V prírode má všetko svoje miesto. Každá bytosť, každý stav, každá doba. Keď spadne zo stromov lístie, má to svoj dôvod. Strom sa od zúfalstva neláme, neplače a nenarieka. Nešomre, že má málo, nedupoce koreňmi, nešklbe si konáre. Stojí pevne na svojom mieste a drieme, rozjíma. On vie, že ešte príde jeho jar. Z času na čas sa niektorý strom vyvráti. Jeho drevné korene sa v rachote padajúceho obra zdvihnú nad povrch zeme a nad vývratom vznikne zaujímavý brloh pre niekoho. Strom ale úplne nezhynie. Vysial už mnoho semien a niektoré z detí sa ujali. Aj keby ho zrezali, vymladí sa – z pňa vyhúknu malé vetvičky, niektorá z nich môžu vyrásť v strom s presne tou istou dedičnou výbavou a pamäťou, a to načisto prírodne. Strom je súčasťou lesa, ktorý je jeho rodinou. Ak by aj nemal potomstvo, alebo sa nevymladil, jeho duch nezaniká. Má svoju nadčasovú cestu a on to vie.
Ľudia sú často maloverní. Keď majú nedostatok, tak dupocú, dudrú, zúfajú, upadajú na duchu a následne aj na tele. Toľko by sme sa mohli naučiť od stromov a od iných bytostí. Keby sme neboli takí nadutí, namyslený. Človek je tá najnamyslenejšia bytosť na svete. Keď sa mu končí leto, hovorí o kríze, keď mu príde jar, ničí Matku Prírodu, zotročuje iné bytosti a v nevedomom ošiali ráta „svoje“ chechtáky. Taký les, aj keby ste ho celkom vyťali, má svoje nadčasové vedomie. V krovinách a lúkach majú stromy svoje semená a tie v príhodných chvíľach opäť vyrašia. Také semeno javora môže aj sto rokovať driemať v holorubnej lúke a potom, v príhodnej chvíli, vyrastie. A vtáčikovia roznesú semená svojich drevných ochrancov znova po kraji. Strom neumiera, pokiaľ žije les. Vie, že jeho sila bude žiť v iných bytostiach.
O čo inak sa správa človek namyslený. Homo namyslenus, keď mu v meste vypnú elektriku, upadá do zúfalstva. Prebudia sa v ňom tie najhoršie ľudstvá (nie zverstvá), uvažuje o rabovaní, je schopný umrieť z vydesenia. Keď má menej chechtákov, vyčaruje si ich, aby sa vyhol „kríze“ a potom sa čuduje, že je to ešte horšie. Rýchle zničí viac prírody, aby rýchle vyrobil viac výrobkov, ktoré rýchle predá a oni sa rýchle pokazia, aby si ich majitelia rýchle mohli kúpiť nové a rýchle tak zasmetili a poničili ďalší kúsok inak rajského sveta. Ľudia nežijú v živej prítomnosti, žijú vo svojich predstavách, ktoré sú podobne nepravdivé, či sú radostné, alebo smutné. Človek sa ale môže odkliať. Stačí vypnúť blikotavky meňavé a brblabky štekotavé. Otvoriť oči a vzhladnuť skutočný svet – kruh bytostí Všehomíra. Otvoriť uši a čuť ich hlasy. Otvoriť čuvy a cítiť svet. Nie sme tu sami. Ani sme nikdy neboli. A ani nikdy nebudeme.
Dobrý deň.
Zdroj: Ved.sk
