Tento Zimný slnovrat bol skutočne silný. Samotné slnovratové oslavy boli však iba začiatkom krátkej, no hustej predvianočnej šnúry – v priebehu piatich dní päť koncertov a spanie okrem priateľskej bytovky i v „montesori“ škôlke a dva razy v štúdiu. Posledné dva dni šnúry boli totiž strávené i nahrávaním dosky „Pri prastarom dube“. Peniažky sa nemôžu míňať na hotel, hlavne keď väčšiu časť si asi natrvalo požičala spolu s dokladmi a taškou cudzinecká náhla návšteva plechového tátoša za diaľničným čerpadlom. Takže „mestské odevy a papiere oheň zhltol jak tiene…“- verš z titulnej piesne – dnes nie je doslova uskutočnený, ale obrazne povedané, z časti aj hej. Všeduchove filmy sú niekedy nepredvídané, hlavne v dobe obrovskej únavy, pochopiteľnej po každodennom len párhodinovom zdriemnutí, keď niet času ani len ráno si zapísať sny. Vianoce sú teda celkom jedinečné, i keď zakaždým inak. Od zhltnutia papierov a obeživa bol tri dni neradostný pôst, čo nie je nejako veľa. Ani dva dni vianočného oddychu nevracajú do tela silu.
A pritom dom je vyhriaty. Prvý deň je zemiakový šalát jak sa patrí a aj pstruh nejako priplával na obetný štedrovečerný stôl, čo iste nie je bežný chod. Druhý deň skvelá kapustnica. A celozrnné koláčiky stále na stole. Tretí deň jedno z najobľúbenejších jedál – zeleninové rizoto, čo vždy poteší. A predsa sila viazne, telo až bolí. Dážď vystriedal sneh.
V stajni tenučkým hláskom mekotá na Vianoce narodená Vianočka, čo je Môckyna dcéra. Môcka je sirota po Hruške, mimoriadnej koze s vedomeckými sklonmi i činmi, ktorá kedysi trhala oplotky Pútiborovi v Hrušove a ten sa jej rád zbavil. Tuto porodila chovného capa Rohana, ale na kozičky nemala šťastie. Jej strata bola trpká. Malú Môcku , jej dcéru, človek podstrčil pod Prúšku, ktorej ako nedorastenej prvorodičke narodilo sa odvápnené mláďa. Prúška s najvýraznejšími kamzičími pruhmi na tvári osvojila si takisto vyzerajúcu Môcku, pričom ani jednej príbuzní tak nevyzerajú. A Prúžka bola jej po celý rok skvelou a starostlivou macochou. Môcka, síce statná, no ešte nie celkom vyrastená, sa prespala za bieleho dňa so svojim nevlastným bratom, a je z toho vianočný vrh, prvý z asi tridsiatich, ktoré zákonite prídu. Malá Vianočka je svetlá po babke Hruške a silná, veru hej. Hodinu po narodení si poskočí a pije mlieko jedna radosť.
No ale človek sa skúša dostať do sily prácou. Nutné je odvodňovať dvor. Pod snehmi tečie voda a ak nemá byť z dvora klzisko, treba opraviť prekopané odrážky, vložiť do nich tenké osikové kmene, aby ich kone nezrušili. Tohto roku by mohla byť v médiách okrem mnohých nechutností aj správa o vodných zrážkach. Lenže takú mimoriadku nikto z mesta nehlásil. Tuto na vrchoch to vyzerá, že zrážky sú vysoko nad mieru, a to už takmer trištvrte roka. Všade na stráni sú pramene. Našťastie práve tohto roku Na medzi pribudla sieť drenáží a odtokových rýh, inak by stajne plávali. No ale aj tak treba každý týždeň ešte niečo prekopať. Onedlho sa zotmí.
Človek odkladá čakan, sekeru i motyku. Pribehne ku čurke, čo čurká z dreveného žľabu, ovenčený je cencúlikmi, čo cengajú poslednými slnečnými iskričkami. Strhne zo seba blúzu i košeľu a očvachtá sa v studenej vode. Čo to? Veď vôbec nie je studená. Je teplá. Ako keď sme sa ako deti s modrými gambami presviedčali prudkými pohybmi ruky v ľadovom potoku, že voda je teplááá, až sa nám zdala naozaj teplá a potom sme do nej skočili „bombu“, alebo „rybičku“. Teraz ale je naozaj teplá, tak čo tu človek stojíš v nohaviciach? Hamba, omývať sa len do pol pása, keď je taký slnovratový čas a treba chytiť do seba znovu silu. Tá voda vo vedre nepôjde teraz do stajne, nie, tá je posvätným darom pre človeka. Bez dlhej mudry , len s výkrikom – Nové slnkooooó, sa vedro zdvihne a pomaly sa leje na hruď, meniac sa pritom na riečky a potôčky , čo stekajú od krku až po päty, a potom ešte kvapkajú z vrkočov na biely sneh, keď človek potrasie hlavou. Nové Slnko, hľaď na nás!!! Kričí človek, akoby to nebol sám, čo sa práve okúpal a teraz si sype na hlavu sneh. Hahója, hója, svarga hééééj! Tancuje po dvore holý. Kobyla Zorenka i jej mladší druh, žrebček Divko, sa udivene pozerajú, akoby len oni mali nárok na bláznenie. Večne šialené kozy stoja v ohúrení a meravo sa pozerajú na blázniacu sa postavu, takisto, ako ovce. Stoja pri vozovni a hľadia na človeka ako ovce. Človek sa vracia k čurke, smeje sa a berie si veci pod pazuchu. Kráča k domu a sila hrá v každej žilke. Z oživeného tela sa ozve ručanie draka. Ešte vydymiť dom a stajne, nech slnovrat vráti v zdraví Slnko. Pre bytosti Na Medzi. Pre bytosti.
Žiarislav
Vianoce, mrazeň r. 10
Zdroj: Ved.sk
