Z ošúchaného zápisníka (3.) Čerokíovia majú príslovie: „obuj si mokasíny krajiny, ktorou prechádzaš“.
Slováci také príslovie nemajú,človek chodí na výjazdoch v krpcoch, čo si narýchlo
vyrezal Na Medzi, keď sa už prederavili predchádzajúce, dvakrát podlepené.
Našťastie si ich zobral, veľká väčšina našich ciest sa odvíja v prírode, na tráve,
pri stromoch. V hološniach z kokavského domáceho plátna a obvyklým
horalským klobúkom, tu človek vyzerá azda aj menej nápadne ako na Slovensku,
kde sú síce považované za normálne americké montérky i západný oblek s kravatou, ale pôvodný odev považujú v cudzých uniformách oblečení meštiaci za nenormálny. Daniel a Avrel stoja v novodrevných indiánskych odevoch. Ako tak rozoberáme píšťaly od dávnych Slovenov a predkolumbovských Indiánov až podnes a slová dokresľujeme zvukom píšťal, pristaví sa pri nás žena. Len ti tu zrazu vyhlási: takúto koncovku zháňam už dva roky. Môj kamarát je Slovák a vo Vošingtone má fujaru a píšťaly. Žene nevenujeme zvláštnu pozor nosť, preletujeme storočiami a kultúrami
ako jastrabi nad lesmi, ale keď pristaneme a rozlúčime sa, žena tam ešte stojí.
Prvú koncovku, ktorú chytí do ruky, chce aj kúpiť. Jej želanie sa splní a dostáva píšťalu,
čo vyrobil Jožko z Gazdovskej obrody. No ohrozené je sústredenie na konci pobytu,
ktorého úlohou je aj hra na koncovky. Je ešte len začiatok šnúry a koncoviek je len pár.
Na druhý deň sa predá posledná na to určená a na ďalších koncertoch odchádzajú
koncertné a požičiavacie píšťaly, pretože koncovky chcú aj naši známi, čo nám
veľmi pomáhajú na šnúre, a tým to nemožno odoprieť. Američanka s koncovkou
hovorí, že pozná naše nahrávky.Dni sú plné stretnutí a naše novodrevné veci
sa vyplavujú na ceste aj tam, kde nie sú plánované a nikto ich neočakáva,
dokonca ani my. Venujeme sa ďalšej žene, ktorá sa tu akosi zjavila a má slovenských
predkov. S tým súvisí aj náš rozhovor. Pretože slovenskí predkovia sa jej veľmi
živo zjavujú v snoch a keďže tu bežné duchárčiny typu njú ejdž sa jej nepáčia, nevie
si s tým rady. Keď ukončíme rozhovor, všetko je všade. Dvíhame sa z trávnika, pár
metrov od nudiacich sa troch bizónov, čo tu priviezli usporiadatelia. Čaká nás cesta
ďaleká. Na Pou vou. To je niečo ako indiánska divotancovačka. Smer Pensilvánia.
Tento štát dostal meno podľa Pena. To bol podľa mnohých Američanov jediný americký
vladyka, ktorý dokázal zabezpečiť vo svojej krajine slušné správanie a spolužitie
s Indiánmi, počas doby svojho života. Ak Nju Ďzerzy je teplá nížina so záhradnými
mesteškami, občas len mierne zvlnená, tak Pensylvánia je Slovensku omnoho podobnejšia. Cesta je ďaleká. Stále na západ. Pensylvánske lesy sú podobné našim aj porastami. Už na zbežný pohľad sa dajú rozoznať javory, jarabiny, ale aj nejaké borovice, na oblohe krúžia dravce podobné myšiaku hôrnemu. Sú to zväčša bratanci našich živočíšnych druhov, nie sú úplne totožné. Delí ich od našich pekných pár ľadových dôb odlišného vývoja. Iba agáty pri ceste sú naisto také isté, ako naše. Veď tie, čo rastú u nás, sú z Ameriky. Už z cesty vidno bazy a akési svíby. Krajina nie je osídlená nejako výrazne husto, kde-tu jazero. Človek dohodne so Zorničkou, že keď bude pri ceste zrazený jastrab, zastavíme sa pre perá. Vzápätí zastavujeme. Vyžiadať perá, vytrhnúť, telo dať do kríka. Ideme ďalej. Zchádzame z diaľkovej cesty na menej široké. Aj tu sú niektoré asfaltky položené na paneloch, takže to pravideľne drnkoce. Rozdiel je v tom, že ak v Amerike niečo nefunguje tak ako by mohlo, tu na rozdiel od Slovenska domáci nezalamujú ruky, nenadávajú a nepúšťajú tie slaboduché povzdychy ako „to sa môže stať iba u nás“. Napríklad hneď pri prvom nákupe sa pri automatickej pokladni niečo pokazilo, takže Zornička musela ísť s kreditnou kartou na akúsi vrátnicu tých veľkopotravín a po nejakých minútach čakania to tam dovybavila. No nebolo to nič hrozné, prebehlo to pokojne, ale na slovensku by každý druhý Slovák rozhadzoval ruky a nadával na domovinu. Odbočujeme na čoraz menšie cesty až nakoniec ideme pár kilometrov po nespevnenej lesnej ceste. Vedú nás tabuľky „pow wow“. Prichádzame na veľkú lúku, podobnú ako na včerajšom festivale. Už je podvečer. Vybaľujeme stan. Zornička na tom trvá, v Amerike nie je zvykom spať vonku bez stanu, ako sa to bežne dá vidieť u nás. Tento festival ráta aj s nocľahom a jeho účastníci sa naň riadne pripravili. Okrem auta a veľkého stanu, čo má teda každý, tu majú asi všetci aj krabice s ľadom, aby mali všetko chladené, Američania väčšinu vecí strčia buď do mikrovlnky, alebo do toho hodia ľad, takže buď je to príliš horúce, alebo príliš studené. Ďalej ako súčasť výbavy na jednu noc tu majú pri stane stoly, stoličky, dnu lehátka, všelijaké grily a vane a škatuje umelohmotné a toľko je tých vecí, že to vyzerá, akoby tu chceli zostať do októbra. Zornička upozorňuje, že toto nie je štandartný kemp, lebo nemá zástrčky na elektriku. Takže sa musia oholiť buď bez elektriky, alebo až zajtra. Človek
odhadol, že sú to trempovia, ale Zornička tvrdí, že nie. Tiež je zvyknutá na trampov s vakmi a maskáčovými odevmi, kým tieto rodiny sú spravidla nahodené v strakatých šušťákoch. Zabrúsime do hlavných priestorov v strede druhej lúky. Okolo kruhovej plochy s kolom v strede je veniec naľahko postavených drevených prístreškoch prikrytych len vetvami poroti slnku. A lavičky – dosky na umelohmotných bareloch. Celý kruh je vystužený americkými zástavami, tie sú ináč bežné skoro všade v Amerike, v mestách i na dedinách i na dvoroch. Jedna zastáva, asi ju nemolo už kam strčiť, visí na indiánskom stane. Zisťujeme, že tento pou vou je biely. Obchodníci sú bledé tváre a sestra ich prirovná k poľovníkom z Hornej Dolnej. Predávajú rozložené rôzne kože a perá. Predaj koží je inak na niektorých slávnostiach pravoverných indiánov považovaný za neprípustný. Tu sú najrôznejšie časti zvieracích tiel, alebo aj palice a iné veci, a to dosť necitlivo upravené. Napríklad acetónovými farbami za farbená lebka z jeleňa (žeby do garáže k harlejke?),
pierka z husi podobnou farbou zamachlené akože na orla alebo na jastraba.
Niektoré pripevnené na gýčové čelenky, medicínske vačky u lesklých farebných koží
a iné nechutnosti, ktoré vrcholia plácačkami na muchy z bobrých chvostov.
Máme dosť. Odchádzame zhrození vyvetrať sa do lesa, ešte šťastie, že sme sa
najedli predtým. Teraz rozumieme, prečo tradiční indiáni toto tak nenáviadia
a prečo ich podráždenie smeruje k boju proti „plastikovým šamanom“. V lese sa na nás smejú mnohé bazové kríky, ktorých prúty sľubujú, že nejaké píšťalky ešte budú. Prichádzame k miestu označenom ako indiánsky cintorín. Je to lúka s malým prístreškom a kamennou památnou tabuľou venovanou náčelníkovi Leny- Lenapov, známych tiež ako Delavarov. Vďaka tejto stope sa neskôr dozvedáme o pôvode festivalu. Majiteľ týchto pozemkov odkázal majetok skautom. A tí spolu s trampami usporadúvajú tento festival. Keď sa vrátime, tanečníci sú už pripravení. Americké zástavy naokolo rozostavané sú stiahnuté. V kruhu sú veteráni z amerických vojen, usporiadateľ číta mená mŕtvych padlých zväčša vo Vietname. Spájame si to s Dňom padlých, ktorý je na druhý deň, čo je štátny sviatok. Američania svojich mŕtvych nedelia na rozdiel od nás na padnutých v správnych a nesprávnych vojnách. Niežeby si všetci mysleli, že všetky ich vojny sú správne (i keď niektorí mienkotvorní si to tam myslia), ale jednoducho uctia si všetkých padlých predkov. Je to jedna z mála vecí, v ktorých sú prírodnejší. Potom sa začne tanec. Na trávnatý kruh nastúpia operenci i neoperenci, muži, ženy. A aj deti. Spravidla sa točia doprava, okolo veľkého kola v strede. Tance sú skôr kráčave, niektorí sa časom rozkrútia a roztančia. Dievčatá majú niektoré pohyby podobné slovenkám, jemne došľapujú na špičky, ktoré kladú pred seba, len namiesto krpcov majú mokasíny. Odevy su podobné, aké sme videli u pravých Indiánov. Jedni i druhí majú odevy nápadne farebnejšie, než ako ich poznáme z filmov a slovenských a českých Indiánov, ktorí si vypracúvajú a farbia kože prírodným spôsobom.
Tuto aj pokrvní indiáni používali kúpené kože a fabrické otáčavé dierkovače
namiesto šidla. Bieli i červení tanečníci pripomínajú farebný vývoj, aký môžeme
vidieť napríklad v posledných desaťročiach na Horehroní. Farby sú ostré až krikľavé,
výšivky nie tak jemné, ale výrazné a z diaľky viditeľné. pred.
Zdroj: Ved.sk
