V lete je dobre v krpcoch ale dobre je i naboso
Obuť sa, to je vážna vec. Keď sa človek prisťahoval do hory, Na Medzu, a ešte gazdoval len tak trochu, chodil často naboso. Boli roky, keď chodil bosý aj od jari do jesene. Koža na chodidlách stvrdla, zhrubla a raz, v jeden pekný deň sa stala nepekná vec – tvrdá koža na chodidle praskla. A to znamenalo návrat do krpcov.
A pekne vystlaných onuckami, aby sa brázda na nohe zahojila bez znečistenia. Človek už vie, že bosonohé presuny je dobré vyvažovať mastením chodidla, hlavne stvrdnutej kože. Minule priniesol Zemin masť na nohy. Bol koniec listopadu a došiel Na Medzu bosý. To už mal človek baganče, lebo zhadzoval v strmej kamenistej hore sucháre na zimu. Pri takej robote tom je dobré byť obutý, hlavne keď začas primrzne.
Tuto, Na Medzi, sa človek v lete presúva niekedy v krpcoch, ale často aj v prakrpcoch alebo v sandáloch. Keď sa zjesenieva, je hmlisto a dymno, mrholí alebo aj prší, prezuje sa zo sandálov rovno do čižiem. Kožené filcové čižmy natiera občas ľanovým olejom alebo voskom. Odolné voči vlhku sú aj natreté a vyleštené vojenským krémom. Na noc ich treba dať ku peci, samozrejme, v prípade, že sa kúri, inak to nemá význam.
Pre človeka je úľava, keď konečne začne mrznúť. Samozrejme, len keď je nachystaného dosť suchého dreva. Vtedy človek zasa chodí po vonku v sandáloch alebo v šľapkách. Blato sa zmení na kameň a dvor je príjemné tvrdý, podobne, ako v lete, len je o nejakých tridsať – štyridsať stupňov menej, takže si treba cez seba niečo prehodiť. Napríklad túto noc neboli zavreté ovce. Niečo sme vymenili za oné hodnoty, jedného baranca a ovcu zabila pred pár týždňami medvedica a ostalo nám päť kusov.
hospodárska viacúčelová polozemnica
Tak človek večerom spočítal tie beloby a vzal ich do košiara, kde majú polozemnicu. Sú v nej síce dva riadky dreva, ktorým bude kúriť Vidimír a nový učeník v susednej polozemničnej, zateplenej chatke, ale ovce majú tú hornú, polootvorenú polozemnicu radi, aj keď sa k nej radšej valia v úpeku, ako v zime. V zime by spokojne spali vonku, zušľachtené valašky sú odolné plemeno. Ale budú aj rodiť takže tá polozemnica je pre nich osvedčená.
V tomto roku človek vyhútal novinku. Polročné šteniatko o veľkosti teľaťa – Borut – ešte nie je dosť zaučený do ovčiarstva a občas hrá, síce zriedka, ale predsa s ovcami naháňačku. Čo nie je dobré, lebo ovce sú vždy tie, ktoré pred ním utekajú. Takže kým sa mu ustáli povaha, potrebuje on a tiež Lesa koterec. Jeden už je nahrubo postavený a ten druhý, lebo každého mladého psa cvičí iný psovod, druhý koterec by sa tiež zišiel. Aby bolo v zime aspoň trochu teplo a v lete vlažno, tak ako to spraviť? Pred fujavicou a pred úpekom vieme, že dobre chráni polozemnica. Tak prečo nespraviť pre naše šteniatko o veľkosti teľaťa jednu malú stavbičku? Veď prírodné psy si radi hrabú brlohy. V kováčskej dielni človek do ružova rozpálil a pritvaroval starý čakan, Vidimír ho privaril do rúry a zvislý čakan na kopanie jám na koly je pripravený. Čakan obyčajný , čakan zvislý , táčky, lopata a lopota a výkop je hotový. Dubové, alebo agátove koly, zospodu treba opáliť, v zemi na siahu pevne zapustiť. A za nich palisádovým spôsobom naukladať do svahu štepy alebo rezané pologuľáče a hneď to vyzerá zaujímavo. Za palisádu treba dať kamene z výkopu, aby luby nehnili. Na vrch mu dáme nejakú striešku – že by plechy zo starej strechy? A čo tak zelenú strechu s trávou navrchu, to by sa zvieratkám mohlo páčiť? Ktovie, ako by sa tváril náš strážny malý obor, keby mu nad hlavou šantili capkovia?
polozemničný palisádový koterec vo výstavbe
No, trochu prší. Onedlho sneží. Človek celkom chápe Eskimákov, že sa pobrali celkom na sever, lebo chodiť v blate alebo mokrom snehu, to je nepríjemné aj v krpcoch s onuckami vo vnútri a zvonku s návlekmi napustenými lojom. Dokonca aj v kožených čižmách to nie je dlhodobo príjemné. Takéto ani teplo ani zima, raz pod nulou a raz nad nulou je najhoršie. No a ešte to otepľovanie, také tie polozimy, to nie je žiadna sláva. No ale vydržíme, no nie? Vrchár sa nevzdáva! V neskorej jeseni a v zime máme veľmi radi depku. Depka – to je spišský názov pre dupané – pučené zemiaky, Francúzi to volajú pyré. V takej cudzojazyčnej vývarovni si môžete objednať pyré, k tomu filé, potom ešte pité a pivé. My tu „pivé“ nepijeme a ani nejeme veľa chodov. Naše „antidepresívum“ je depka s ožehnutou cibuľkou a na to , aby sme sa k nej dostali, nutne musíme prekonať základnú vzpruhu v boji s poklesnutou náladou: Zapálime v peci oheň!
Foto: archiv Diva
Podobné články:
5.11.15 Samota, raj a návšteva medveďa pred koncertom – Z Vrchárskeho zápisníka
18.11.15 Ako sa obliecť v chlade prírodne?
30.8.15 Ako Vidimír tancoval pri úľoch a ako sa človek tváril, akoby mu uleteli včely –Z vrchárskeho zápisníka
11.2.14 Hmyzáci a zimné dumy – Z vrch. zápisníka
