Ahoj, súrodenci!
Je určite dobre, že sa zhovárame o takej veci, akou je prihlásenie sa k svojmu duchovnu. Tak sa stalo, že sme sa nezávisle na sebe rozhodovali a v tejto veci došlo medzi vami, ktorí ste medzi sebou hovorili (asi skrz sieť) k dohode. Som rád, že ste o veci hovorili.
Týždeň som nosil v sebe Dragovidov ohlas, a teraz jemu aj iným odpovedám.
V roku 1995 som napísal reťazec článkov Návrat Slovienov a dva roky na to v rozšírenej podobe vyšla kniha s názvom „NÁVRAT SLOVENOV – slovenské prírodné vedomie a viera“. Čo nie je nejaká samochvála, ale vyjadrenie nazerania, ktoré sa v zásade nezmenilo. V samotnom názve sú aj SLOVENI (a teda Slovania) a aj slovo viera. Avšak v názve je aj „slovenské“ (teda nielen slovanské, ale aj slovenské) a je tam aj vedomie. Slovo duchovno uzahŕňa v sebe aj vedomstvo, aj vieru.
Pred pár týždňami som preto zvolil spojenie „Pôvodné duchovno“ a nielen preto.
Ak má byť spojenie „slovanská rodná viera“ označením pre „etnické náboženstvo“, potom je otázne, či napríklad Slováci nie sú etnikum (asi aj Lutici alebo Obodriti by sa svojho času hlásili ku svojmu kmeňovému náboženstvu). Aj keď Slováci podľa oficiálnych zdrojov nemajú svoje národné náboženstvo, určite majú svoje duchovno, čoho dokladom sú nielen moje folkloristicko – etnologicko- duchovné štúdie. Naše pôvodné – prírodné duchovno jednoducho počas veľkomoravského zákazu neskončilo a dokázateľne sa stále, i keď skryte, vyvíja. Pravdaže, zo slovanského základu a ďalšieho prazákladu.
Ďalšia nevýhoda označenia „slovanské“ oproti označeniu „rodné“ je to, že akoby neuznáva dávnejšie podklady, ako z dôb „všeslovanskej jednoty“. Slovanské duchovno má svoje dávnejšie korene a to z dôb starších, ako je označenie Slovan (už za Sama sme boli Venedi) ale aj z dôb starších, ako označenie Vened – z dôb „indoeurópskeho“ duchovného základu. My sme sa z neho plynule vyvinuli a označenie „pôvodné“ znamená aj spojenie s týmito koreňmi a dokonca aj napojenie na ešte staršie, ako „indoeurópske“ korene, z ktorých naše duchovno zákonite muselo vyrastať. O týchto veciach svedčí mnoho dôkazov z rôznych odborov.
Označenie „duchovno“ v sebe zahŕňa aj vedomie (vedomstvo zdedené po predkoch) aj vieru. Je ešte aj iná podobná možnosť – rodné vyznanie. A je aj iný výraz pre rodné – pôvodné. Teda pôvodné duchovno a pôvodné vyznanie. Spojenie „pôvodné duchovno“ som sprvoti uprednostnil aj kvôli zrozumiteľnosti „nezasväteným“, teda ľuďom, ktorí to v sebe cítia, ale to nejako zvlášť neskúmajú. Nevidí to človek tak, že by sa k nášmu najprirodzenejšiemu duchovnu mali hlásiť len členovia záujmových spolkov alebo ak chcete občín, a to so všetkou úctou, ale aj vedomím o potrebe obrody v krajine. Pojem rodné duchovno sa javí ako jadrový. Slovný koreň „rod“ je aj v slovách príroda, rodina, rod, národ, obroda…
Keďže v našej duchovnej kultúre sú až do dvadsiateho storočia zachované pojmy, ako vedma a vedomec, ale žrec je už dávno len v knižných dielach, nebolo by správne, keby sme v označení nášho duchovna vylúčili vedomectvo. Vedomectvo v sebe zahŕňa aj našu vieru, ale hovorí aj o duchovnej hodnote vedomia (napríklad vedieť niečo o zelinkách, o liečení, o obrade, nielen veriť, ale aj vedieť). Aj preto som aj nezvolil mne blízky pojem „vedomectvo“, aby to v niekom, čo vec nepozná hĺbkovo, nevyvolávalo pocit, že ide len o vedy a že to vieru nebodaj vylučuje. Preto súhrnný pojem „duchovno“. A aj preto, že slovo „viera“ je v podstate cirkevným teologickým pojmom, v dobách slobody rodného duchovna tento pojem ako pôvodný nebol doložený u nás. Kým pojem „vedy“ doložený bol a je aj v označení nositeľov pôvodného duchovna. Nazabúdajme na to, že predkovia vedeli o sile slova a dali nám odkazy.
V čase písania svojej prvej knihy som nevedel o tom, že by niekde v našej krajine bol niekto, kto by sa z duše zaoberal pôvodným duchovnom. Prvé obrady v našom pôvodnom duchu som robil so skautami, vudkraftermi, euroindiánmi, anarchistami, súboristami a inými, ktorí síce pôvodné duchovno mali v duši, ale o tom nevedeli, ale pri jednoduchých piesňach, ako „Živa“, „Voláme Roda“, či „Perún, daj nám silu“ a „Na hore“, si na to rozpomenuli. V tejto dobe som považoval „slovanstvo“ za ohrozené, keďže ľudia sa bežne hanbili za svoj pôvod, nevedeli spievať naše piesne, slovanstvo spájali s komunizmom, hanili predkov i rodné veci a uctievali všetko cudzie. Dnes je ale stav iný, čoho dôkazom ste aj vy. Zdôrazňovanie „slovanstva“ dnes priamo v označení duchovna považujem za zbytočne obranné, teda defenzívne. Veď ako by mohlo u Slovákov „rodné duchovno“ znamenať „keltské“? Je tu azda nejaký historik, čo si myslí, že Kelti sa v jeden pekný večer zmenili na Slovanov? Ako by u našich ľudí mohla pôvodnosť označovať keltstvo? A jak môže byť Slovák, čo si napíše „pôvodné duchovno“, Indiánom? To by si napísal napríklad Siouxe, čo sa aj zväča z recesie stalo, napísal si to do národnosti v minulom sčítaní, a štatisti to jednoducho vykrátili. Isteže, keby šlo o Maďara, mohla by tu byť otázka, či by sa pri označení „rodné duchovno“ nehlásil k staromaďarskému duchovnu, ale táto otázka je čiste teoretická. Toho sa báť nemusíme, Maďar by použil svoj, a teda iný pojem, keby chcel označiť nejaké maďarské duchovno. Ak by ale nejaký slovenský Maďar napísal „pôvodné duchovno“, tak musel by mať tento pojem, spolu s jeho významom, od nás. Aj by si popri rozvíjajúcom sa duchovne slovenov ctil pri tom duchovno z maďarskej strany, to by nám nemuselo prekážať. Nezabudnime, že nedorozumenia pramenia z nepoznania. Tiež by nám nemuselo prekážať, keď niekto, kto si napíše „pôvodné duchovno“, je súčasne aj úctivým kresťanom, alebo hoci napríklad ekologickým vedcom. To nie je zlá vec, keď sa naše duchovno otvára, to je predsa dobré. Čo je duchovne silné, to sa nebojí.
Riešime názov, ale riešme aj podstatu. Dnes som dostal na besede pripomienku – že štyri vety, ktorými som označil a popísal (definoval) pôvodné duchovno, sú príliš všeobecné. Áno, sú síce jasné, ale aj všeobecné. Ale aj preto sú priechodné oproti iným možným označeniam a definíciám, ktoré by boli príliš upresňujúce. V štyroch uvedených vetách by sa asi dalo nájsť vaše vyznanie, ale skúste vy uviesť niekoľko základných čŕt – bude to zodpovedať predstavám vašich súrodencov z iných spoločností? Ak by niekto popísal svätosti, a teda by boli v nejakom poradí a v nejakých vyjadreniach, bude s ním súhlasiť druhý? A tretí? A dotkne sa to cítenia vášho kmeňa, národa, predkov, ktorí sú tak dlho odtrhávaní od svojej duchovnej podstaty? Bude to prijateľné pre potomkov a nasledovníkov?
Podstatná je otázka a súčasne pripomienka a to táto: ako vzniklo vaše duchovno? Vymysleli sme si ho, alebo vyčítali? Alebo dostali, či prevzali? Možno aj, aj. Ako vzniká duchovno? Ako vzniklo vaše duchovno, váš duchovný pocit a vedomie? Ktoré okamihy boli podstatné? Tak vidím, že podstatnú časť duchovna sme dostali už pri narodení a počas života sa duchovno v duši a duchu prebúdza a vyvíja. Pôvodnosť je v tomto jave prirodzený pojem nielen z hľadiska kultúrnych a duchovných vied, ale aj z hľadiska genetiky a iných exaktnejších smerov. V školách sa budú naďalej učiť deti vedy. My im môžeme dať aj vedy naše.
A ešte jedna vec, nie nepodstatná. Ak by sa pod názvom, ako rodná viera, hoci aj v zahraničí, predstavovali ľudia, ktorí sú v príkrom rozpore s vašim duchom a dušou, a tiež s tým, čo cíti naša národná „veľkoobčina“, bude to v poriadku, ak sa teraz k tomu pojmu hlásite? Ak naša obroda naozaj postupuje, je to otázka času, kedy budeme ostreľovaní tými, ktorí si ju neprajú. Ide možno aj o to, či im poskytneme zbytočné slabiny vytvorené nedomyslenosťou niektorých našich volieb. V minulosti sme sa takouto nedomyslenosťou dopracovali k nepríjemným režimom a v ľuďoch pretrvávajú strachy.
Aj keď pri tomto sčítaní o napohľad o nič nejde, cítim, že ide o veľa. Sme niečo dlžní utláčaným predkom, štyridsať podkolení žilo v nevôli a dnešní ľudia žijú v zaslepení, my máme dejinnú možnosť povedať: Tu sme! Potomkovia a nasledovníci sa nebudú za nás hanbiť, lebo my sa hlásime k sebe a cez naše duchovno aj k nášmu svetu, sme deti posvätného sveta a aj keď to vidíme tisícorakými očami, vo chvíľach duchovného naplnenia cítime v sebe jednotu a spolupatričnosť. Tieto chvíle sú pre nás viac, ako slová. Ale slovami ich môžeme pestovať.
Dnes ide o prežitie nielen našej kultúry, ale aj iných prírodných kultúr na Zemi. A my sa hlásime k pôvodnej, nie klonovanej, ale prirodzene sa rozvíjajúcej. Pozrime sa na večernú stranu Európy a vidíme, ako sa tam zvečerieva. Nielen pôvodné rastliny a živočíchovia, ale aj pôvodné kultúry sa stávajú spoločensky uznaným pojmom, pretože sú ohrozené a ľudia už vedia, že je to zle, a že pôvodnosť (v dobe inváznych kultúr) má určitú hodnotu. Aj preto človek zvolil pojem „rodné duchovno“, aby nám porozumeli aj súrodenci, ktorí nečítajú naše veci, ale majú v sebe vnímavú dušu.
Nie je účelom týchto viet povedať to, čo chcem, ale to, čo vidím. Pri sčítaní ľudu nejde o moc, nie sú to politické voľby. Ide o dušu, o ducha, o pravdivosť a o prežitie. Sme niečo dlžní svojim predkom a môžeme niečo urobiť aj pre seba. A pre potomkov a nasledovníkov. Ľuďom, ktorí na prednáškach načúvajú mojim slovám, hovorím, aby si napísali do sčítania ľudu, to, čo naozaj cítia. Vysvetlím svoje videnia, ale nevnucujem im ich. Pred strihaním pomerajme.
Prajem vám veľa síl na ceste duchovnej obrody.
Chvála za pozornosť.
S úctou Žiarislav
V Bratislave, 21. 3. r. 11
TÉMA NA RODNEJ CESTE: SČÍTANIE ĽUDU – RODNÉ DUCHOVNO všetky články TU
Zdroj: Ved.sk
