NIEKTORÉ VECI SA DIALI INAK
O dva dni tu je 17. november, budeš oslavovať pád komunizmu?
Neoslavujem výročia, dokonca ani narodeniny. Ale to neznamená že by si človek nevšimol túto udalosť, ani
že by jej neprikladal význam, ani že by ju podceňoval. Je to jedna z našich dejinných chýb, že oslavujeme
len 17. november, keď už, tak Slováci by mali oslavovať 16. november, keď sa začal prevrat veľkou
študentskou demonštráciou v Bratislave, na ktorej študenti okrem iného žiadali slobodu slova. Je zaujímavé,
že česká oblasť je najznámejšia v hnutí odporu, avšak protikomunistický odpor bol z istého hľadiska
najmohutnejší na Slovensku.
Skutočne? To som nevedela, že to začalo v Bratislave. To je možno vec ktorú si dnes málokto pamätá
a ešte menej sa o nej hovorí v oficiálnych zdrojoch.
Pamätám si, akoby to bolo včera. Vtedy som to dianie veľmi preciťoval. Vyše roka predtým som si na
výročie sovietskej invázie namaľoval veľké 68-ky červenou a žltou farbou na tričká a takto sme traja
chodili ešte s dvoma kamarátmi celý deň po meste a k večeru spievali na ulici Tichá noc, tmavá noc, krásna
je, Šlagovič s Biľakom zradzuje, keď noc odíde, príde deň, nad zradou zaplače celá zem…Toto si spievali
u nás niektorí potajomky na nápev známej slovenskej povstaleckej piesne.
Ktorej ?
Tichá noc tmavá noc krásna je na horách partizán bojuje….
Skrátka, zmenili sa invázne vojská a zmenil sa aj text piesne. U nás v rodine boli tieto veci citlivou
záležitosťou. No a chvíľami to vo mne vrelo.
Prečo?
Po praslici som z rodiny Hatalovcov. Babkin brat, Bartolomej Hatala, padol na Dukle koncom 2. svetovej
vojny. A mamkinho bratanca, Janka Hatalu, zastrelili dávkou z guľometu zo sovietskeho tanku v auguste
v roku 1968 v Košiciach pri hoteli Slovan, ako osemnásťročného študenta vysokej školy. Keď niektorí
študenti hádzali do tankov zo strechy Slovanu tehly, začali strieľať do tých, čo boli pred vchodom. A vždy,
keď sa stretol rod v Hnileckej doline, odkiaľ pochádzam , na kosačky a hrabačky, čo bolo množstvo ľudí,
lebo dedo mal 7 detí, a všetky mali rodiny, tak ženy a deti večer zaľahli, a muži sa rozprávali niekedy až do
rána o politike. A riešili, či je horší komunizmus ,alebo kapitalizmus. S takým zápalom, ako by to práve oni
mali rozhodnúť, čo bude ďalej.
A na niečom sa aj uzhodli ?
Žiadné z týchto zriadení z toho nevyšlo dobre. Bolo to skôr v neprospech komunizmu. Ako chlapec si pamätám bujaré hádky, aj to, ako dedo občas vyťahoval vojnové príbehy a pomerne triezvo kritizoval kapitalizmus, okrem iného poukázal na otázku amerických indiánov. Pritom nikdy necestoval, bol stolárom a včelárom, v poslednom dome za dedinou, pri lese, ale bol rozhľadený. Pamätám si, keď som bol s mamou obom páliť sviečky na Dušičky a zapálil som ich aj obom padlým Hatalovcom a krátko na to prišiel ten prevrat, ktorý som očakával, i keď nie tak náhle.
Spomenul si ten slovenský začiatok…
Na Slovensku bolo hnutie protikomunistického odporu skryté, tu vlastne komunisti voľby v 46-om
nevyhrali. Ale kvôli znovuzavedeniu pražského centralizmu v roku 1945 bol komunizmus pár rokov na to
nastolený cez Prahu, keď nie na Slovensku, ale v Čechách vyhrali voľby komunisti. Po vojne boli
v Bratislave veľké demonštrácie, o čom vie málokto , píše o tom vo svojej knihe František Mikloško. V 68.
roku došlo náznakovo k obrodnému hnutiu, ktoré sa prejavilo nielen zmiernením komunistického režimu,
ale aj náznakmi národnej obrodou , napríklad začali sa aj štefánikovské púte na Bradlo , kde niektorí Slováci
začali prijímať slovanské mená.
Potom spomeňme, že najväčšia demonštrácia medzi 68. rokom a prevratom bola tiež v Bratislave, bola to
známa sviečková demonštrácia.
Po maturite som sa nedostal na vysokú školu, ale potajomky som študoval dejiny v tajnej knižnici profesora
Goleňu, ktorého po roku 1970 vyhodili zo školy kvôli politike. Čítal som zakázané „indexové“ knihy,
takže som poznal v čase komunizmu veci, ktoré poznal málokto, vrátane Štefánikovho a Hlinkovho
životopisu, nahliadol do Masarykových spisov, tajných povstaleckých dejín a ďalších zaujímavostí,
z ktorých niektoré ani dnes nie sú známe. Profesor Goleňa bol dedom Stana , ktorý so mnou na v to 20.
výročie okupácie chodil po meste s tou 68-čkou s otáznikom na tričku, tak isto, ako David, z ktorého sa
medzičasom, po prevrate, stal mestský policajt. Dosť sme sa divili, že nás vtedy „žandári“ vlastne
nezadržali, lebo sme boli dosť hlasní a na výročie invázie zvykli mať zvýšenú pohotovosť. Tie 68-ky sme
nastriekali aj na autobusové zastávky v Spišskej Novej Vsi a na zastávke pri Tatrasvite potom bola vyše
roka, nikto ju nepremaľoval, a to vtedy, za komunizmu, vtedy čo sa dalo, sledovali. Pravdepodobne aj
tamojší policajti považovali túto otázku za neuzavretú. Isteže to nebol žiaden veľký čin, ale ako mladých
chlapcov nás v tej chvíli nič duchaplnejšie nenapadlo.
V tej dobe už bola v náznakoch tzv. glasnosť a perestrojka, teda uvoľnenie tvrdého komunizmu , ale to bolo
do istej miery len teoretické, lebo zahraničné vysielačky boli stále rušené. Počúval som všetky, ktoré sa dali
chytiť, Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, pomerne triezvejšie BBC (vysielali v slovenčine a češtine)
a albánske komunistické rádio Tyrana. Keď sa ozvalo „Vysílá stanice Svobodná Evropa“, alebo „Volá
Londýn“, to bolo sprevádzané zvukmi pripomínajúcimi vysávač, traktor, fén na vlasy a to sa tak obmieňalo,
zoslabovalo a zosilňovalo, nepriamo úmerne k sile hlásateľa. S obľubou sme to „na priváte“ zvukovo
napodobňovali. Počúval som to aj na vojne na hranici, kde som mal tajné rádio v psovodskej kuchyni
v priečinku za skráteným šuflíkom.
Český vývoj bol oveľa známejší, avšak bol to vývoj vo veľkej miere lobistický. Západné vysielačky každú
chvíľu hlásili demonštráciu malej disidentskej skupinky, bežne to bolo napríklad šesť, deväť, alebo
sedemnásť ľudí na Václaváku. Boli to dnes nie až tak známi chartisti, ktorých mená sa často opakovali, ako
trebárs Deváty, ale aj čoraz známejší Havel , ktorý sa takto dostal do povedomia.
No a čo potom tá veľká demonštrácia v Prahe?
To bolo deň po Bratislave. A keďže bola Praha hlavné mocenské stredisko, tak je prirodzené, že to hlavné
potom muselo prebiehať v Prahe. Jeden bývalý spolužiak mal mamu poslankyňu vo federálnom parlamente,
takže sme sa niekoľko mesiacov pred prevratom dozvedeli, že podľa tajného prieskumu je drvivá väčšina
bratislavských vysokoškolských študentov proti komunizmu a že hospodárske vyhliadky komunistického
bloku sú pesimistické. Tieto dve smerovania robili komunistom vrásky na čele. V podstate som trávili dosť
veľa času aj na internáte na Mlynoch u priateľov, kde som však nemohol bývať vzhľadom na to, že ma ako
jediného nie neprijali, ale vyhodili z prijímačiek na žurnalistiku.
Vyhodili?
Áno, čo nebol normálny postup.
A čo bol normálny postup?
Normálny postup bol oznámiť, ktorí sú prijatí. Lenže mňa vyhodili z miestnosti z politických pohovorov,
takže som ako jediný hneď vedel výsledok. Politické pohovory boli na žurnalistike na filozofickej fakulte
tretí predmet, z ktorého sa po písomnom dejepise a slovenčine robili skúšky. Z tohto pohovoru ma vykázal
jeden profesor po tom, čo si vypočul nie dokonca moju odpoveď na otázku dôvodov SNP.
To by ma celkom zaujímalo, čo si im tam povedal.
Z dnešného hľadiska nič zvláštne. Zaradil som medzi dôvody aj snahu slovenských povstalcov odpútať
nemecké sily od východného frontu a viazať ich v slovenských horách. Toto je už dnes bežné vysvetlenie
jedného z dôvodov povstania , ale vtedy, za komunizmu, to bolo neprípustné. Ten profesor sa opýtal, odkiaľ
mám takéto informácie a s krikom ma vykázal ma z miestnosti. Niektorí skúšky nespravili, lebo hovorili
k veci primálo, ja som zo skúšok vyletel, lebo som povedal priveľa. Potom som uvažoval, či to nemohlo
súvisieť s jednou udalosťou , že keď raz prišiel domov otec, ja som bol ešte na strednej škole, a otec bol
nahnevaný, že ma eštebáci registrovali vraj za protištátne texty počas koncertu na spišskonovoveskej Malej
scéne, kde na „Zimušnej“ strane občas vystupovali študentské skupiny. Mama sa ma zastala a vyhlásila, že
policajti tomu nerozumejú a označila ich nelichotivým výrazom a bola z toho rodinná hádka. Do nemilosti
padla aj dlhá biela košeľa, v ktorej som koncertoval a na ktorej boli nejaké nápisy.
Neskôr som sa otázkou povstania zaoberal ako novinár hneď po prevrate.
A čo boli teda oficiálne dôvody SNP v časoch komunizmu
No dôvody boli , že Slováci nechcú fašizmus, čo bolo v podstate popravde, a tiež, že nechcú Slovenský štát
ale že chcú dokonca komunizmus. Čo tak jednoznačne popravde nebolo.
Po kapitalistickom prevrate som napísal ohlas do Spišských hlasov, aby hlavnú ulicu nepomenovali ako
Masarykovú, ako to navrhovalo VPN , keďže na Spiši (zhodou okolností práve v našej Hnileckej doline) do
ľudí za Masaryka strieľali žandári (Krompachy). Navrhol som v tom článku, že keď už sa má po niekom
volať, tak nech sa volá Štefánikova, keďže cez tú ulicu chodil Štefánik na návštevy za rodinou do Levoče
a jeho skutky neboli v rozpore s duchom miesta.
Nakoniec síce zvíťazil pekný ľudový názov týchto ulíc, ktoré ľudia volali Zimušná a Letušná a dodnes sa
volajú Zimná a Letná. Noviny mi však okamžite ponúkli miesto. No a potom človek otvoril otázku gulagov
a cez ňu trochu aj povstanie.
Ako tieto dve veci spolu súvisia?
Pobehal som po prevrate spišské dediny a vyhľadal ľudí, ktorí prežili sovietske gulagy, podarilo sa im vrátiť
a vtedy ešte žili. Dnes už nežijú. Do gulagov zavliekali sovieti tisíce našich ľudí, hlavne z východného
Slovenska, potom sa z nejakého dôvodu deportácie zastavili. O Gulagoch sa písalo len teoreticky, takmer
nik sa za tými , čo prežili, neobťažoval a nikto nerobil reportáže, ja som chodil za tými ľuďmi niekoľko
mesiacov a hľadal ich cez Konfederáciu politických väzňov Slovenska. Napríklad do Gulagov NKVD
vyvážala aj povstaleckých dôstojníkov slovenskej armády, matičiarov a podobne. Od týchto povstaleckých
dôstojníkov som sa napríklad dozvedel prekvapivú vec, že mnohí išli do povstania, pretože sa rozšírila
fáma, že Nemci zajali Tisa.
V povstaní bolo viacero prúdov, mnohí, a to je dodnes utajené, šli do povstania, lebo chceli demokratický
slovenský štát. Touto možnosťou sa v tej dobe zaoberalo viacero významnejších dejateľov slovenského
štátu. Na tomto pláne na sklonku vojny začali pracovať aj študenti Bielej légie, ktorí vysielali v tomto
duchu z rozhlasovej stanice Biela légia z Rakúska. Tých dal Beneš zatknúť a za Gottwalda ich popravili.
Konfederácia politických väzňov vydala o tom knihu Svedectvo troch krížov. Po uverejnení článkov
a rozhovorov s tými, čo sa vrátili z Gulagov, ale aj iných príspevkov, mi ponúkol miesto redaktora časopis
Zmena. To bol prvý protikomunistický časopis , ktorý začal vychádzať počas prevratu v podobe letákov,
vydávaných študentmi bratislavskej žurnalistiky. Keď som sa presťahoval do Bratislavy kvôli tejto práci,
prvé tri týždne som spával potajomky na stole v redakcii, keďže som nemal kde bývať. Bola to pre mňa
česť. Zmena vtedy plnila dôležitú úlohu. Škoda, že sa neskôr tak zopsula.
Prečo vlastne tí študenti Bielej légie vysielali z Rakúska?
Ku sklonku vojny, keď začalo NKVD (predchodca KGB) nakladať na východnom Slovensku
spoločenských dejateľov i bežných ľudí do dobytčích vagónov a vyvážať ich na Sibír, kde mimochodom
z nich veľká väčšina v hrozných podmienkach zahynula, časť slovenskej inteligencie utekala do zahraničia.
Stačili byť matičiarom, riaditeľom školy, alebo nejakým vedúcim úradníkom a už ho brali do vagóna.
Niekedy brali len tak, do počtu. Napríklad v Medzeve naložili do vagónov svadobný sprievod. Dalo sa
očakávať, že oddávna protislovensky naladený Beneš, síce pred vojnou utiekol a poslušne odovzdal Česko-
Slovensko Hitlerovi, aby cez vojnu v závetrí špekuloval a posielal za seba bojovať iných, sa vráti a začne
robiť „poriadky“.
Konfederácia politických väzňov bola presvedčená o tajnej dohode medzi Benešom a Stalinom. Takže
s nami, môžeme povedať, že vzhľadom na gulagy a hospodársku kolonizáciu, jednali ako s porazeným
štátom, pričom opak mal byť argumentom k začleneniu do Československa. Boli to neľahké časy. Takže
časť slovenskej inteligencie emigrovala a Biela Légia v tomto počasí radšej vysielala z Rakúska.
Možno aj mali dôvod nás vnímať ako porazený štát, keďže počas vojny sme boli vnímaní ako
nacistický štát, nie?
V podstate nás mohli považovať za porazený štát, ktorého občania uskutočnili najväčšie protifašistické
povstanie v strednej Európe, ale skutočnosť bola taká, že sme boli na tom horšie, ako porazené štáty.
Pretože sme boli nielen hospodársky obsadení, ale aj zbavení štátnej suverenity.
Nenašiel človek ešte vo svete iný národ ktorý by zničil vlastný štát kvôli tomu , že sa mu nezdal
spravodlivý. Napríklad Francúz, či bol napoleonovec, alebo proti, nepochyboval o opodstatnenosti
francúzskeho štátu. Takisto Španiel, či bol za Franka, alebo proti. Lenže my sme boli v zvláštnych
okolnostiach. Samostatnosť vtedy prišla znenazdajky , neplánovite, potom, ako sa slovensko-český sen
o spravodlivom dvojštáte dlho nedarilo uskutočniť. Hlinku zatvorili za Masaryka do politického väzenia
v Mírove ,pretože žiadal vo Versailles s Masarykom zmluvne dohodnutú slovenskú samosprávu. Kvôli tej
istej otázke Masaryk s Benešom odpísali z vlády Štefánika a kým Štefánik zachraňoval československé
légie v boľševickom obkľúčení na Sibíri, dali miesto ministra zahraničných vecí Klofáčovi, ktorý sa potom
stal vodcom českých fašistov. Štefánik, ktorý bol vo spore hlavne s Benešom a v podstate aj s Masarykom,
ktorému ako diplomat vydláždil „tatíčkovskú“ cestu, krátko na to zahynul za záhadných okolností.
A teda Slováci boli tiež sklamaní Benešovým útekom do Británie keď po mníchovskej zrade západných
demokratov, ktorí sa dohodli s nemeckými nacistami a talianskymi fašistami, odovzdali najlepšie opevnené
– československé hranice do rúk Nemcom, s ich ťažko zdolateľnými železobetónovými bunkrami. Slováci
dostali na výber – Slovenský štát, alebo záhuba.
Záhuba aká ? Národná?
Národná , teda začlenenie pod horthyovské Maďarsko, ktoré po dohode s Musolinym už malo južné
Slovensko a pod vtedy ešte jestvujúci poľský štát. Takže my sme na Slovensku nemali celkom ujasnenú
zjednocujúcu myšlienku. Povstanie viedla slovenská armáda a prechod pripravujúcich sa ďalších
armádnych jednotiek znemožnili tie jednotky partizánov, ktoré predčasným útokom prekazili plán na
postavenie sa širšej armády Slovenskej republiky proti Nemcom.
Aké mali na to dôvody?
Keby Slováci vypovedali vojnu Nemcom a celá armáda by stihla prejsť do povstania, nedostali by sme sa
poľahky pod taký sovietsky vplyv a ani by sme sa nestali bábkami v rukách Beneša. Museli by s nami
jednať ako so zvrchovaným útvarom. Čo sa, ako vieme, nestalo.
To všetko vyznieva ako pekne naplánovaná reťaz udalostí.
Mnohí plánujú, ale podarí sa to len niektorým. U nás nastal bratovražedný boj a proti sebe sa postavili dve
cudzie ideológie. Rodné hodnoty Slovákov ostali skryté akoby v úzadí. Niečo podobné sa zopakovalo o pár
desiatok rokov neskôr. Nám nevlastný komunizmus a kapitalizmus rozdelil národ na dve cudzie polovice
a prirodzené hodnoty ostali opäť v ústraní.
Tým myslíš aké obdobie?
Napríklad aj obdobie ktoré tu máme teraz. Takmer polovica ľudí dvadsať rokov po páde komunizmu hovorí,
že za socializmu sa mali lepšie. Proti teórii socialistických výdobytkov, ktoré boli nutne spojené
s oklieštenou slobodou jednotlivcov, stojí navonok len teória kapitalizmu, ktorým podľa súčasných
prieskumov nie sú ľudia tiež nijako nadšení.
Počula som o teóriách, že komunizmus bol sociálnym experimentom západných mocností, ktorý sa
však neosvedčil. Ľudia sú lepšie motivovateľní k výkonom v kapitalistickom zriadení.
Komunizmus v Rusku bol do veľkej miery následok západných zásahov a siločiar. Cár Peter Veľký zakázal
v Rusku, kde bolo rodné duchovno štátnym cisársko-cirkevným aparátom (východo) rímskeho vzoru krvavo
potlačené a dlhodobo ubíjané, zakázal ruským šľachticom nosiť brady a ruské odevy, teda odznaky tradície
a nastolil francúzsku módu. Z Francúzska sa dostali do Ruska myšlienky komúny a prejavené
v socialistickom, anarchistickom a komunistickom hnutí. Historikom je dnes známe, že to boli nemecké
politické páky, ktoré podporovali Lenina a proticársky komunistický odboj, ktorý vtedy Nemci odlíšiť od
anarchistov a príliš neverili, že by komunisti mohli vyhrať a vládnuť. Potrebovali len oslabiť ruského
protivníka, s ktorým bojovali podľa starej dráhy rádu nemeckých križiackych rytierov.
Česko- slovenské légie síce strážili ruský cársky poklad (za účelom vydobytia si zásluh pre založenie
československého štátu v očiach mocností –verboval ich hlavne Štefánik). Nakoniec na pokyn z Prahy
odovzdali poklad komunistom, ktorí zastrelili cárskeho generála Kolčaka a poklad použili v prospech svojej
vojny. Tým komunisti získali silu na konečný ťah proti cárovi. Vývoz marxistického komunizmu do Ruska
bol do nemalej miery experimentom nemeckých politikov, ale podľa niektorých i takzvaných nemeckých
čiernych lóží a ďalších západných kruhov. Nemecké „čierne lóže“ už v tej dobe mali iné smerovanie, ako
do Prahy výrazne zasahujúci slobodomurársky „francúzsky veľký orient“ a pomohli onedlho duchovne
vyživiť nemecký nacizmus. Rusi ako takí neboli často veľmi „vhodní“ k presadzovniu komunizmus.
V prvej ruskej dume bolo zanedbateľné množstvo etnických Rusov. Lenin ani Stalin neboli Rusi. Napríklad
Stalin – Džugašvili bol gruzínsky Osetínec.
Ale takto by sme mohli dlho putovať po tienistých stránkach dejín. A zatiaľ nám tu môže ujsť 20. výročie
posledného prevratu.
Ako teda vnímaš vývoj od roku 1989 za celých tých 20 rokov?
Pád komunizmu isteže priniesol niektoré priaznivé aj uvoľnil aj nepriaznivé javy. Priaznivé napríklad v tom,
že je viac slobody slova . Na druhej strane – sme podrobení rafinovanejším spôsobom manipulácie, oveľa
prefíkanejšej, než aká bola slaboduchá komunistická. Možnosť na ďalší vývoj tu však je. Vydávame knihy
bez cenzúry , máme väčšiu slobodu slova, napríklad aj v zatiaľ pomerne neobmedzene na internete, i keď
v novinách a časopisoch je sloboda podstatne viac obmedzená, ako v prvej polovici deväťdesiatych rokov,
kedy kvitla. Dnes už slobodu tlače neobmedzuje ani tak vláda, lebo veď väčšina tlače je skôr protivládna,
ale to „skryté“ narábanie spočíva v okruhu vlastníkov médií, ktorý je zúžený na pár „prvkov“. Napriek tomu
môžeme obnovovať naše rodné hodnoty, otvorenejšie ako v komunizme, kde by sme nemohli ani
koncertovať ani písať tak, ako dnes. Nastali však aj nezdravé kapitalistické javy. Ku slovu sa dostal obludný
kult kapitálu, ktorý sa prejavuje napríklad tým, že nemôžeš spáliť eurobankovku, lebo je to trestné, ale
môžeš spaľovať v peciach úrodu zrna, ako sa to stalo pred rokmi v Čechách. Ale ničiť potraviny tak aby sa
nedostali do rúk hladným, len preto, aby nemuseli znižovať ich cenu. Toto je z hľadiska kapitalizmu
v poriadku, i keď každý, kto má zdravý rozum, vie, že to v poriadku nie je. Podľa súčasného prieskumu na
Slovensku prekvapivých 40 percent vyhodeného odpadu tvorí strava.
Potraviny vyhadzujú aj veľkoobchodníci veľkoobchodníci.
Toto je ten kult kapitálu, ktorý odobruje ničenie potravín, čo sú v podstate telesné schránky iných bytostí.
Toto naši nasledovníci odsúdia ako kapitalistický extrémizmus. V slovenských sadoch hnijú zdravé, čisté
jablká, ktoré nemožno predávať, lebo normy sú stanovené tak, aby bežní ľudia kupovali hlavne chemické,
ožiarené a napastované plody z dovozu. Že komunizmus používal násilie, tak to je nespochybniteľné. Ale
keď komunizmus padol a do našej krajiny vtrhol zahraničný kapitál, keď lesoochranárski Vlci z východného
Slovenska išli do Španielska pred budovu Svetovej banky protestovať proti plánu výrubu slovenských lesov,
tak sa im podarilo tento ohavný plán zastaviť. Ako? Vďaka rozruchu, ktorý spôsobil zásah španielskych
policajtov, ktorí tam našich chlapcov sediacich na chodníku zbili pelendrekmi. Pozeráme sa, ako kult
kapitálu ničí prírodné i kultúrne hodnoty, to nie je v poriadku, to nás ohrozuje. Ale je to naša chyba, že si to
necháme, lebo máme dnes slobodu voľby. Zato si môžeme sami, keď sme duchovne lenivý a prijmeme
všetko, čo nám dajú na stôl, a poslušne za to zaplatíme. Pád komunizmu i osamostatnenie Slovenska
prebehli bez krviprelievania, čo obdivuje celý svet, lebo tieto dve veci sa inde takto nediali. 14. novembra
k týmto dvom veciam Čechom a Slovákom obdivne blahoželal Obama, zaujímavé je, že naše médiá o tom
vôbec nenapísali. Isteže toto ale nie je koniec dejín.
Aké sú možnosti?
Ak nechceme rozklad, máme ešte možnosť obrody našich rodných hodnôt. Obroda našej prírodnej –
prirodzenej kultúry. V nových podmienkach. A teda aj obroda umenia, vedomstva, kultúry, školstva,
obnovenie vzťahu k sebe, aj k iným bytostiam, teda k prírode. Ešte máme možnosť zachovať si prístup
k čistej vode, zachovať si prístup k lesom, zachovať samosprávu v zelenej krajine. Ak zotrváme pridlho
v polohe vazalov západných kapitálových silodráh, stratíme dušu, slobodu i krajinu. Ak sa ale obrodíme,
nielenže prežijeme, ale rozvinieme nášho ducha. To, čo je dnes, je dlhodobo neudržateľné. Nastáva ďalšia
doba zmien.
Zhovárala sa Miroslava Hardošová
K 17. Novembru 2009, zhovárala sa Miroslava Hardošová
Zdroj: Ved.sk
