Bytosti. Dni sú čoraz kratšie a noci čoraz dlhšie. Keby to tak išlo ďalej a ďalej, nakoniec by bola stále tma. Ale my vieme, že to tak nie je. My vieme, že to nie je kríza, ale zákonitosť. Najhoršia kríza je duchovná. To je to, čo je teraz. To, že máme málo peňazí, je oproti duchovnej kríze iba maličkosť.
Vyjdite na kopec a pozrite, aká je krajina rozdelená. Niektorí sa delia na „kresťanov“ a „pohanov“, obe skupiny sú v úvodzovkách nie náhodou. Iní sa delia na „pravičiarov“ a “ľavičiarov“, na „novomyšlienkárov“ a „staroľubov“. Ale úplne najhoršie sú na tom tí, čo sa delia na „dobrých“ a „zlých“. Najhoršie sú na tom tí, ktorí si myslia, že sú tí správni, dobrí, vyvolení, a o tých druhých sú presvedčení, že sú naskutku zlí. Základom sveta je pomer, pomer, to je mier, staroslovansky mir, a to je aj svet. Kto bojuje proti relativizmu, mysliac si, že predstavuje dobro, je nevedomec. Rozdeľuje ľudí, aby im mohol vládnuť. Udržiava ich tak v nevedomí, lebo vedomým by vládnuť nemohol. Ten, kto si myslí, že je vedomec, je tiež nevedomec. Myslieť znamená byť zmyselný, taký je myslivec, zaslepene baží, kladie pasce – klame, škodí a ruší svätoháj. Vedieť znamená jasne vidieť. Kto sa pozerá na seba, ten nevidí to, čo stojí za ním. Kto nevidí cez seba, ten nevidí svet. Vedomec vie, že nie je. A preto aj je. Vďaka tomu vidí Slnko, aj keď je za mrakmi. Aha!
Bytosti. Človek cíti blížiacu sa sviatočnú chvíľu. Pripravuje sa na ňu denne. Pripravuje sa na obrat i obrad slnečný. A k tomuto úctyhodnému okamžiku človek hovorí: Ktokoľvek praje zle svojmu bratovi, ktokoľvek praje zle svojej sestre, sám bude v zlom. Ktokoľvek zaklína svojho súrodenca, sám bude zakliaty. To platí aj pre vás, čo si vyčítali, že pohania vám budú slúžiť ako podložka pod nohy. Také písma sú nepravé, udržiavajú vás v zakliatí, to nie sú skutočné vedomstvá. A platí to aj pre tých, čo si myslia, že sú viac, lebo niečo vedia a iných odsudzujú, že nevedia. Vedomie má mnoho rovín, vedomie má mnoho podôb. Kto vidí všetko? Namyslenosť je niečo celkom iné, ako zdravé sebavedomie. Namyslenosť je cesta k úrazu. To nie je rodná cesta, je to scestie. Vedomie a zdravé sebavedomie – vedomie o sebe, o svojej ceste, to je cesta rodná, po ktorej kráčame k naplneniu ducha – k duchaplnosti. Na tejto ceste kráčame pod ochranou Slnka, aj keď je noc, aj keď je Ono zdanlivo za oblakmi.
Pozrime sa na Slnko, ako svieti na celý svet. Ako svieti na všetkých a nerozdeľuje ich na vyvolených a pohanov. Slnko nepotrebuje námestníka na zemi, všetci sme jeho námestníci, ak sa precitneme v duchu. Slnko je tu na poludní i na polnoci, na ráne i na večeri. Slnko je tu i v noci a vidomý ho vidí aj v najtemnejšej jaskyni. Tisu stačí málo svetla, aj machu. A materina dúška, alebo šípový ker potrebujú svetla viac. To nie je ani dobré, ani zlé. Svet je taký, aký je. Svet je veľký a svätý, vidí ten, čo si umyl oči. Keď máme oči špinavé, aj svet sa nám zdá špinavý a plodíme špinu. Keď si každý deň myjeme oči živou vodou, aj svet sa nám zdá krásny a plodíme krásu. Svet má svoje krásne miery. Uzrieť, ba až vidieť miery sveta, to je veľký dar.
Tí, čo šomrú na Slnko, že ho majú málo, tí ho budú mať ešte menej. A tí, čo sú vďační aj za malý lúč, tým sa dostane svetla veľa, tí dostanú toľko, koľko potrebujú.
Slnovrat, bytosti, Slnovrat sa blíži. Je na nás, či budeme pripravení. Tento slnovrat je dôležitý. To nie je len Slnovrat jedného roku. To je aj Slnovrat jedného veku.
Chvála ti za svetlo,
hrejivé Slnko,
hej!
Zdroj: Ved.sk
