazyku bolo jednou z násilností, ktoré nás uvrli do stavu neslobodnej kultúry. Preto dejinne (historicky) a vedomecky (filozoficky) vzaté, keď si dnes berieme svoje mená, znamená to návrat nielen k osobnej, ale i spoločenskej slobode. A to nielen v starých súvislostiach, ale aj v nových. „Moderné“ mená z telenoviel sú nám prístupné, avšak mená slovanské sú často akoby „nepovolené“, čo dokladajú viaceré články na Rodnej ceste.
Uveďme len príklad z obdobia rekatolizácie Slovenska – cirkev zaviedla kalendár s prevažne hebréjskymi, gréckymi, latinskými a germánskymi menami, ktoré boli považované za „svätecké“, alebo inak spojené s cirkvou.
Keď sa dieťa narodilo, muselo prijať „kresťanské“ meno uložené v tom dni, bez ohľadu na osobnú duchovnú cestu. Vtedy vznikla prevaha mien, ako Ján (hebréjske – Jehovu chváliaci), Peter (grécke, znamená Skala), Pavol
(latinské – znamená Malý), Katarína (grécke,znamená Čistá), Zuzana (Hebréjske, znamená Ruža, nie ako moderné príručky tvrdia, že lotos, ten v Izraeli nerastie) atď. Teda tieto napohľad slovenské mená sú vlastne
pôvodom cudzie a naše slovenské (slovanské) mená sú kultúrne zatláčané. A dodnes nám niekedy úrady bránia v slovenskej a slovanskej a vôbec v prirodzenej duchovnej kultúre (tradícii), ktorá hovorí o tom, že meno má
svoj význam v rodnom jazyku a my máme na takéto meno právo.
V polovici devätnásteho storočia vznikla tradícia hŕstky obrodencov, dnes známych ako Štúrovcov, putovať na starobylý Devín a prijať tam slovanský meno, na mieste uctievaného sútoku. Vieme o niekoľkých ľudí tej doby, že
tam prijali mená. Jedným z nich bol „Velislav“ známy ako Ľudovít (vtedy Ludevít) Štúr. Ale aj neskoršie pokolenia tento zvyk neopustili – spomeňme, že potomok štúrovského Jozefa „Miloslava“ Hurbana je dnes známy ako „Vajanský“ (podľa letného Slnovratu), Božena Slánčiková je známa ako „Timrava“ (podľa studničky)a tak ďalej. Lenže tieto mená sú považované oficiálne za umelecké, len tajne ako duchovné. Tak ako umelecké meno je
uznané aj meno „Horana“, či „Žiarislav“, aj keď podľa súčasného práva by s tým boli na matrike asi ťažkosti. Takže ešte nie sme celkom slobodní z hľadiska „oficiálnej“ kultúry. V úvodzovkách pritom nie sú mená akože
sporné, ale naopak – skutočné a duchovné. Avšak duchovne slobodní sme a preto si berieme svoje mená bez ohľadu na to, či nám niekto orazítkuje, alebo nie. Uznaj, že medzi duchom a úradom je určitý rozdiel. A sloboda,
svojeť, je predovšetkým stav ducha.
Takže, v skratke, každý dnes môže prijať duchovné, či slovanské, alebo slobodné meno. V starej dobe dostalo dieťa meno od rodičov, či zo zdrojov vedomeckých (viď povesti o vedmách – sudičkách). Potom ale, v stave
dospievania alebo dospelosti, patrilo k zasväteniu do stavu dospelosti (iniciácia) aj prijatie „dospeláckeho“ mena, teda mena dôstojného stavu dospelosti a zrelej cesty. Toto právo, či vlastnosť, svojeť, sloboda, nám
bolo v cirkevnom období upreté (a vlastne i v socializme). Dnes si ho berieme späť. Takže mená priímajú nielen deti, ale aj dospelí.
Je to už tradíciou, že od sklonku minulého storočia (a tisícročia) udržiavame viaceré celoslovenské obradné stretnutia, na ktorých hosťujú i priatelia z iných slovanských i neslovanských národov. A na týchto
stretnutiach máme aj obrad prijímania mena a obrad posvätenia mena (pre tých, čo meno už priali, ale nie obradne). Boli napríklad letné slnovraty, na ktorých priali mená aj desiatky ľudí. Okrem letného slnovratu je to
obrad Budenia (Devínskeho, obdobie splnu pri jesennej rovnodennosti), tiež obrad Zimného Slnovratu, obrad Hromníc, obrad Svätenia Jari a obrad Turíc. Záujem o obrad mena je možné vopred dohodnúť a niekedy sa jednoducho prispôsobíme požiadavkám. Dnes už môžeme povedať, že slovanské, duchovné, či slobodné mená (záleží na ľuďoch, ako si ich nazvú) už prijali tisícky našincov. A teda že ide o určité obrodné hnutie, ktoré nepotrebuje razítka. A čo sa týka poplatku, tak nepotrebujeme na toto ani žiadne poplatky. Patrí to k našim čestným úlohám, zabezpečiť takéto obrady. Stačí sa ozvať.
Chvála. S pozdravom Žiarislav.
