Tanec je súčasťou duchovného slovenstva.
Slovný koreň „tan“ je prastarý, podobne ako názvy božstiev, živlov, rodinných príslušníkov a obetných úkonov.
Povrchnou etymológiou, bez znalosti duchovných dejinných súvislostí, niektorí jazykovedci ako obvykle v
podobných prípadoch odvodili všeslovanský(!) tanec od germánskeho dens. Čo je veľmi nepravdepodobné a aby
takáto chyba mohla vzniknúť, bolo nutné načisto obíjsť staršie, okrem iných aj indoárijské jazyky, ktoré taktiež
nie sú pôvodu germánskeho. V prípade slovanských jazykov je skôr pravdepodobné, že nešlo výpožičku, ale o
pôvodné indoeurópske označenie, ktoré v slovanskom jazyku nemohlo chýbať. Sanskritský koreň „tan“
poukazuje na hudobný prejav a preplietanie, vinutie, a koreň „dan“ poukazuje na dar, obetu, žertvu. Pozrime sa
ale na dejiny, či nám hĺbkové koreňoslovie a hĺbkové dejiny súladia, či nám dobové záznamy dávajú zapravdu.
ZAKÁZANÉ KOLEDY, SLNOVRATY I PRIADKOVÉ TANCE
Už v rannom stredoveku sú Slovania v letopisoch vykresľovaní ako veľmi hudobný a tanečný národ. Správy od
6 storočia sú o tom síce strohé, ale nedajú sa prehliadnuť. Tanec sa považoval za jeden z najprirodzenejších
prejavom pôvodného duchovna. Doboví letopisci síce slovanské obrady popisovali len úchytkom, avšak doboví
kovotepci si dali prácu a tanečné polohy vytepali aj na šperky. Tance boli samozrejmou súčasťou takmer
všetkých známych obradov.
„Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kaja 3 roky o chlebe a vode“,
nariaďuje v tzv. „Ustanoveniach svätých otcov “ arcibiskup Metod, keď Sloveni sa odmietajú vzdať rodného
duchovna a ustúpiť násilnej výpalníckej diktatúre. Koledy sa nepodarilo nikdy zakázať, napriek aj krutejším
trestom, ako boli takéto spomenuté veľkomoravské šikany a aj keď v pozmenenej, pretextovanej podobe, tance
zimného slnovratu nám dodnes pripomínajú slnečné znamenia vykreslené štyrmi sokolami so štyrmi
ozembuchmi. O tancoch slnovratu letného nemusíme veľa písať, keďže sa ich každoročne zúčastňujeme a sú
súčasťou nielen folklórnej, ale aj vedomeckej tradície.
Cirkevné zákazy tancov sú známe aj v neskoršom stredoveku. V 13., 14. a 15. storočí sú v Uhorsku známi igrici.
Názov týchto obradníkov, neskôr skôr bavičov je zjavne odvodený od staroslovenského „igrati“, teda hrať, ihrať, tancovať,prepletať, cifrovať, baviť. Igricov považujú aj naši divadeľníci za dôležitý medzistupeň divadelného
umenia. Ovplývali telesnou zručnosťou, tancom a neraz i zvlášnymi schopnosťami (narábanie s ohňom). V
Bulharsku možno dodnes vidieť pred Letným Slnovratom obradníkov, ktorí tancujú na žeravých kameňoch a
opozorňujú tak na blížiaci sa pôvodný sviatok. V 16. storočí na Gemeri Štítnické zhromaždenie evanjelických
kňazov zakazuje priadky (vtedy boli známe aj priadkové tance), ďalej zakazuje turíčne stavanie májov a voľbu
mládeneckých kráľov (sviatok slovanskej rodovej demokracie), menovite zakazuje aj tance a fašiangové
preobliekanie a bláznenie. Zákazy fašiangových tancov na Liptove sú doložené v letopisoch 17. a 18. storočia.
TANCE ZA DUCHOV PREDKOV
Keď cirkevní aparátnici vyrúbali svätoháje a na ich miestach dali postaviť kostoly, ľud naďalej oslavoval
pôvodné svätosti tancom a to aj na tých istých miestach. V 13. storočí sa zakazujú v Uhorsku tance na
cintorínoch a kostoloch. Na Spiši síce ešte aj na prelome 20 a 21. storočia môžeme vidieť v kostole slnovratový
tanec, a to v prastarej podobe, avšak namiesto znovuzrodeného slnečného božstva sa oslavuje božstvo
kresťanské. Zákazy sa teda týkali tancov všeobecne, avšak zo súvislostí je zrejmé, že šlo o teologické a
ideologické dôvody. Tanec je v podstatnej miere prejavený v živloch ohňa a vzduchu, aspoň v slovenských
podobách tanca tieto živly prevažujú. A práve v týchto živloch sa vlní sloboda. Zákaz tancov teda súvisí aj s
útlakom slobody, o čom pri pohľade na chod dejín nieto pochýb. Cirkevný režim bol v európskych oblastiach
ruka v ruke s cisárskym, či kráľovským režimom karolínskym. Bez ohľadu na to, či sa prejavoval v nemeckej,
rakúskej, alebo uhorskej podobe (mutácii). Vyplýva to nielen zo spôsobu vedenia politiky a vojen, ale i z
daňového prístupu (desiatkovo – deviatkového systému) a ďalších príznakov. Je teda zrejmé, že medzi tancom a
spoločenskou slobodou sú jasné súvislosti.
Od rodného duchovna sa nedalo oddeliť uctievanie duchov a duší predkov. To bolo v dvoch podobách: Počas
pohrebu a jeho niekoľkonásobných pripomienok (hlavne po 40 dňoch ale aj po roku) a počas zádušných
sviatkov (Zadušičky a hlavne na jar Na Ducha – Turíce – kedysi hlavný zádušný sviatok).
Arabský cestovateľ Al-Bekry v 11 storočí píše, že Slovania sa radujú a veselia pri spaľovaní mŕtvoly, lebo veria,
že božstvo sa zmilovalo nad nebohým. Pri takýchto obradoch – pohrebných oslavách známych ako tryzna
(hostina zvaná strava, dnes kar) boli aj zvláštne obradné tance. V nábožensky zaujatej Kosmovej kronike českej
popisuje mních potieranie duchovna českých, poľských a iných Slovanov a vrámci toho spomína letnicové hry
(spevy a tance) na krížnych cestách, tiež pohreby vo svätohájoch a na poliach, vzdávanie obiet a tancovanie s
nalíčnicami nad nebožtíkmi. Na Slovensku sú pohrebné tance zaznamenané ešte v 17. a 19. storočí.
V starších popisoch sa extatické tance Slovanov odvíjajú v doprovode bubnov a píšťal. Pri prieskume
skutočného (autentického) slovenského folkloru vidíme, že i keď nástrojové obsadenie sa v priebehu vekov
zmenilo, tuto, v karpatskej oblasti, sa zachovali tance, o ktorých extatickosti niet pochýb. Nejde len o umenie.
Ide o viac. Ide o duchovné dedičstvo.
Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
