Žiadny národ by nemal byť nadradený, každý má právo na svojbytnosť.
Keď prídem do dediny a stretnem primáša, ktorý je Róm, vždy si podáme ruky a nikto z nás sa necíti nadradený. V dedine na mňa mávajú cigánske deti, čo som ich previezol na koni a hral im cigánske piesne. Ale keď ktosi radil „Daj si granty na Cigánov, dostaneš hneď peniaze“, odpovedal som – ale ja robím slovenstvo a nerobím to pre peniaze … Z času na čas sa stretnem so Šacharom – Židom z Izraela, hrám na jeho arabsko-židovskej lutne a on hrá na moje nástroje a celé hodiny sa rozprávame o veciach duchovných. Takto som sa stretával aj s Japoncom Noburum a hodiny sme strávili rozhovormi o šin-to a on bol hosťom na našom obrade, Indom Muthu, s ktorým sme rozprávali o príbuznosti slovanskej kultúry s indoárijskou, a mali spoločné koncerty, a desiatkami, možno stovkami ďalších ľudí zo všetkých svetadielov. Okrem mnohých ľudí so živým pôvodným duchom chodia občas ku mne i hostia z krajín Západnej Európy, Austrálie, ale aj Ázie a ďalších miest, ktorí sa učia po slovensky a učia sa niečo o vedomectve, a to aj preto, lebo vedia, že nie som povýšenecký. Neraz sa však stretávam s tým, že si niektorí ľudia myslia, že rozvíjať Slovenstvo znamená byť povýšenecký k iným veciam.
To sa stáva?
Samozrejme. Napríklad – včera som písal na jednu webovú stránku, aby stiahli moju pieseň Zem Slovenov, pretože na tej stránke boli nenávistné slovné útoky na iné kultúry. Je jasné, že asi už nebudú mať tak radi moju pieseň, ale z hľadiska cti to bolo dôležité. Oveľa častejšie sa ale stretávam z blokádou u takzvaných kozmopolitov, ktorí majú v rukách médiá a keďže som teraz hudobník, spomeniem aj festivaly. Na folklórne to neberú, lebo tam sa neočakáva, že by niekto žil to, čo spieva. Pre ostatné festivaly je táto hudba ťažko priechodná, …
Stáva sa, že niektorí sa považujú za „povýšeneckých“ Slovanov?
Občas som sa s tým stretol u Rusov. Náš porevolučný vývoj slovenstva bol celkom iný, vedomectvo tu vyklíčilo od deväťdesiateho piateho a pôsobilo tu v zásade nezávisle a bez spojenia s ruským vývojom, teda autochtónne. U nich sú tri prúdy: historický, ten je málo známy, ten má spoločné črty s našim vedomstvom, ale neprejavuje sa až tak v duchovno-umeleckých smeroch. Potom je tam prúd romanticko-anastáziovský, čiže beletristický. A potom tretí prúd, nazvime ho zjednodušene nacistický, neveľký, do ktorého je zakomponované, akože árijci majú viac čakier a Jevrejci (Židia) pochádzajú z inej planéty a takého duchovné skraty, ktoré u nás našťastie literárne nevychádzajú. Zvláštne je, že v Rusku tie skraty čítajú aj „romantici“. Ale aj u nás sa s tým dá stretnúť, často pod vplyvom internetu. Minulého týždňa som jednému „slovenovi“ povedal, že nie tým je sloven, že vyrezáva svastiku na nejakú sošku, ale tým, že dodržiava slovo. A keďže pravidelne porušoval slovo, ukončil som s ním úplne činnosť. V podstate nie je tak dôležité, akej si národnosti alebo vyznania. Ak ten človek sa javí a správa ako nečestný, zhasla fajka, niet o čom. Ak sa niekto priznáva k slovenstvu, očakávam od neho určitú duchovnú ušľachtilosť a nie nadradenosť.
Bol si v Rusku, takže asi vieš, o čom hovoríš. Ale bol si aj v západných krajinách. Je duchovný rozdiel medzi Rusmi a západniarmi?
Isteže. V Rusku by si mohol byť hosťom v deviatich z desiatich domov. V západnej Európe alebo Amerike ak by si našiel jeden z desiatich domov, čo by ťa pohostil, tak to by bol veľký úspech. Rusi sú citoví aj v tom dobrom, to akiste zistíš viac mimo Moskvy…
A na Slovensku?
Sme niečo medzi tým a tým. A stále máme malé sebavedomie, málo o sebe vieme. Každý by si mal chrániť svojho ducha. My to nerobíme. Dokonca chránime viac iné veci, ako svoje. To by bol dôkaz určitej ušľachtilosti, pravda, ak by to nebolo v rozpore so zachovaním rodu a rodných, i prírodných hodnôt. My ale uctievame nevedomstvo a prirodzenosť je stále potieraná. Sme nesebavedomí.
Ako sa to prejavuje?
Napríklad že si musíme uzákoniť spievanie hymny. Nerozumiem tomu, prečo sa v škole každý deň nespieva aj bez zákona, keď je to dokázateľne zdravé, zlepšuje to celostné vnímanie, uvoľnenie, aj intelektuálny vývoj. Prečo sa na telesnej výchove neučia kroky terapeuticky skvelých slovenských ľudových tancov, veď v Maďarsku sa svoje a v podstate aj naše tance učia. Prečo sa neučíme v škole o pôvodnom duchovnom slovenstve, keď Estónci sa o svojom pôvodnom estónskom duchovne učia. Prečo sa v školách neučia deti hrať na koncovú píšťalu, keď Česi to od nás odkukali a už po tom idú. No ale nie je to len „naša vina“, je to aj vec okolitých politických vplyvov.
Napríklad?
Napríklad niektoré národy a kultúry sú v móde a niektoré nie sú. Tie naše veci v móde nie sú. Napríklad anglosaská hudba je tu – akože sme ju chceli. Ale do našich rozhlasov dodáva britské piesne britský konzulát – britiš kansl – to počujete priamo vo vysielaní jedného okruhu slovenského rozhlasu, lebo ich už ani nenapadne to tajiť. Takže je to politická záležitosť. Po rozpade britského koloniálneho impéria sa zakladá britsko-americké priemyselno-hudobné impérium, ktorému sme podriadení a naši umelci buď idú podľa Anglosasov, alebo sú z médií vytlačení. Väčšina ľudí to toleruje, tak, ako sme kedysi tolerovali socializmus, počas ktorého sme si ale ešte spievali aj svoje piesne, teraz je to výnimočné. Takže je to aj následok západnej hospodárskej politiky. Viete si predstaviť, aké obrovské toky peňazí tam od nás tečú, keď kupujeme ich hudbu? A aké je to smiešne, keď sa ich pokúšame napodobniť, lebo oni predsa plagiátorov aj tak neprijmú. To ste mohli vidieť na Eurovízii, že nebolo veľmi z čoho vyberať, tak keď už sme nemali pieseň so slovenskou melodikou, tak vybrali aspoň takú, čo mala slovenský text. Čo by sa ale stalo, keby tam bola pieseň so slovenskými tónmi, ako zvýšená kvarta a sixta… to, čo populárna hudba z našej kultúry vykastrovala? Čo, keby tam spievali, ako v trávnici, krátku slabiku dlho, čo sa vraj nesmie? Veď východniari vôbec nemajú dĺžne a jak dlho spievajú… Možnože by sa diváci hodili o zem, šklbali by si vlasy a dávali by im tam umelé dýchanie, keby sa tak znovu spievalo… Ale možno že by sme boli majstri sveta v sebe a neboli by sme zakoplexovaní.
Majstri sveta v sebe?
Hej, to je prirodzené sebavedomie. Rôzne duchovná zrážajú ľuďom „ego“, teda aj sebavedomie, a to aj preto, aby ľudia počúvali vedúcich. Toto vo vedomectve nerobím. Niekomu radím ubrať, niekomu pridať, teda na mieru. Napríklad Američania robia majstrovstvá sveta v pretekoch na štvrťkových koňoch. Ale štvrťmíle sa jazdia len v Amerike, nik iný to nerobí, a ak, tak len výnimočne. Takže Američan keď vyhrá americké preteky, nie je majster Ameriky, ale rovno majster sveta. Pýtal sa ma jeden, čo mal amerického žrebca – a vieš ty, čo stojí na Slovensku „kvótrhors“? Tak som sa ho spýtal – a vieš si ty vôbec predstaviť, čo stojí v Amerike hucul? V pop-muzike je to podobné. No a u nás sa to robí len z recesie. Keď sú majstrovstvá sveta v kŕnačkách, je jasné , že jazdia len Slováci. Kto iný by si sadol v hasičskej helme a kroji s kamarátom na drevorubačské sane a riskoval by, že v cieli (samozrejme bez brzdy) s omrznutým obočím nohami prerazí rozhodcovskú búdu, kým kapela odniekiaľ zo Šajby hrá „Hej, tak rúbali do mňa, ako v hore dó pňa…“. Máme aj preteky vo volských záprahoch, aj iné zvláštnosti, ale len tak folklórne. Oficiálne varíme cudzí guláš. Keď príde na lámanie chleba, páni si oblečú tie britské krovky, tvária sa akože sú džentlmeni, čo so slovenskou dušou nemajú nič spoločné a potom povolia napríklad útok na Juhosláviu. Tam sa vytvorí kosovský štát, ktorý podľa západných prieskumov má dodnes v Európe vládu najviac prepojenú s čiernym obchodom, vypaľujú tam srbské chrámy a zabíjajú kňazov, ale už je neskoro, povolili sme prelety, dnes to modrí otvorene priznávajú, aby sme sa dostali do NATO. Včera sme sa v Juhoslávii opaľovali a utekali cez ňu na západ, dnes to do nich za úplatok napálime, kde je nejaká česť? Tak potom prečo vyčítame podobné ťahy politikom z druhej svetovej vojny, keď dnes sa robí niečo podobné? A druhá vec – prečo sa potom čudujeme, že narastá extrémizmus, keď sa tu znovu a falšujú dejiny a niektoré veci je zakázané skúmať?
Napríklad?
Napríklad sú tu problematické zákony, ktoré sa tvária, že zmierňujú extrémizmus, ale v podstate ho podľa zbežných prieskumov posilňujú. Napríklad zákon zakazujúci spochybňovať holokaust je veľmi dvojsečný. Holokaust severoamerických Indiánov (pôvodných Američanov) na území USA je nepretržite spochybňovaný. Niektorí dejepisci tvrdia, že na území USA žilo 10 miliónov Indiánov. Niektorí, „zhodou okolností“ pravicoví historici, tvrdia, že ich bolo len milión. A ešte tvrdia, že dnes ich aj s miešancami je viac a teda sa im darí lepšie, ako pred okupáciou. Pritom zabudnú pripomenúť, že zo sto percent klesli na pol percenta. Súdni ľudia vedia, že je to nezmysel, a že nemá zmysel takéto lži zakázať. Holokaust západných Slovanov je dodnes v školách historicky utajený a žiadny zákon mu nepomôže. Holokaust Židov, bez ohľadu na počty, vždy ostane masovou vraždou, navyše, aký význam má zavádzať nedemokratický zákon na ochranu demokracie, ktorá potom vlastne vôbec – je? Alebo – rozumieme, prečo je zakázaný šovinizmus a rasizmus. Ale prečo je zo zakázaných menovaný zvlášť iba antisemitizumus, keď nie je zakázaný napríklad antislovanizmus, alebo hoci antirómizmus? Ten je akože povolený? Lebo niekto iný je tu znovu vyvolený, a niekto nie je? Je to, akoby si napísal: Nesmieš ubližovať nikomu, ale zvlášť nesmieš ublížiť Jankovi. Je jasné, že na Janka budú všetci zazerať, a on možno bude z toho občas ťažiť. Pritom tí zákonodarcovia sú dosť nevedomí – k semitskej jazykovej skupine patria aj Arabi, ktorých je viac, ako Židov, takže ak je zakázaný antisemitizmus, tak je zakázaný aj antiarabizmus, ale nie je isté, či to vie istý týždenník, ktorý často píše proti Arabom. Napríklad nemeckí nacisti sa po Židoch a Cigánoch chystali ničiť Slovanov a aj začali. A za vojny ich zabili viac, ako Židov, na Ukrajine popravovali celé dediny, pokiaľ im stačil čas a náboje. Nemohli v tom pokračovať, lebo ich to zdržiavalo. Takže keď je niečo označené za zlé, nemali by mať jedni výnimky pred druhými, lebo zákonite vzniknú nové ťažkosti a nespravodlivosti.
Toto je dosť citlivá téma.. .
Hej. Jednak preto, lebo sa mnohých týka, ale hlavne preto , lebo je spojená s veľkou dávkou nevedomosti a povrchnosti. Napríklad – točia sa tisíce filmov o tretej ríši, ale nevidel som film o druhej ríši Karola Veľkého, ktorej dôsledkom bol holokaust polabských Slovanov. Karol bol podľa doložených údajov jeden z masových vrahov a pritom je považovaný za patróna Západnej Európy. Hm.
Prečo sa o týchto veciach nepíše?
Z viacerých dôvodov. Nedostatok poznania. Povery. Strach. Peniaze.
Peniaze?
Hej. Keby to písal bežný novinár, prepustili by ho, alebo by ho dali nosiť vodu.
Nosiť vodu?
Áno. Akože – toto nechaj tak, choď na tlačovku a urob tamto…Novinárstvo ako poslanie je ťažko udržateľné, nehovorím, že nie je. Novinári sa čoraz viac stávali taxikármi ekonomických a politických objednávok, preto odtiaľ mnohí aj odišli. Tí, čo si chcú udržať česť, to nemajú ľahké.
Vyzerá to celé trochu zamotané, bolestné a beznádejné.
Ale nie. Pozri sa ráno na krajinu, privoňaj si k pučiacej tráve a pukom stromov, privoňaj si k zemi a umy sa v čistom prameni. Budeš bližšie k pravde a k skutočnému životu. Musíš si ctiť svoj život a svoju rodnú krajinu, aby si skutočne pochopil iné životy a iné kraje. Všetko ostatné sa môže vyjaviť. Ráno sa začína nový život.
Zdroj: Ved.sk
