Ako sa včely robili, že nie sú doma.

No tak to už človek v tejto dobe veľa nenabehá. V noci sa v cvale splašil kôň, vo chvíli, keď neďaleko zarevalo lesné zviera a človek práve na ňom sedel. No je z toho zranenie, noha vystužená a nemal by ňou veľmi hýbať 6 týždňov (predsa len po týždni pozrel svojho známeho, ten vraví že bylinkové obklady to vylepšili ale netreba s tým hýbať) . A tak sa dostane len k tým domácim zvieratám, ktoré sú tak malé, že ním len tak ľahko nezalomcujú. No a také malé, maličké zvieratko je – akože sa volá? Včela. Včela je už aj podľa zákona domácim zvieraťom.

Tohto roku sme vybrali z medu tak málo, ako nikdy. Pri Letné tábory, písanie, času na gazdovanie bolo málo. Ale pri prehliadke úľov počas babieho leta vysvitlo, že jeden úľ má plný nadstavok medu a ďalší med má v ďalšom nadstavku o poschodie nižšie. Tak sme z neho niečo zobrali. Vlastne sme to zobrať museli. Bola to medovica – tmavý lesný med. Naplnili sme ním mnoho fliaš. Tá medovica je tak tmavá, až je do zelena. Akoby mala v sebe aj to svetlo ihličia a listov stromov. Medovicu by ste správne včelám nemali nechať, aspoň nie veľa, lebo keď je jej veľa , na zimu im to môže uškodiť. Nuž sme im to vzali takpovediac zo slušnosti. No ako tak človek koncom leta hľadel na kadluby , zistil, že z toho krajného včely nelietajú. Bol to mohutný kadlub z dutého smreka, so širokým nadstavkom, že by tá silná rodina uhynula? Tak to človeku nedalo a tak si povedal, že sa do toho kadluba pozrie.

A ONI SI TAM POCHRAPKÁVALI…
Veko nešlo otvoriť, tak bolo prilepené propolisom. Keď ho napokon vypáčil, s úžasom zistil, že tá rodina v tom pni je živá a – drieme. Celý nadstavok a aj plodisko boli napráskané medom, všetko zaviečkované a tie včely jednoducho nemali čo robiť a tak ani nevychádzali vonku, len tak pochrapkovali. Tak si človek predsa len povedal, že nejaký med na zimu by sa ešte zišiel, veľa sme toho nevybrali a tak im vzal tak polovicu medu. To bolo vyše vedra. A druhému a tretiemu úľu ešte po jeden až tri rámčeky, aby sme medomet zbytočne nezagabali. A tak máme ďalšie dve vedrá medu chutného, že až.

Inak – v tých dutých pníkoch, čo človek vyvinul, sú rámčeky, ako v kockatých úľoch. Plodisko je o veľkosti prehĺbeného béčka (hĺbka 30 cm) a vrch – medník – väčšinou nízky. Na boku sú rámčeky zúžené po 5 cm, aby dosadli do kruhu. Človek do úľov nechodí, ak si o to včely vyslovene nežiadajú. Ak sa pýtajú, tak buď vo sne, alebo mu začnú voľakde na dvore, teda mimo úľov, bzučať okolo ucha tak naliehavo, 3x za sebou, že sa to nedá nepočuť. Hovoria napríklad: bzzzz bzzz, héj, človek, máme plný kadlub, už sa tam ani nevmestíme, toho roku nič nevyberiešššš? Čo poviešššš terazzzzzzzz? Bzzzzz, bzzzzz…. Alebo inokedy: Bzumky bzumky, ojojoj, človek, ojojojoj, naše malé červiačiky majú klieštikov, jeden sa narodil s ohryzenými krídelkami, toho roku nás nevydymíš? No nemáme to radi, bojíme, bojíme, ale pomáha to, pomáha ten hrozitánsky dym, bzzzz bzzzzzzzzzz… A takto človeku do ucha všelijako bzučia, minule mu jedna dokonca dala pusu, no nevšimni si to. Tak nechal písanie, vzal barle, do prúteného koša nahádzal dymák, práchno, krídlo, páčidlo a misky, šmaril to cez plot a nejako sa predsa len dotrepal k tým úľom a všetky ich prezrel.

A PREČO IM DÁVA RÁMIKY?
Viacerí sa pýtali, že načo rámčeky? Prečo ich nechovať celkom na prírodno – bez rámčekov? Nuž – pred stáročiami by sme rámiky nerobili, ale teraz ich máme. Z jednoduchého dôvodu: Predstave si, že ste včela. Že žijete v rodine, máte voľajakú komoru s policami .- na nich zásoby – to sú tie plášte na med, teda – plásty – a že raz do roka príde voľajaký obor a tie skrine a police vám vylomí aj so zásobami a vezme. No – možno zimu prežijete, možno nie, lebo stavať naraz aj skrine a police – a aj zháňať nové potraviny – je náročné. No a keď máte tie rámčeky, tak je to takéto: Raz do roka príde obor, pozrie do komory, vyberie polovicu zásob z políc, skrine a police vráti, takže ich nemusíte nanovo vyrábať, iba zháňate nejaké ďalšie potraviny aby ste tie police naplnili a ten obor vám dá nejaký príkrm, nie až tak akostný, ako je váš vlastný med, ale zato vám poskytne ochranu pred parazitmi a ochranu pred medojedom, vedomedom, medoveďom, alebo ako by sme ho nazvali, aby sme ho neprivolali. No a takto my to robíme. Človek to niekedy aj pozoroval – ako dlho trvá, kým postavia včely nové plásty a ako dlho trvá, kým ich naplnia medom. No a naplnenie je omnoho rýchlejšie, ako postavenie. Takže vybratie medu je pre nich menšia strata, ako zničenie celých plástov, samozrejme , úle treba ohliadať, na jar prehodiť plodisko s nadstavkami, tmavé plásty s košieľkami vytočiť a plásty potom roztopiť na vosk (ten precediť), aby v starých plášťoch voľajaké pliagy nebujneli.

AKO TO CHODÍ V PRÍRODE?
No a čo sa týka prírodnosti chovu – ako to je? Prečo včely nechovať celkom prírodne? Nuž – človek chová včely aj celkom prírodne. Niektorý roj unikne do hory. Sliedičky z vyrojenej rodiny niekedy rýchlo vysliedia dutý strom, bzumk a poďho do lesa. Tam sa zahniezdia a žijú, ako sa dá. Keď je dobrý rok, veď prečo by nebol, vyrojí mladá rodina so starou matkou a stará rodina prežije aj druhým rokom, tretím už možno nie. Lebo globalistickí obchodníci priviezli klieštika z Ázie a naše včely ho na rozdiel od ázijských nedokážu odhryznúť, alebo nechcú (možno je chuťovo odporný). Bolo by vyhútať , ako vyšľachtiť chuťovo prijateľných klieštikov. No a keď už tie kliešte včely dožerú, tak spoločne začnú spievať pieseň smrti a v jednej minúte sa – býva to koncom leta alebo začiatkom jesene .- vyroja do poslednej včely v ústrety dobrej smrti. Dutinu vzápätí vyplienia dravci , ako osi, sršne, myši, mravce a ucholaky a zo včelích zvyškov nezostane nič. V zime to vymrzne a na jar, alebo v ďalšom roku vyčistenú dutinu vysliedia sliedičky a príde tam nový roj. Zaujímavé je, že v včely neuhynú v dutine, s výnimkou zimy, keď nevedia lietať (včely sú z juhu), ale opustia ju v prospech uvoľnenia priestoru ďalšej rodine – možnože tej istej. Lebo roj je vlastne ďalšie pokolenie toho istého rodu, niekde sa musí usadiť a ak sa mu darí, tak o rok sa zas vyrojí. Takto včely prežívajú aj napriek klieštiku – lebo vyrojená rodina odletí takmer bez parazitov – veľká väčšina je na včelích červíkoch (larvách) a tie predsa nelietajú, ostávajú vo zvyšku rodiny, v ktorej sa práve rodí nová matka.

No a tak človek chová včely aj celkom prírodne – tak, že nerúbe duté stromy, ale chráni les, v ktorom úplne prírodne žijú aj rodiny, ktoré sa vrátili ku slobode. Z tých, pravda, neberie nijaký med, iba ak med-veď. V detstve chodil do lesa a na ryby so spolužiakom Milošom, ten sliedil, kde sú divé včely a vyberal im vrchné plášte, keď primrzlo. Ako dávny brtník.
Keď to spraví medveď, záleží, či vyberie len vrch, alebo celé zásoby. Ak celé, pre rodinu to znamená smrť.
No človek sa snaží včely tak chovať, aby boli spokojné. A nerobiť im zbytočnú škodu. Nakoniec – veď vedia lietať. Nejaký roj snáď každý rok zmizne.
A aj keď ešte v lete uvažoval, že nevybrať im nič – väčšine rodín aj tak nechal všetok med – tým včelám s väčšími prebytkami predsa len nejaký med vybral. Zo slušnosti. Aj keď chováte len tak koňa a nič s ním nerobíte, nijakú protislužbu nechcete, nie je taký šťastný, ako keď s ním pracujete. A so včelami je to možno podobne. Aj huby rastú viac v lese, kde zasahuje človek. Iné bytosti nás vnímajú. A aj keď sa nás boja – a včely sa nás boja určite, nejakú tú službu, pravdaže primeranú, nám poskytnú.

Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ