Dobrý deň , dobrí ľudia na Medzi – Žiarislav a Ladomíra .
Dobrý deň , kozičky, psíkovia, mačičky, ovečky, koníky a sliepočky.
Dobrý deň , bytosti prírody.
Dobrý deň všetkým.
Často mi kladie Adamko otázky :
Mami, prečo nebývame, nežijeme tak ako Žiarislav?
Mami, kúpite mi koníka?
Mami, mami, ide Lada počúvaj! A už si spieva, nôžky mu cifrujú ako
tak, ale cifrujú, ba aj odzemok skúša.
Nedávno videl staré filmy s Bielikom a s Kuchtom o Jánošikovi, otázkam
nebolo konca kraja.
Prečo ?,Načo? Začo? Kde?…Mami, pozri ako viem tancovať, ako Jánošík
(Ukázal akože odzemok).Mami, pozeraj aké mám svaly, to je prácou! (keď
niečo pomáha).
Mami, prečo niektorí chlapci chodia do posilňovne? Veď Žiarislav povedal,
že majú svaly z pudingu. Keď upečiem doma chlebík tak mi povie: Mami , my nemusíme chodiť do obchodu,
veď ty vieš upiecť taký dobrý chlebík…mňam mňam mňam. Adamko zahraj na husličky a pošepneme
vetríčku nech nesie túto pesničku Žiarislavovi. Adam s vážnou tvárou odpovedal: ešte musí dlho čakať, ešte
neprišiel čas.
To sú otázky, ktorými ma Adam zahŕňa deň čo deň.
Adam na vedomeckom tábore
Spomenula som Zelesne, že aj ja by som išla na vedomecký tábor.
Ale bez Adama??? Tak to by som mu urobiť nemohla. Zelesna telefonovala Žiarislavovi či je to možné aj
s dieťaťom. Keď mi zavolala, že je výnimkou pre tento vedomecký tábor, ktorého sa zúčastnia aj tri deti.
Zvýskla som od radosti. Adamkovi som to nemohla povedať hneď, pretože by týždeň nespal. Až deň pred
odchodom. Na druhý deň po obede, ja – mamka Danka, Adam, Zelesna a Vedana, sme vyštartovali v horúcom
letnom dni z Košíc.
Na Kokave nás privítal a príjemne ochladil dáždik. Chvíľu sme si posedeli v aute pred jaskyňou. Prestalo
pršať a my sme sa vybrali s batohmi cez horu. Z diaľky nás už pozdravovali Žiarislavovi čuvači. Spotení sme
konečne dorazili do cieľa. Srdečne sme sa zvítali so Žiarislavom, Ladomírou i s ostatnými, ktorí tam už boli.
Ladomíra pripravovala večeru, ktorá voňala ďaleko, ďaleko až za chotár. Žiarislav sa nás zatiaľ pýtal, o čo
máme záujem, čo by sme si chceli vyskúšať, vyrobiť, naučiť sa. Mala som pocit, že chcem nahliadnuť do
všetkého. Adam si zatiaľ našiel kamarátov Svetlušku a Matúša. Zaujímalo ich všetko, hlavne zvieratká. Zrazu
sa ozval silný Žiarislavov hlas – Príííííííííííprava na večerúúú. Doteraz mi to krásne znie v ušiach. Spolu sme si
sadli k stolu. Každý mal svoju drevenú lyžicu, drevenú misku a plechový hrnček. Pred jedlom sme spievali
ďakovnú pieseň: Chvála za dary s čistého zdroja, pri ktorej Žiarislav hral na gitare. Tá pieseň, tá melódia, to
poďakovanie rozzunelo vnútro každého z nás. Postupne sa melódia zvyšovala a zvyšovala a ja som zakaždým
cítila, ako ma to napĺňa niečím prekrásnym. Určite to isté cítil aj Adam, ktorý oduševnene sa vžil do spievania
a vyslovovania slov.
Ani sme si nevšimli ako sa zotmelo. Je čas ísť na západný dom, kde budeme nocovať. Tma bola ako vo vreci,
keď sme sa vybrali k Západnému domu, dve mamky Danky, Adam, Svetluška, Zelesna, Vedana, mamka
Zuzka a syn Matúš, ktorého som neviem prečo volala vždy Tomáš. Časť cesty sme sa viezli autom, časť
s batohami na chrbtoch cez lesík. Cestou nás sprevádzala krásna bytosť, mladá vrchárka – Ladomíra.
Prvý krát som šla v takej tme po lese. Naše oči sa rýchlo prispôsobili tme, ale aj tak sme museli dávať pozor
pod nohy. Chodníček nám osvetľovali krásne zelené svetielka, ktoré sa držali pri zemi – mušky svetlušky. Ale
pomohli sme si aj modernými viláňmi -baterkami).
Adamko, ktorý ma držal za ruku začal už mrnčať, že ho bolia nôžky, ale nakoniec statočne vyšiel až hore. Pri
dome nás privítala sučka Lilka a pes Samo. Veselo vrteli chvostami. Ladomíra nás zoznámila s prostredím
a s domčekom. Rozlúčila sa s nami a šla späť nôckou čiernou. V tej chvíli som myslela na to, aká je odvážna.
Dokázala by som to aj ja ?
Dobrú nôcku Ladomíra.
Z á p a d n ý d o m
Okolo domu sa rozprestierali nádherný les a lúka, z ktorej sa šírili vône rôznych bylín. Obloha bola
tmavomodrá posiata žiariacimi hviezdami a medzi nimi ako kráľ trónil strieborný mesiačik. Vonku panoval
pokoj a ticho, len cvrčky vyhrávali na svojich husličkách.
Domček bol čistý, suchý, teplý, taký rozprávkový. Hneď sme sa všetci zložili. Každý si našiel to svoje
miestočko – hniezdočko. Na pozemku sa nachádzala aj studnička, ktorej sme sa veľmi potešili. Voda
z prameňa bola studená a veľmi chutná. Po celom letnom dni nám padla vhod. Každý sa napil i umyl. Nie
všetci sme sa poznali a preto sme sa zišli v jednej izbe. Sadli sme si do kruhu a každý povedal niečo o sebe.
Dobrý nápad sa vnukol Zelesne: „Poďme si rozprávať rozprávky, na každý večer jednu.“ Deti z toho mali
veľkú radosť, pretože každý sa mohol zapojiť do rozprávania. Vždy sa rozprávala jedna rozprávka, ktorú sme
dobre poznali. A všetci spolu sme si v nej aj zahrali. Boli to slovenské rozprávky ako: Soľ nad zlato,
Domček, domček, Sedem kozliatok…….
Napriek tomu, že bol pokročilý čas, každý sa radostne rozhovoril.
My mamičky, sme sa dohodli, že sa budeme každý deň striedať pri deťoch a na obed šup k Žiarislavovi
na Medzu.
N a M e d z i
Na Medzi je krásne, veselo a živo, všetko tam žilo. Začínali sme raňajším cvičením.
Ráno bosí na tráve,
tancujú naše nôžky ihravé.
Štyri živly – zem, voda, oheň, vetrík,
ba aj rajana, napĺňali nás od rána.
Dostalo sa nám veľa Živy,
by sme dlho boli živí.
Obraz svetla ostal v nás,
ako novodrevne zatancovať zas.
Po cvičení živly v nás,
po lúke rozbehnúť sa – jas!
Do potoka hurá – voda nás volá.
Očisti nás, vodička,
volá každá ženička.
Aj mužský počuť hlas
Keď do vodičky sa vnorí zas,
A voda nás volá,
A voda nás volá…
A deň je krásny, všetko tu na Medzi spieva, tancuje, žije a tvorí. Priestor je naplnený pokojom a láskou ku
všetkému, čo vôkol nás je. Pri písaní sa mi vynárajú krásne živé obrazy. Všetko je v nás.
Je čas raňajok. Ladomíra pripravila veľmi chutné, zdravé jedlo. Začíname poďakovaním. Znovu nás to
krásne napĺňa. Ladomírine pomazánky z kozieho syra sú na nezabudnutie, ešte teraz cítim ich výnimočnú
chuť. Ale nielen to, ale aj pekné sfarbenie jedla.
O jedle, o ktorom som si myslela, že je to špenát a zatiaľ to bola žihľava s lobodou so zemiakmi uvarených
v šupke, na to mesiačiky paradajok, aha a hneď sú tam aj štyri živly. Veľmi dobré mňam, mňam, mňam,
mňam, mňam.
Chvála ti Ladomíra, ako krásne, s láskou vieš pripraviť jedlo v tvojom
čarovnom kotlíku na ohníku. Ba aj detskú krupicu v kotlíku. Bola výborná! A tvojaovsená kaša tá zase spievala radostnú pesničku: „zjedzte ma bytosti zjedzte …“
Raňajky sa skončili.Začali sme sa pripravovať na prednášku, ktorú viedol Žiarislav.Zaujalo ma, koľko vedomostí, tvorivých schopností, koľko lásky, živy je v ňom.
Čokoľvek sme sa spýtali, na všetko dal zaujímavú odpoveď. Zaujímavé rozhovory,ktoré Človek viedol, boli veľmi pútavé. O štyroch živloch, liečiteľstve, snoch, rajane – ako si vytvoriť ochranný kruh okoloseba, novodrevné tance, tvorivá práca, šitie, hra na novodrevných nástrojoch.
Ako malé dievča ma vždy priťahovala práca s drevom, zatĺkanie klincov
do dreveného prahu v šope. Zvedavými očami som pozorovala môjho otca ako
šikovne reže a rúbe drevo. Ako ľahko mu to ide, – pomyslela som si. Aj ja to chcem vyskúšať! A už v malej
Dankinej rúčke sa ocitla sekerka. Šup raz, šup druhý raz…… ajajááááj….Bolo že to plaču, namiesto drievka, do
ruky. Po čase sa ranka zahojila a s dievčatka vyrástla žena, ktorá si to prišla vyskúšať, vyrobiť lyžicu
k Žiarislavovi. Pri klátiku boli rôzne polienka, ktoré na mňa
volali a všetky chceli byť lyžicami. Vybrala som si jedno, bolo z hrušky. Nakreslila som naň tvar lyžice a na
rad prišla dobrá ostrá sekerka, ktorou som tentoraz šikovne kresala do drievka. Potom som lyžicu tvarovala
pomocou dlátka.
Z polienka, sa za pár hodín vykľula krásna drevená lyžica. Objemovo trochu väčšia, ale nevadí bude z nej
naberačka na cukor alebo múku. Čarad sa zasmial…“To je pre nejakú hubatú ženu“.
Kresba drievka na lyžici vznikla veľmi zaujímavá, dokonca sa utvorili akoby iniciálky veľké písmená JJ. Kto
vie, možno je zázračná. Ba aj, sa na mňa usmieva. To bolo radosti. Ako málo človeku stačí, by v duši zavládla
radosť.
P r e k v a p e n i e p o d p r í s t r e š k o m
Je krásne, slnečné poobedie. Šikovné ruky bytostí vytvárajúoriginálne výrobky z kože, dreva, plátna, vlny. Každý bolponorený do zaujímavej tvorivej práce, keď tu zrazu veselo
pricupitajú dve veselé bytosti – Adamko a Svetluška. Adamvyberá husličky z puzdra a Svetluška už drží v rukekoncovku. Adam sa naširoko postaví, husle pod bradu,vážne pozrie na Svetlušku a spustí pieseň – Návrat
Slovenov. Ide im to celkom dobre. Adam vyspieva a Svetluška vyhrá melódiu veľmi pekne.
Zrejme táto pieseň sa im veľmi páčila, pretože ju hralia spievali niekoľko krát. Adam sláčikom ťahal po strunách,ale tie ešte nevyludzovali tie správne tóny. Maximálne sasnažil všetko robiť tak ako Žiarislav.
Veľmi sa nám to páčilo a „novú novodrevnú skupinu“ smeodmenili potleskom i pochvalou. Bolo úžasné pozorovať tieto deti, do ktorých bolo zasadené semienko dobraa lásky. Začalo klíčiť.
P l s t e n i e s L a d o m í r o u
Na Medzi je studnička, tečie z nej živá vodička. Každý sa z nej rád napije, tvár si v horúcom letnom dni
umyje. Zažiadalo sa mi tej vodičky. Do sýtosti som sa napila a ďakovala studničke za jej dar. Vybrala som sa
chodníčkom hore k prístrešku. Keď tu … začula som zvláštný zvuk…. čch, čch, čch, čch,čch,…… ..
Fííííha… čoje to? Zvedavosť ma poháňala k tvorivosti.
Áá , ….už vidím, ako Ladomíra ochotne každému ukazuje, ako sivyrobiť z vlny barančeka, ovečku, ozdobu na fujarku…..
Fantázií sa medze nekládli. Kus hrubého polystirénu,
jedna veľká ihla na plstenie, vlna a z malého chumáčika je krásna ovečka s uškami. Dokonca, Vedanavytvorila podobizeň svojho psíka Živka a kocúra Murka. Veru sa aj podobali. Ani chvíľu som neváhala, apridala sa k ostatným ….čch, čch, čch…….a plstená ovečka je na svete, ba aj kvietok sa podaril, bude sa peknevynímať na mojej plátenej taške.Plstenie, nám všetkým učarovalo, každý si to chcel vyskúšať a veru ….. ajchlapi .Koľko radosti a nadšenia.
S p l n
V jednu nôcku sa mesiačik pekne zaguľatil,… nastal spln. Každý pridalruky k dielu, nanosili sme drevo na ohník a keď sa zvečerilo, šup hore kudrevenému domčeku. Bolo pod mrakom a veru dáždik nás aj pokropil.
Žiarislav hral na husličky, Čarad na fujarku, spolu sme si zaspievalia posedeli pri ohníčku. Aj „paličkový chlebík„ sme si upiekli, mňam,mňam, mňam, chutil výborne. A veru, tak dobre, Žiarislav hral,…ale takdobre, že som si aj zaujúkala,…zakrútila,…nôžka na mokrej tráve sa mišmykla…..a úúž.. ma nebolo…Gúľala som sa a gúľala, gúľala no zastaviťsa nebolo možné. Ej ….. bola že to očista gúľaním – po zemi, – tak tobol…. zemský živel. To bolo smiechu….. smiali sme sa do popuku.Adamko mladý vrchár – ako ho nazval Žiarislav, tichúčko spal
v spacáku pri ohníku. Tváričku mal skropenú dáždikom, ale zrejmemu to nevadilo, pretože sa ani nepohol a spalo sa mu dobre. Neskôrmladého vrchára vyniesla mamka pod prístrešok, kde sme si Ja,Zelesna, Danka a Svetluška prichystali spacáky. Rozhodli sme saspať vonku.Vrátila som sa k bytostiam a tíško sme spievali,…..húdli mesiačiku,aby vyšiel spoza mraku.
Keď tu zrazu,……bum…“očista ohňom“!!!! Všetci sme sozatajeným dychom vypliešťali oči na Juraja, ktorý v okamžiku vkrátkych gatiach „sedel„ nechtiac v ohníku, rýchlo vyskočila zadnú časť tela si schladil na mokrej tráve. Našťastie všetko bolov poriadku. Len Juraj si sušil mokrý zadok nad ohňom. Teraz, sme
sa schuti zasmiali, že ho to ani učiť nebolo treba .Bude načo spomínať.
Ohník dohorel, dohrala hudbička, dospievala sa pesnička, každý šiel snívať ten svoj vedomecký sen.
Pod prístreškom spali deti a ich sníček, strážil pes Belo – biely čuvač. Ležal tichučko pri Svetluške
a Adamkovi. Len čo nás zbadal, zdvihol sa a chcel odísť, ale, z úst nám vykĺzli prosebné slová: Belko, ostaň,…. prosíme. Belo na nás pozrel tými svojimi psími očami, (akoby povedal … tak dobre …) a ľahol si k naším
hlavám. Bol to krásny pocit bezpečia. V duchu sme mu všetky ďakovali. Doteraz mám pred očami, ako nás
strážil, ako svoju rodinu. .Po dobrej a veselej tancovačke, dobre sa nám spalo.
Nad ránom nás zobudili mľaskavé zvuky a šuchotavé kroky, to už Belo začal vrčať, postavil sa, no nechtiac
pristúpil Adamkovi jeho blonďavú hrivu. Adam, ktorý ešte spal, trochu zaplakal… a zvolal ………aúúúú.. Belo..
a spal ďalej. Počúvala….som čo to bude,….ba aj Danka, ktorá sa vystrčila zo svojho spacáku, ako slimáčik zo
svojho domčeka. Pozreli sme na seba a namiesto obáv začali sme sa smiať do popuku, tak, že sme zobudili
Zelesnu aj deti. To už Belo vyštartoval zo svojho miesta, pripravený chrániť nás. No keď sme zistili, že sa do
našej prístreškovo – prírodnej spálne pozerajú Žiarislavové koníky,…….nášmu smiechu nebolo konca kraja.
Jedna kobylka vošla až k Svetluške, ktorá ležala na kraji. Dorozumievali sa láskavými pohľadmi
a pokyvkávaním hlavy. Bolo to krásne. Rozumeli si aj bez slov. V tej chvíli, sme boli tichými pozorovateľmi.
Hav, hav, hav,…..zdola sa ozýval brechot.,…..To Borka volala na Bela….- kde si Belo..? hav, hav ,hav, …. poď
dolu…..!!! Kde si ostal…? hav, hav, hav…. Tu som, už idem…, strážil som mamy s deťmi…..hav…,hav…,hav…
A už ho nebolo. Veselo sa zvítal s Borkou a ostatnými zvieratkami. Pomaly sme povyliezali zo svojich
slimačích domčekov, zbalili spacáky a zišli sme dolu.
Slniečko svietilo a na nás čakal ešte jeden deň a večer pred odchodom. Žiarislav sľúbil
………divotancovačku. Lenže na tú treba pripraviť, doslova zem pod nohami. Každý , veľkí aj malí, usilovne
pracovali. Adam mal lopatu dva krát väčšiu ako on sám, ale vzdať sa jej nechcel ani za svet. Usilovne nosil
zeminu, tam kam bolo treba. Žiarislav odkopával čakanom z kopca,…veru šikovne mu to išlo. Pritom
vysvetľoval, ako a kde sústrediť živu.
Ešte posledné úpravy…….. a hotovo! Kus zeme, kus miesta pripraveného na divotancovačku. Hrbolce a
kamene nesmú byť……..vysvetľuje Človek……,to sa zle tancuje.
Zašlo slnko, vyšiel mesiac na nebi, roztancovali sa bytosti na Medzi. A muzička hrala a hrala.
Bola, že to krásna, veselá, ale posledná noc na Medzi. Tak dobrú noc alebo skôr Dobré ráno …?
R o z l ú č k a (….. ešte koľko….. mami…? )
Pár hodín spánku a po obede je odchod domov. Adamkovi sa to nepáčilo, ten by rád ostať. Mami…..pýtal sa
ma po celý čas: ešte koľko tu budeme…? ukáž mi…. Keď som mu ukázala na začiatku, päť prstov,…. bol
spokojný, ale keď to bolo menej, už sa mu to veru nepáčilo.
Tvorivo sa pracovalo do poslednej chvíle. Každý si niesol domov svoj originál. Za päť minút
dvanásť, som ešte stihla urobiť Adamkovi zápästky, ktorým sa veľmi potešil. Prišiel čas odchodu, no veľmi sa
nám nechcelo. Ani som si nemyslela, že lúčenie je také ťažké,……. povedala…..so slzami v očiach Svetluškina
mamička. Veru aj mne sa vygúľali slzy ani hrachy a hrdlo mi stislo.
Posledné objatia, úprimné poďakovania patrili všetkým bytostiam na Medzi.
Bolo nám dobre, veľmi dobre. Žiarislav a Ladomíra nás s láskou odprevádzajú, stoja na kopčeku pri dome
a mne sa zdá, že tento nádherný obraz som už niekde videla.
Vďaka za radosť, za pokoj, za dobro, za lásku za ladnosť, za živu.
Domov si odnášame balónik naplnený šťastím.
Tešíme sa na skoré stretnutie .
Mamka Danka a Adamko z Košíc.
Zdroj: Ved.sk
