ŽiariSlavove Drevnotepy v obrazovom koncerte
Kone nechal doma v lese a do Liptovského Hrádku prišiel na plechovom tátošovi. Miro ŽiariSlav Švický, bývalý novinár, pôvodným povolaním geológ, teraz hudobník, multiinštrumentalista, pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, ktorý žije na lazoch nad Kokavou nad Rimavicou.
„Som prírodný človek ako ostatní. Pijem vodu, jem stravu, ale uvedomujem si, že som prírodný človek a podľa toho sa správam. Posledných osem rokov žijem v lese na samote so zvieratami,“ prezradil ŽiariSlav. „Predtým som žil vo veľkých mestách, Bratislava, Trnava, potom som hľadal miesto na život v samote. Našiel som ho na lazoch v Kokave, kde široko-ďaleko nieto nikoho.“
ŽiariSlav na koncert do hrádockej čajovne priniesol vyše desiatky vlastnoručne vyrobených nástrojov. Počas koncertu sa mu núkali do ruky alebo do úst, napríklad bubny doby, píšťaly, fujary, korytová basa aj korýtkové husle, husle či prírodná basgitarka. „Skoro na nič z toho, čo robím, nemám oficiálne vzdelanie,“ prekvapil pesničkár. „Napríklad, hudobníkom som iba krátko. V detstve som trošku hral na gitaru. Keď som však objavil prírodnú kultúru, začal som hľadať ľudové nástroje, počúval som pôvodnú hudbu. Nič iné som nepočúval. Potom som prerástol do tvorby.“
S prírodnými bytosťami vychádza, podľa vlastných slov, dobre. Preto išiel bývať do lesa na samotu, lebo tam má s nimi bližší vzťah. „Prvé roky som sa staral len o to, aby som prežil. Vnímal som, ako okolie funguje. Potom som si postavil zrubčok, ale je v ňom aj elektrika, lebo ju potrebujem k hudbe. Snažím sa všetky prírodné bytosti, nielen ľudí, vnímať naplno. Určitý čas som sa venoval aj zdravovede a liečiteľstvu. Doteraz robím víkendové alebo letné tábory, ktoré sú zamerané na to, aby si ľudia mohli pomôcť sami aj v bežnom živote.“
ŽiariSlav vraj málokedy hovorí o duchovných veciach, ale z jeho tvorby, spevu, hudby a vzťahu k prírode originálne duchovno srší. Radšej však hovorí o tom, že ľudstvo je v kultúrnej kríze a v súčasnosti kultúra aj ľudskosť potrebujú pomoc. „Myslíme si, že keď posypeme chemikáliami lesy a chceme zničiť nejaké chrobáky, že to lesom pomôže. Ukazuje sa, že lesom zásah vôbec nepomáha. Väčšinou len otrávime svoje životné prostredie a prostredie iných prírodných bytostí,“ tvrdí ŽiariSlav. Jeho program pod názvom Drevnotepy v obrazovom koncerte priniesol do hrádockej čajovne návrat k slovenským a slovanským koreňom. Hudba, spev a svetelné, nehmotné obrazy, ktoré počas koncertu pripomínali publiku, čo hovoria stromy, prameň, hrajúce sa deti akoby vystrihnuté z dávnych dôb, čo hovorí slnovrat. Obrazy najmä s rytmom bubnov a piesní hovorili spoločnou rečou. Niekoľko piesní však bolo bez obrazov premietaných na stene. Prečo? „Aby medzi premietanými výjavmi bolo dosť priestoru pre obrazy duší poslucháčov.“
ŽiariSlavova tvorba
ŽiariSlav vydal od roku 1998 niekoľko cédečiek: Znovuzrodenie, Divopiesne, Liečivé piesne, Perúnovo drevo, Bytosti hore, Vianočné piesne, Ó, Lada, Lada, Putovali hudci a Z vrchárskeho raja. Najnovším cédečkom je Tá sila je v nás, kde v textoch sú zakódované obrazy slovenskej a slovanskej mystiky. Nájdeme v nich Svätoháje, liečivý Raslavkameň, matku Zem, Ladu aj Slncového koňa. ŽiariSlav je autorom kníh Čaro 4 živlov, Návrat Slovenov, Čaro prírody a Piesňoslová. Okrem toho vedie obrady pôvodných výročných sviatkov, tvorivé dielne a vyučuje rôzne vedomecké smery, ktoré vyvinul na podklade rodného duchovna pre prírodný život v novej dobe.
Dagmara Sarita
článok – MY Liptovké noviny TU
Zdroj: Ved.sk
