Keď sme previezli z Liptova tú drevenicu, nebolo zrejmé , aká je stará. Až keď po prevoze opadala zo stropných hrád omietka a človek prekladal trámy na Vatrovej plošinke Na Medzi, pri svargách sa zjavil nápis… tento dom vystaval roku 1881. Z druhej hrady dážď omyl prepálený olej a zjavili sa na nej tri krásne , starobylé slnečné znaky. Jedna pravotočivá svastika a dve šesťlupeňové svargy okolo nej. Z minulej drevenice bola celá západná strana odhnitá, z nej bude menšia kolybka, ale táto bola podstatne zachovanejšia, bude treba vymeniť nejakých 10 trámov, ale človek by ju chcel postaviť čo najskôr. Trámy sú už podľa strán a čísel rozostavené na piatich kopách. Blíži sa Vatra a v najbližších dňoch budú aj dažde, nejaký čas trvalo pripraviť plošinu, počkať kým sadne svah a spustiť dve previsnuté brezy, ktoré by skôr či neskôr padli na dom. Dnes, v utorok, už za tmy sa človek uzrejmil, že ráno príde Igor s lyžicou a vykope základy. Včera vyvozil niekoľko vlečiek piesku, s Pravomírom, Janom a Evkou sme na traktorík nahádzali a navozili niekoľko vlečiek kameňa z pripravených hromadníc a zajtra to ráno Igor vykope podkopom a bude sa betónovať. Jedinou nevýhodou je, že človek bude na robenie základov z kameňov a betónu zajtra ako chlap sám, lebo Pravomír a Jano museli už odísť. Nuž čo. Ak zajtra – v stredu – nepríde voľakaký dobrovoľník, lebo ohlásený nik nie je, tak sa do toho aj tak pustí sám, lebo dnes je ešte práve sucho a od zajtra môžu byť dažde. Človek má na traktoríkovi jelenčekovi dvestolitrovú rozmiešovačku, s ktorou si vie rovno nabrať piesok, akúrát že bude musieť neustále chodiť od betónu ku kameňom, tie triediť, čistiť, hádzať do základu a ubíjať borom, nakoniec od povrchu zeme murovať. V určitej rýchlosti, aby netuhlo pojivo.
Človek keď tak stavia tak je šťastný. Aj keď niektoré veci nie sú celkom ideálne, pri stavaní sa mu napĺňa duša nejakou dobrou silou. Podobne ako pri záhradných prácach. Clivota, vojny a zemské nesúlady vo vedomí ustupujú a v pohrúžení a prírodnej tvorivosti. Pocit z presluchov civilizačnej rozháranosti ustupuje pri vedomí, že obetuje. Pre dobro celku. Stavia ako vták, ktorý robí hniezdo, s tým rozdielom, že nepotrebuje vedieť, kto v tom dome bude bývať, kým, vták to robí vlastne pre seba. Človek vie, že celkovo to robí pre obrodu a vlastne nepotrebuje všetko vopred vedieť. Vedomie prípravy zemskej duchovnej obrody spúšťa pocit šťastia, i keď by ho osobne nemusel pociťovať, tak pri tom ho preciťuje. Je to duchaplnejší spôsob, ako liezť medveďovi do brloha, ako prespávať v zasnežených lesoch, ako ísť hľadať zvyšky prírodných národov do arizonskej púšte, alebo do tungučsnskej tajgty. Tu človek nachádza divočinu, utešenie duše v inak spustnutom a znečistenom svete. A vracia sa mu sila a ohybnosť, ktorú stratil po úraze. Človek sa cíti ako bytosť. Nik nemôže mať všetko. Človek nemôže byť sebec. A napriek niektorým okolnostiam teraz preciťuje šťastie.
24.9.22 Dožinková VATRA
OD STANOVISKA KU STREDISKU – článok
Snímky: ŽS, LM
