(okolo JÁNOŠÍKA, filmu ČSR, 1935)
Čiernobiely film s nezameniteľným Paľom Bielikom v hlavnej úlohe. Po búrlivej spoločenskej zvade o Jánošíkovi a slovenskom národe bol film vydaný na DVD vrámci masového deníka. Skúsme na súvislosti s týmto filmom nahliadnuť bez časových klapiek, pretože si to zaslúži.
Jánošík bol popravde svojho času prelomovým filmom, čo sa týka prístupu k otázke utláčaných národov a zdieraného ľudu. Pritom to nebol komunistický film. Keď Jánošíka premietali v Amerike, stretol sa tam s pobúrením, že ako môže hlavný hrdina biť pána, či ho okradnúť? Z popudu amerických Slovákov bol natočený jednoduchší, nemý film o Jánošíkovi ešte pred týmto filmom Martina Friča. Až po druhej svetovej vojne, teda pekných pár rokov po oboch Jánošíkoch, natočili Japonci po obmedzení cisárstva Sedem samurajov. To síce nie je totožná, ale je to veľmi príbuzná zápletka. Znalci vedia, že Sedem samurajov boli neskrývanou predlohou amerických Siedmych statočných. V tej dobe inak točili v Holyvude záplavu nie príliš duchaplných vesternov, kde zlí indiánski zbojníci prepadávali dostavníky dobrých ľudí a Bufalobilovia strieľali operených „červenokožcov“ na tucty z opakovačiek. Európa už poznala dobrých Indiánov, síce zidealizovaných (asi ako u nás zbojníkov), ale predsa len ľudí, ktorí sa nenarodili len preto, aby mohli robiť poddaných, ale ako národy, ktoré chcú žiť slobodne, samostatne a v súlade s prírodou. Boli to juhoslovanskí indiáni s lacnou výpravou okolo Gojka Mitiča, presvedčiví viac pre deti, niektorí pobehovali s parochňami okolo Piera Vinetua. Boli, akí boli, ale boli. A do Ameriky sa nedostali. Až desiatky rokov po Bielikovom tanci smrti začali sa zjavovať v Amerike prvé filmy, kde aj živý indián môže byť dobrý indián.
Pravdaže, Jánošík asi ťažko dnes môže byť všeobecne prijímaným hrdinom. Podobne, ako napríklad Robin Húd, nemôže. A ani by to nemalo význam. Dnes sme naštastie v inom postavení. V iných podmienkach. A rôznosť pohľadov je prirodzená, tak, ako v lese rôznosť stromov.
Tento Jánošík nijako nerieši otázky, ako súvis s Rákocyho povstaním, či vojenské životopisné podrobnosti. Je do veľkej miery povesťou. Ale je povesťou živou.
Terchovská muzika so štvrťtónmi, aké dnes už nie sú, trávnica v podaní žienok, kroje, isteže je v tom aj rukopis Plicku. Niektoré výjavy pripomínajú ochotnícke divadlo (ako všetky staré filmy), niektoré sú zaujímavé aj pre neochotníkov (skutočne podarené cisárove hlášky pri zbojníckom tanci). Boliže to časy, keď sme videli filmy čiernobielo.
– člo-
Zdroj: Ved.sk
