Bohatý, prepracovaný zvuk, podmanivé viachlasy, hudobná pestrosť. To je cesta na ktorú saŽiarislav vybral so svojou novou nahrávkou Tá sila je v nás. Roky práce, aj krok do neznáma. Tvoriťhudbu, ktorá bude znieť neopočúvane aj keď jej nosič zoderiete, kde jednotlivosti slúžia celku, všetko jepodriadené košatej skladbe a jej náladám a pôsobeniu.
Široký výber nástrojov na ktorý sme boli u Žiarislava zvyknutí z predchádzajúcich platní, doviedol
takmer k dokonalosti, navyše pribudli neokukané rytmy, zvuky, nové polohy hlasu, zaujímavé
harmonizácie. Len škoda, že sa v tom všetkom trocha strácajú bubny doby — čiže bicie. A tiež že sa nenašli
vynikajúci basista, huslista, gitarista a bubeník, ktorí by do nahrávky vniesli viac plnosti, zdravého napätia
a bez urážky aj hráčskej techniky. Nie že by Žiarislav nehral dobre (vyčistené sláky, zložité fujary, snaživá
basa), ale tieto skladby si už zaslúžili hráčov vynikajúcich a s osobným vkladom. Aj keby človek ovládal
hru na toľkých nástrojoch špičkovo, vždy môže pracovať len so svojím vlastným hudobným vnímaním,
cítením a nazeraním.
Aj výber piesní je pestrý predovšetkým v porovnaní s hudobne aj textovo jednoliatym Vrchárskym
Rajom. Namiesto striedania inšpirácie v rôznych folklórnych oblastiach sa tu zrazu strieda využitie rôznych
hudobných žánrov a rôznych časových období. Od pôvodnej hudby, cez zachovaný folklorizmus, folk
dylanovského aj moravského druhu, rock, rap, paganmetal až po slovenskú populárnu pieseň 70. rokov. To
všetko ale iba použité, pretavené do svojského Žiarislavovho výrazu so skákaním v rovinách, prechodmi od
píšťal k slákom, odvážnymi kombináciami fujár a píšťal s kadečím, nezameniteľným zvukom podladených
sláčikových nástrojov.
Nájdete tu aj básne plné obrazov, aj prosté rýmovačky aj zanietené verše hodné štúrovcov. To, čo by
možno na papieri neobstálo, však celkom ináč znie zaspievané ako súčasť skladby vo vyšívanom
hudobnom kabáte, to čo som s vervou odmietla ako pesničku s gitarou si teraz spievam v očarení z prívalu
tónov.
Toto nie je pesničkárska výpoveď. Tu ide o iné. O hľadanie novej hudby, vyrastajúcej z koreňov
pôvodného, pevne sa opierajúcej o kmeň ľudového a rozloženej do koruny súčasnosti, kde sa všetko mieša
so všetkým. Hudba prestáva byť pre Žiarislava prostriedkom, stáva sa hodnotou sama o sebe nestrácajúc
nič zo svojho posolstva o Matke Zemi, láske, rode, rodine. Ibaže je to posolstvo nenápadnejšie,
tajomnejšie, ukryté v jadre. Akonáhle predsa len kus vyčnieva, hneď to pocítite aj na zastretom odtieni
spevu.
Spevu ináč najlepšieho, aký sme kedy na Žiarislavových nahrávkach počuli. Hlas sa mu otvoril,
sfarebnel, podá presvedčivo aj tichšie a hlbšie tóny, vo výškach je istý bez zbytočného kriku, v harmóniach
čistý a jasný, plný radosti.
Stále je to hlas spievajúceho hudobníka, ale hlas zrelší, skúsenejší, menej zahľadený do seba.
Rovnako ako celá platňa prekračuje hranice novofolklóru. Zrazu je dôležité každé slovo, každý tón, otvára
sa širšiemu obecenstvu vrátane toho náročnejšieho na kvalitu a prepracovanosť hudobných konzerv.
Aj tieto piesne si môžeme s radosťou zahrať pri ohníku ale s vedomím, že ku nám prišli z javiska,
od tvorcu, ktorý je na prvom mieste hudobník a až okrem toho žije v lese, chová kone, kozy a ovce a
zaoberá sa množstvom iných ďalších vecí.
Ak boli predchádzajúce platne dielom talentovaného nadšenca (ako súčasť jeho osvetovej činnosti),
toto je dielo hudobníka, ktoré znesie porovnanie s veľkými profesionálnymi skupinami vezúcimi sa na
mori etnovĺn posledných čias — od Čechomoru až po Elluveitie.
Oproti tým čo svoje piesne „len“ spievajú má však Žiarislav niečo navyše: snahu o životnú
poctivosť. Príbehy, ktoré prináša, môžeme vidieť rôznymi očami, predovšetkým my, čo sme boli občas v
blízkosti ich zrodenia. Stále si však môžeme byť istí, že vie o čom spieva, keď spieva o rode, zemi, lúčnych
trávach, lese. Človeku, ktorý pri protestoch proti rúbaniu tatranských rezervácií vyskočil na kameň a začal
hrať, tvárou v tvár tým, čo sa divže nechceli biť, môžete jeho cit k Matke zemi veriť.
A tam, kde hlasom predsa trocha zastretým vzýva lásku, ladu, pochopenie a vzájomnú úctu dúfať,
že slová v ústach speváka sú aj jeho úprimnou túžbou. A že ten, kto išiel s kožou na trh a pochopil, že
„radostná pieseň znie trocha clivo, keď rieka sa s morom spojí“ a postavil sa za svoje zhudobnené verše
celou váhou svojej prvej osoby (…keď slávik peje nad nocou, zdá sa že je sám, jeho náladu mám, ale zo
štyroch strán som s tebou) a opäť o kus poodhalil čarovný plášť archetypálnej nezraniteľnosti, drží práve na
dlani svoje srdce.
Horana
za prepísanie ďakujem Ondrovi
Zdroj: Ved.sk
