Posvätné miesta sú kamkoľvek pôjdeš. Nieto na Zemi nepekného miesta, s výnimkou tých, ktoré sprznili ľudia. Akákoľvek chvíľa môže byť osvietením.
VODA V ČLOVEKU, ČLOVEK VO VODE
Hodina – dve času. Voľného. Človek je na pracovnej ceste, na remeselný tábor treba zabezpečiť kože na výrobu krpcov, opaskov, káps a zápästkov. No a potom brúska s ohromne veľkým kameňom, ktorý je na pomalý pohon, aby neprepálil čerstvo vykuté nože a sekerky, ktoré o pár dní budem kuť na kováčskom dvore. A keďže ten kováč, čo ju predáva, je na výjazde, človek má znenazdajky zo dve hodiny voľné ho času. Odbočí na lesnú cestu, na konci ktorej vidno čistučký potok. Najmenšiemu vrchárovi prisľúbil, že z výpravy prinesie potočný piesok a tak už ho aj naberá do vrecúška. A tiež samorasty omyté vodou. A kamene zaujímavých tvarov. Lade sa isto bude páčiť ten srdcový. A tie ploskáče budú chlapcom na ich stavby, ktoré si robia, kde sa dá. No a konáre rôznych tvarov, pekné omyté vodou, budú do ich skalky, kde sadia všakovaké skalničky a dávajú ich aj do samorastov. Človek zbiera tie darčeky a v duchu sa teší, že tieto prírodné bohatstvá spôsobujú chlapcom takú radosť a že aj vďaka domácemu vzdelávaniu majú prirodzený rebríček hodnôt, ktorý nie je závislý na obchodoch a počítačových hrách, ako sa to deje mnohým ich rovesníkom. Keď už tie bohatstvá sú nazbierané, človek rozjíma s pohľadom na potok a keďže je tak vábivý, dá si dole sandále. Ale prečo len sandále, veď aj košieľku, veď je tak horúco, až dusno. Čo košieľku, dá si dole aj gety. A keď je už celkom nahý, slastne si ľahne do studenučkého horského potoka. Najprv len tak stojí a umýva sa, potom zdvihne dlane, ako na slnovrate , ale vyššie a zapraje si u Všeducha: tri veci, každú trikrát: pomôž… očisti…dolieč…
A potom, ako obyčajne, splynie so studeným prúdom vody. Celý sa doň ponorí, aj hlavu, a keď sa voda zavrie nad chrbtom, povie si mudru: Večné svetlo živé svetom, daruj silu – rodnú živu, v noci aj vo dne buď vedomie, ochraňuj dušu, osvetľuj ducha, pomôž v múdrosti, pomôž v ľúbosti, pomôž v chápaní všetkých bytostí. Keď sa vynorí z vody, cíti, že ho už zranenia vôbec nebolia. Ako tak rozjíma v potoku, odkiaľsi priletí vážka. Krásna, modrá vážka, lieta tu naľavo, to napravo, nakoniec sa vznáša tesne pred človekovou tvárou a po chvíli vzájomného pohľadu si sadne na človekovu hlavu. Šťastie sa rozleje po celom tele a človek je v v krásnom splynutí s vodou, vážkou, Zemou a Všehomírom.
KOHO VOLIA POLOZVIERATKÁ?
Tu by sa to mohlo skončiť. Ale to by človek nevypovedal o krásnych samorastoch, jeden z nich – kmeň starého stromu – vyzerá ako tvár z boku, ale možno to vidieť len keď stojíš, sedíš alebo ležíš v potoku. Vtedy si bytosť bez zakliatia, duchovne naplnený a vidíš veci mnohým skryté. Tie krásne, i tie nepekné. Za tým stromom sú akési igelity a sklá, ktoré tam vyhodili nejaké polozvieratká. Na Zemi žijú rastliny, zvieratká i ľudia. No a ešte polozvieratká. Tie vyzerajú celkom ako ľudia, chodia oblečení, bývajú v bytoch, sú zamestnaní, teda zväčša asi, majú dokonca autá a vynášajú do lesa a k potokom odpadky. Pre nich neplatia ani teórie náboženské o stvorení človeka a neplatia pre nich ani teórie darvinovské. Keby sme sa mali pohybovať v rovine prevteľovania duší, tak síce majú ľudské vtelenie, ale uvažovanie je blízke zvieraciemu. Všade, v mestách, na dedinách a dokonca aj na lesných križovatkách sú nádoby na odpad rôzneho druhu, ale oni to stále vyvážajú do lesa. To ani divá sviňa takto nerobí, vykaká sa tam, kde práve je, ale nezanesie odpad k potoku, napríklad sklá, ktoré vezme najbližšia búrka do krásneho potoka a voda ich rozbije o skaly, na škodu prírodných ľudí a zvierat. Polozvieratá sú natoľko prefíkané, môžu mať aj vodičák, že to vyvezú do lesa, ale na rozdiel od riadnych ľudí si nevyhodnotia dôsledky. Keby si v lese len krochkali ako divé svine a chodili by po štyroch, neboli by také nebezpečné. Oni snáď chodia i voliť. Človek tak uvažuje, koho asi také polozvieratká volia. Ľavicu? Pravicu? Konzervatívcov, či liberálov? Oni vlastne môžu voliť kohokoľvek. Možno aj ľavicu, ktorej predstaviteľ ospevuje tých dvoch Byzantíncov, čo nám vraj z Grécka mali priniesť slovanskú kultúru a smeje sa, že sme mali univerzitu, keď kdesi ďaleko ešte len pobehovali bizóny a indiáni, to akože len zvieratá a divosi. Tí síce uctievali vodu a dokonca aj vážku, mali pre ňu ten istý znak, ako noví Slováci – tu však ten znak dnes azda predstavuje šibenicu, ale pre Slovenov, ktorí uctievali posvätné stromy a háje, a vody – dodajme, ten istý znak znamenal strom života. Vážka ako zvestovateľ vody na pláňach, krása. No a polozvieratká ale nemusia voliť ľavicu, ktorej jeden z vedúcich sa smeje z prírodných kultúr a vyzdvihuje liturgický jazyk. Mimochodom, veď my sme už mali náboženský jazyk pôvodný – veď sme ho aj používali v pôvodných, vedomeckých obradoch, nie staroslovienčinu, ale staroslovenčinu, predtým staroslovančinu a tým sme si odovzdávali vedomstvá a spájali sa so svätosťami, vlastne až do novoveku, keď napríklad podpolianský bača pri jarnom výhone ovcí obetoval z mosta štipku soli. Nie igelit a sklá, nevedomci. Štipku soli. Slušne. Na to ti predsa netreba univerzitu.
No ale polozvieratká vlastne nemusia voliť ľavicu, môžu voliť aj pravicu. Ktorá tvrdí, že Zem a Voda majú byť takým istým tovarom, ako hocičo iné, ako napríklad – ponožky. Oni môžu voliť vlastne i konzervatívcov, ktorí vlastne už neuctievajú prírodné sily a svätoháje a vodné toky, ako nejakí, pre nich zaostalí „pohania“, ale uctievajú napríklad pozlátené veže, špicaté, oblé, nejaké. Tam, k pozlátenému oltáru, odpad nevyvezú. A môžu voliť aj liberálov, ktorí vyzdvihujú slobodu podnikania nad prírodný súlad a chcú čo najmenšie zasahovanie do výroby a obchodu. Však čo tam otepľovanie, ľadovce sa roztopia no a čo. Však nabudúce sa ochladí. Že ťa to spláchne, alebo usmaží, že tu bude paseka a niekde i smrtonosná kuca-paca, čo na tom? To peňažníkov dnes nezaujíma.
JE CESTA Z NEVEDOMEJ KRÚTŇAVY
No, ale dobrá správa je, že sa s tým dá niečo robiť. Polozvieratko sa nemôže stať v tomto živote úplným zvieratkom, aby posilnilo vymierajúce druhy. Ale môže sa stať človekom. Počuli ste niekedy o vzdelávaní? Začína sa v rodine. Aj v neúplnej. Aj v detskom domove. Prírodné vzdelávanie a vzdelávanie o prírodnej kultúre môže byť dokonca aj v škole. A potom pokračuje až do duchovného naplnenia, alebo do vyvanutia z tohto života. Na výsledku záleží. A to nie len na konečnom. Na tom, akého si rítu, vôbec nezáleží, nijaké nebo pre znečisťovateľov našej Svätej Zeme , našej krajiny, našej Veľkej Zeme, pre znečisťovateľov nijaké nebo nečaká. To si vyhoď z hlavy. Záleží na duchu. Na duši. Na činoch, a náprave nevedomstva, na tom, ako sa správaš k iným a k celku. A na tom, ako sa snažíš o súlad.
Človek odchádza od potoka šťastný. Napriek tým sklám a črepinám. Pretože sa zas stretol s Duchom. Všetci sme jedna rodina. Nikto sa nemá povyšovať. Polozvieratko – to nie je nadávka. To je priateľské, súrodenecké napomenutie tých, ktorých čakáme v spoločnom kruhu života. Lebo – v našej rodine, v tej širokej, bytostnej rodine je aj strom, aj tá rybka vo vode, ba a aj tá malá, pre mnohých vlastne neviditeľná – vážka.
snímky: ŽS, LM
Prírodné vedomecké vzelávanie – Letné tábory Na Medzi 2021 – vedie Žairislav
