Otázka: Je známe, že staré kultúry dávali bohom aj krvavé obete – zvieratá, alebo i ľudí. Ako sa k tomu stavať dnes, keď obrodzujeme prírodné duchovno?
ŽS:
Vo vedomectve to neskutočňujeme. Nezabíjame iné bytosti v prospech božstiev. Božstvá to nepotrebujú.
Ak bohovia, alebo Boh, sú tvorcami sveta a života, ak by sme vnímali, že z popudu týchto síl vznikal život, tak potom z popudu tých istých síl život aj zaniká. A teda neboli by odkázaní (bohovia či Boh) na to, či im nejaký modloslužobník prinesie krvavú obeť.
Z vedomeckého hľadiska sme všetci bytosti stvorené pre život. Zároveň každá bytosť poskytuje niečo pre iné bytosti a to nielen svojho druhu. V prírode nie je odpad, lebo odpad jedného je živnosťou druhého. A mnoho bytostí pojedá odpady, či telá iných bytostí. A to aj dravce a aj ľudia. Z vedomeckého hľadiska všetko, čo sa narodí a umiera, má dušu. A k dušiam pestujeme úctu. A teda nemožno zbaviť života nejaké zviera len tak, a to ani pre potravu nie, ale ak je to napríklad v chovateľstve nutné, je potrebné to urobiť citlivo, a ak sme na duchovnej ceste, tak je potrebné urobiť aj obrad odprevadenia duše, ktorý robíme, aj keď nájdeme v chove zviera uhynuté, alebo zabité dravcom.
Rôznosť obetí v kultúrach sveta
Dejinne vzaté – obete boli u Slovanov väčšinou predmetové, často zrno a iné časti úrody a zo zvieracích sú najčastejšie zástupné obete so soškami zvierat vyrobených často z hliny. V Slovenskej oblasti aj za Veľkej Moravy a po nej sú archeologicky pomerne známe niektoré svätyne: Most pri Bratislave, kde je nájdených množstvo zvieracích kostí a Pohansko na Moravskom Slovácku, kde sú vo svätyni koly po drevených sochách v kruhovom zoskupení. U naddunajských Slovanov nie sú o ľudských obetiach zmienky, ale zjavne sa bežne dialo obetovanie zvierat. Ľudské obete zaznamenané sú v miestach bojov a styku s kresťanstvom u Slovenov polabských, a zaznamenané je to aj v prípade vikingského pohrebu u nordických Rusov. Vylúčiť sa to v starých spoločnostiach nedá. Ale v 16 – 20. storočí sme zastihli na rôznych svetadieloch spoločenstvá kmeňov žijúcich od pravekej doby kamennej až po miestny starovek a vidíme, že v početných, hlavne jednoduchších spoločnostiach, sa takéto obete vôbec nevyskytovali, niekde pri zabití zvieraťa na love jednoducho dali ľudia obrad duši a chválu bytosti, ktorú ulovili – u nás je toho pozostatkom obetný posledný kus a posledný zob. A– zas niekde boli na mezoamerických pyramídach – boli aj ľudské obete. Takže tých spôsobov vnímania a uskutočňovania obetín je mnoho – od úctivej chvály, až po samoúčelné zabitie bytostí v prospech, či domnelý prospech božstiev.
Obetovanie zvieraťa mohlo byť v starých kultúrach dvojakého druhu. Jedno – ako je doteraz známe v Indii – duša je obetovaná božstvu a mäso potom zjedia ľudia – podobne, ako by ho zjedli, aj keby nebolo náboženstva. Niektoré duchovné spoločnosti aj bezmäsitý pokrm najprv obetujú božstvu a až potom ho zjedia ľudia. Čo súvisí s úctou k darom prírody a svätostí. Tento spôsob má jednoduchú príčinu: keď ľudia veria, že duša je božského pôvodu, tak sa musí vrátiť ku svojmu zdroju a preto ju vyprosia – teda obetujú tak, aby sa to vedome mohlo stať. A mäso potom zjedia, pretože jesť musia a v severnom miernom pásme, kde žijeme, ani pustovníci dlho prírodne nevyžili bez stravy živočíšneho pôvodu. Časom sa teda z prirodzenej úcty pri zabití zviera – živého tvora s dušou, stal akoby samoúčelný obrad – a to v prípade, keď telo sľúbeného, teda obetovaného zvieraťa ľudia nejedli.
Zápalná obeť a obetina z hľadiska biblického
Vyhraneným príkladom takejto obety je zápalná obeť, keď telo zvieraťa celkom zhorí a nijaký prírodný úžitok z toho nie je. Dodajme, že toto v praveku nepredpokladáme a vyskytuje sa to v niektorých starovekých kultúrach, hlavne bohatších. Názorný príklad zápalnej obete je zaznamenaný v starovekom Izraeli – obetovanie veľkonočného baránka. Na rozdiel od prírodných spoločností, keď museli zabiť slabšie kusy a samozrejme vyprosiť dušu, podľa záznamov v jeruzalemskom chráme na mieste, kde nemali prístup „pohania“ , teda „gójovia“, tí ostali v “ nádvorí pohanov“ , pravoverní Hebrejci vstúpili do obetnej miestnosti chrámu a obetovali najlepšie vyzerajúcich baránkov. Verili, že zmyjú svoje hriechy, keď obetujú a zabijú baránka živého a zdravého, čo nemá hriechy. Teda – opačne, ako v prírodných chovoch, kde nebolo bohatého kňazstva – v prírodných chovoch museli obetovať tie slabšie zvieratá, aby chov prežil. V izraelskom chráme teda obetovali najlepších baránkov, ktorí nemali nijakej chyby a po zabití ich spálili ohňom. Zo zápalnej obete ostal len popol. Od tohto obradu – veľkonočného obetovania baránka – odvodzujú kresťania obetovanie Ježiša a vykladajú ho tak, že Boh obetoval svojho jediného syna a týmto zmyl („na úver“) hriechy. A teda – má to teda háčik – zmytie tzv. dedičných hriechov je na nejakú dlžobnú zmluvu – a preto musia kresťania slúžiť po celý svoj život a dejiny Bohu. No v skutočnosti sa nedá rozlíšiť, pri pohľade zvonku, že či slúžia Bohu, alebo cirkvi, teda aj mocenskému aparátu. Aj preto bolo pre stredovekých samovládcov výhodné mať poslušnejších kresťanov, ako slobodnejších pohanov.
Mnohí, ktorí veria, že Boh obetoval syna Ježiša, a oni veria , že ostatní nie sú deti božie, tak títo mnohí vlastne veria, že to tak malo byť a že je to dobré. To, ako kňazi trvali na Ježišovej smrti, tlačili na Piláta, aby ho odsúdil na smrť… a že sa stalo to, čo opisujú evanjeliá, ak by to teda aj tak naozaj bolo, pretože to nie je podstatné,či to presne tak bolo, lebo svedectvá si v niečom odporujú, podstatný je ukážkový náboženský dej obetovania, ktorý sa masovo udržiava. Boh, dovtedy opisovaný menom Jhvh, teda vydal svojho domnelého jediného syna na smrť a to má nás všetkých zaväzovať natrvalo, s videním akejsi zvláštnej užitočnosti jedinečnej krvavej obety božstvu, ktorá má byť podmienkou dobrého sveta. Podľa vyznávačov tejto viery bola dobrá táto krvavá obeť a tá je tu stále živo pripomínaná ako pitie jeho krvi a jedenie jeho mäsa, takže táto obeť nahrádza nutnosť obetovať baránkov a mení starú zmluvu na novú, spečatenú živou obeťou.
A teraz človek povedá, že aj túto obetu možno nahradiť – vedomejšou obetou. Pretože táto nová obeta si nežiada nielenže udržiavať podrezávanie, ani mučenie a ukrižovanie a oslobodzuje nás nielen od dedičného hriechu, ale aj od (hriechu) schvaľovania neprávosti.
Čo je teda obetina a aká má byť z vedomeckého hľadiska?
Obetovať je zo staroslovenského „obvetiti“, teda – ob-vetiti. Pričom „vetiť“ znamenalo „hovoriť, povedať, prehlásiť“. Iné jazyky dokladajú, že obetovať znamená sľúbiť (poľsky sľub – obietnica , rusky обещание). Preto sa používa ako súbežný výraz „prisahať“, ktorý je však odvodený už nie od vety (ob-veta), ale od od siahnutia (prisiahnutia) na vec, ktorá je posvätná, alebo má vzťah ku svätosti. Obveta, skrátene obeta, teda u slovanských predkov spočívala v siahnutí na svedecký, posvätný predmet – kameň, alebo strom, teda v prisahaní – obvetení – teda sľúbení. Takto sa uskutočňovali i manželské prísahy či sľuby, i prísahy v prechodových obradoch i v sľuby – prísahy v prípade iných životných udalostí.
Ak teda obetujeme, dávame niečo, čo je naše. Z vedomeckého hľadiska tak ako pozemok, strom, tak aj zviera nie je v pravom zmysle našim vlastníctvom. My pozemok, porasty, či zvieratá nie tak vlastníme, ako skôr spravujeme. A ak máme dať, obetovať niečo skutočne zo seba, tak to môže byť napríklad niečo nami skutočne vytvorené, alebo čo máme v sebe priamo. Ale niečo, čo máme radi.
Samozrejme, môžeme obetovať kúsok zo svojej úrody, alebo jeden zo svojich výrobkov. Ale najväčšie obetiny sú také, keď obetujeme niečo zo svojho vnútra.
Napríklad mnohé neduhy, zlozvyky, necnosti v ľudských bytostiach prežívajú, pretože ľudia majú radi to, čo je na nich lákavé. To niečo môžeme obetovať v prospech duhov, dobrozvykov a cností.
Takáto obeta je určite náročná. Nie je to tak jednoduché, ako chytiť nejakého kohúta, kozlíka či baránka a zbaviť ho života, ktorý sme mu nedali. A nie je to ani tak jednoduché, ako uveriť hlasnému a všadeprítomnému presviedčaniu až vydieraniu, že už niekto raz za nás obetoval a nám ostáva už len tomu slúžiť. Vedomecká obetina je duchovne náročnejšia. Týka vedomého obetovania z nášho vnútra .
Najväčšou obetinou je obetovať to, čo máme v sebe. Zasvätiť svoju cestu duchovnému zušľachťovaniu je veľká obetina. A nemusíme sa ani vzdávať rodiny, ani vlasti, ani inej svojeti. l keď obetujeme možnože príjemné a možnože aj lákavé cestičky plné rôznych pôžitkov – a to v prospech duchovného zušľachťovania, zmeníme sa. A zmení sa aj naša odmena – duchovné naplnenie je viac, ako všetky pôžitky sveta. A – zmení sa k súladu aj naša rodina , vlasť, svojeť…
Nemusíme teda obetovať iných. A nemusíme sa ani uspokojovať krvou a telom obetovaných v minulosti. Naša vedomá cesta je obetovať niečo zo seba v prospech duchovného naplnenia a vylepšenia tohto sveta.
Žiarislav, jaseň ´21
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
