Minule sme volali babke. Babka je na dôchodku, ale bola učiteľka. Zorimír, prvák, domaškolák, hovoril nadšene o tom, ako už píše a číta. Babka bola potešená a uisťovala sa, či každý deň. A potom sa opýtala: „A aký predmet máš najradšej?“ Zorimír prezradil: „Matematiku. Na matematike pričítavam, odpočítavam všelijaké čísla“, hovorí rozradostene.„Fí-ha, a kto ťa učí matematiku?“ Zorimír že: Mamka. Cez telefón bolo počuť nehlučné uznanie. Babka: „A kde sa učíš?“ Zorimír svojim detským hláskom: „V strunge, ráno na dojení“. Chvíľu bolo počuť hlasné ticho a po opätovnom uistení sa o mieste radostných počtov sa babka opýtala:
„A máš tam stolík?“ Zorimír prisvedčil, že tam má aj stolík, aj stoličku, aj pracovný zošit a že sa mu najviac páči učiť sa v strunge.
Strunga je vyhradený priestor na dojenie , oplotený, pri stajni pod šindľovou strechou, v tomto období už vonia jesenným lístím, ktorým je vysypaná. Zorik sa sem išiel učiť zo zvedavosti, ale tak sa mu tam zapáčilo, že každé ráno začína tam, a najnovšie už nie len matematiku. Dnes si tam čítal o prírodných živloch. Na rukách mal rukavice, lebo ráno len pomaly ustupuje námraza slnku. A ide mu to v rannej, jarej žive. Pravdu povediac, písanie, čítanie a počítanie sa učia bežne doma na borovicovom a smrekovom stole, pekne v závetrí , v teplučku. Teda – ak nerátame prírodné predstupne, pretože zošity sú už len zostručnením našich znalostí a postupov. Strunga je také ďalšie ozvláštnenie.
VESMÍRNA FYZIKA A PODMORSKÝ SVET
Väčší vrchár, Rodan, teda matematiku až tak obľúbenú nemal. S trochou vtipu a zľahka unáhleného zovšeobecnenia by sme mohli povedať, že preto, lebo sa ju neučil v strunge, ale v kuchyni. Okrem prírodopisu má obľúbenú aj fyziku. Ale nie tú školskú mechaniku, uchvacuje ho skôr teória gravitačných polí, hviezdy, planéty, čierne diery a kvantová fyzika. Vedieme o tom rozpravy a občas si pozrieme o tom nejaký dokument. Človek občas film zastaví a vysvetľuje mu, aby pochopil predstupne potrebné na vnorenie sa do veci; potom zas pustí obrazy, ktoré sa mu po príprave už javia jasnejšie. Tiež ho uchvacuje zistenie – na základe merania hmotností galaxií – že veľkú väčšinu nášho priestoru tvorí silohmota, o ktorej nič nevieme – a ktorá tu jestvuje bez toho, aby sme s ňou reagovali. Podobne, ako neutrína síce vnímať môžeme, i keď oni voľne prechádzajú atómami. Teória relativity a kvantová fyzika mu nijako nebráni čítať prírodné cestopisy a najnovšie má zhltnuté všetky dostupné Verneovky, ako 5 týždňov v balóne, Dvadsať tisíc míľ pod morom, Cesta na Mesiac…. Končia v jeho čitateľskom denníku. V inom zošite má rozkreslený vývoj potápačských oblekov a ponoriek. Od ponorných sudov a zvonov až po jadrové ponorky. Uchvacuje ho nepoznané a – poznávateľné. Podobne, ako je to so zručnosťami, je to aj s duchovným poznávaním. Naučil sa, že do všetkého možno vnikať, ak sa o to dosť snažíme. A tak, ako si vyrába svoje hračky a úžitkové predmety, tak si aj hľadá a spoznáva svoje ciele. Človek mu v tomto robí prostredníka. Učiteľ ako prostredník a pomocník pri poznaní. Teda v prvom rade nie učiteľ ako strážnik, ale ako sprievodca.
SLOVANIA VYPADLI? NAPRAVÍME.
Kedysi malý vrchár už nie je až taký malý, je šiestak. Preberá si samostatne učebnice a potom vedieme rozpravy o ich obsahu. Učebnice nevnímame ako nejaké sväté písmo. Naopak .- podrobujeme ich prieskumu . Napríklad šiestacka učebnica dejepisu, ktorú máme, je hotová pohroma. Jedna vec je, že roky nášho letopočtu sú označované ako „pred Kristom“, druhá vec je, že síce zo šiestackeho dejepisu vypadla dvojstrana o Slovanoch a ich pôvodnej kultúre, nie je tam z toho už ani riadok, zato sú tam vsuvky z biblie a state o tom, ako sa kresťania museli vysporiadať s pohanmi a kresťanskými sektami… Aleluja, štátna učebnica ako príprava na život s klapkami . Malý vrchár je rád, že má vedomeckú školu. Zvláštne a podozrivé časti v knihe si poznákmuje a našiel aj také chyby, že v tejto polonáboženskej učebnici dejepisu si autori síce dali záležať na viacnásobnom velebení príchodu dvoch Grékov, ktorí nám mali priniesť slovanskú kultúru, ale trochu im ušlo, že tam nakreslili najprv mladšiu dobu kamennú a až po nej má nasledovať podľa tejto učebnice staršia. Šiestak im to, profesorom, opravil. Čo tam záleží na prevrátenom slede kamennej doby, keď to bolo dávno pred Adamom? Pravdu povediac, dejepis je najkostrbatejší predmet a najslabší článok v logickom myslení. Ani sa niet čomu čudovať, že v takomto vzdelanostnom prostredí nastal boj medzi rôznymi polofantastickými výkladmi dejín. Pretože jeden z tých výkladov je priamo v školských učebniciach a je vcelku prirodzené, že prepukla tá druhá strana.
V kritickom myslení sme asi výrazne presiahli šiestacke učivo, v ktorom sa učí, ako sa panelákové deti bavia o venčení psov na trávniku, kde sa chcú hrať. Tiež dobré. Vieme, čo je panelák. To je to miesto, v ktorom býva babka. Poznáme mnoho lazníckych detí, ktoré chodia k babke do mesta.
Slovanov sme síce nahradili, ale nijako sa učivom neobmedzujeme. Dnes pozerali malí vrchári dokument o bronzovej dobe. A nielen preto, že je v ňom hudba, ktorá vznikla v našej chatke. Jednoducho ich to zaujíma.
ŽIVLOVÁ PRVOUKA
Najmenší vrchár, čerstvý domaškolácky prvák, začal slovanskú kultúru prírodnými živlami. Človek to zaradil predbežne do prvouky. Po prvých – jednoduchých vetách o rodine, kde je mama a naše mená, prichádza náuka o svete. Naša vedomecká prvouka má 5 prvých dielov: Zem, Voda, Vzduch, Oheň a – a Živly. Teraz chystá človek napísať časti, ktoré by mohli byť aj v tretiackom učive, ale Zorimír to v pohode zvláda: Lesy, Posvätné háje, Luhy, Polia a Sady… Pozorné oko čitateľa si všimlo, že tam je pojem „Posvätné háje“, ktorý je prirodzeným dejinným a nevtieravým prvkom pôvodného duchovna. To by malo spadať do náuky o pôvodnej kultúre, a nemalo by byť takým ideologickým a dogmatickým prvkom, akým je v škole vyučované náboženstvo. Posvätné háje, ako prvé svätyne a súčasne aj prvé prírodné rezervácie a bezzásahové zóny, by vlastne mali byť dejepisnou časťou prvouky, kým ostatné časti sú prevažne prírodopisné a prírodno-spoločenské (polia a sady z hľadiska prírodných pestovateľov)… Po prieskume učebníc prvého stupňa človek usporiadal postupnosť pre nášho prváčika takto, lebo to sa aj jemu zdá byť prirodzené a zrozumiteľnejšie, ako školské učebnice. Je to preň na mieru, a navyše to má hlavu a pätu.
NÁŠ SVET JE VÄČŠINOVÝ
Niektoré správy prenikajú z vonkajšieho sveta, ktorý sa pri našej vyladenosti javí skôr ako chaotický a rozporuplný. Hlavne za posledné dva roky. Nám sa zdá byť ten vonkajší svet v menšine. Kde sa len navôkol pozrieme, vládne zväčša prírodná ladnosť. S výnimkou niektorých ľudských zásahov, ktoré nás aj tu vyrušujú, vládne okolo pomerne prírodný život. Aj naši známi, ktorí sem prichádzajú, akoby doň patrili, chodia zo samôt, lazov, dedín i miest… Človek je rád, že sme rozbehli v širších kruhoch Gazdovskú obrodu a že mnohí ďalší môžu poskytovať deťom priestor na prírodné vzdelávanie. Je to síce pomerne malá časť spoločnosti, ale z nášho hľadiska väčšinová. Sme ako prírodný kmeň , ktorý si pestuje svoju kultúru, s tým rozdielom, že sme nie na jednej kope, v sústredených osadách, ale sme rozptýlení. A uskutočňujeme svoje poslanie. Jedným z veľkých výsledkov tohto chodu je, že mnoho detí si môže žiť svojim prírodným životom, bez stresov, bez testov a rúšok, bez nanucovania zdravotných postupov, ktoré sú v rozpore s ich prirodzenosťou.
Ale je tu ešte jedna vec, ktorá patrí k nášmu poslaniu: Zvestovať o tom, že prirodzené a prírodné vzdelávanie je možné. A že môže byť aj dobré. A – že ho možno šíriť nielen na samotách a na lazoch, ale aj v mestách a obciach. Pretože – aj tam žijú deti, ktoré majú o to záujem.
Snímky: pisateľ
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
Podobné články:
Malí vrchári: vedieť ako a vydržať.
