Človek je samouk takmer vo všetkom, čo robí. A vlastne – aj čím sa živí. S výnimkou jednej veci – zemovedy. K zemským veciam sa vlastne môže aj nesporne odborne vyjadrovať, keďže študoval gelógiu. Chá!
A tak sa, s trochou vtipu to berte, môže v pohode vyjadrovať k zemským dejom.
Zemovedné rozhodnutie
Človek zbieral kamienky od mala – malička. O učení zemovedy sa rozhodol v druhej triede základnej školy. Vtedy sa spolužiak Braňo Záviš vrátil z Kuby a do školy priniesol veľký kameň – v žltej hornine zakliaty mliečny opál. Kameň bol cez prestávku rozbitý a mliečne opály sme si rozdelili podľa stupňa priateľstva a zemovedného záujmu. Vtedy sa človek ako sedemročný vrátil domov s malým mliečnym opálom a vyhlásil: Mama, ja budem geológ! Na konci druhej triedy malého človeka preradili z Lipovej na Javorovú a v novej škole bola asi najdôležitejšou vecou premietnutie filmu o geológoch. To bolo v tom roku, čo sme pri naháňačke v triede rozbili premietačku. Tesne predtým. Tí československí geológovia v tom dokumentárnom filme boli v Mongolsku, bývali v jurtách a jazdili na koňoch. To bol jasný dôkaz o tom, že povolanie je vybraté naozaj správne. Bývať v prírode a do práce chodiť na koni je predsa to najlepšie povolanie na svete, ktorému sa ani horár nevyrovná. Ten musí mať pušku a chodiť v uniforme, geológ nie. Geológ v prírode hľadá kamene a v kapse môže mať aj pastiersku píšťalu, alebo indiánsku flautu, to sa ešte uvidí.
Štúdium na technickej škole tieto sny rozleptalo ako kyselina flurovodíková pseudohexagonálnu dipyramídu oxidu kremičitého. Zo samých jednotiek to bol skok – z geológie sotva prešiel. To už mu ale v srdci hrala hudba. Batolit si našiel svoj lávový komín a sopúch sopky tvorivo vytryskol. Na chvíľu. V hudobnej skupine človeka počas koncertu na Malej scéne zaregistrovalo ŠTB a po zlomení druhého sna začal písať. Láva driemala pod dislokačným zlomom zemskej kôry a neskôr vytryskla k nebu. Po uvoľnení písania nežným prevratom sa konečne tretí sen rozvinul. Kým sa dalo slobodne písať v jestvujúcich médiách. Keď sa už nedalo, vrátil sa po dlhej dobe k hudbe. Aj keď trochu inak. A teraz aj ku geológii. Aj keď inak. Už nie v geologickom prieskume, ten v sprivatizovanom štáte takmer zanikol, alebo sa obmedzil na prieskum podložia našich zahraničných supermarketov a vŕtanie studní. Čo robia bývalí spolužiaci.
Užitá gazdovská kameňotvorba
Kedysi mal pisateľ zbierku kameňov s označením pôvodu na policiach v detskej izbe. Boli tam horniny i minerály najrôznejších tvarov, farieb, krás. Dnes má zbierku kameňov na dvore. Stavia z nich pivnicu, základy dreveníc, dielne. Kamene ukladá do múrikov tak, aby ich bolo vidno. Zbiera ich po lese, vyberá ich zo zeme keď stroje vyrývajú cesty a najrôznejšie horniny, vápence i žabice zbiera po cestách a necestách kamkoľvek vkročí. Murovaná pivnica je petrografickou zbierkou nielen z pozemku, ale aj z pohorí a dolín Slovensko-Česka. Z každého hudobného vystúpenia, prednášky alebo iného podujatia s výjazdom si na podlahe svojho plechového tátoša vezie jeden až dvadsať kameňov. Zbiera ich hlavne v horách , kde na cestu padajú uvoľnené horniny. Niektoré kamene sú na kraji, niektoré aj uprostred vozovky a niektoré si len tak voľne hlivejú v odvodovom jarku. Človek ich hneď zazrie tak, ako aj pero vtáka. Vyhodí výstražné svetlá a horninu či minerál naloží do auta. S najväčšou pravdepodobnosťou už takto zabránil za tie roky nejednému defektu, alebo i horšej nehode. Iste by sa tomu potešili i cestári a dopraváci. Keby o tom vedeli. Ale o tom nevedia. Tí, čo ešte nečítajú našu stránku.
Čaro živých kameňov
Ak pôjdete k človeku na návštevu inak, ako spojmi, tak dole pri ceste vyložte aspoň jeden kameň. Menej nemá význam. Ak má aspoň jednu hranu, s najväčšou pravdepodobnosťou bude vystavený v niektorej z murovaných mineralogicko-petrografických zbierkach na Medzi a v obytných častiach prinesie prinajmenšom dvojaký úžitok.
Raz tu boli pomáhať pri podmurovaní pohnutej stodoly dvaja dedinskí šikovníci. Keď rozbili základový kameň, človek sa rozhneval a povedal, že to zakázal, lebo základový kameň bol svätený. A že takýto kameň je živý. Ten silný obraz povedal preto, aby si to zapamätali. Jeden z nich bol Róm a ten si to aj zapamätal a už viac neprišiel. Z obavy, že človek je čarodejník. Vidíte. To sú tie živé kamene. Ten druhý sa hneval, že v škole sa učil o kameňoch ako o neživej prírode. Človek mu na to povedal o žive, ktorá je v kameňoch a o prejavenom živote, ktorý sa množí, a o neprejavenom živote hornín, ktorý je súčasťou živého vesmíru.
Včera napísal úvahu o kameňoch najmenší vrchár. Predtým sme sa o tom rozprávali. Človek potom stvoril jednu malú časť do svojej tajnej dejinnej knihy, ktorú zo zásady neuverejňuje. Kamene hrajú svoju rolu aj v rozprávkach o trpaslíkoch, ktoré sú nahraté na diktafóne a vlastne už aj prepísané. To sme potom aj chodili s malým vrchárom na staré haldy a do kameňolomov na opály a acháty. Tie majú trpasličie deti zašité do brmbolca čiapky, aby sa nestratili. Podľa týchto polodrahokamov ich nájdu.
Človek si kamene zo zásady nekupuje. Ani do stavieb, ani do zbierky. Predávané kamene už nemajú čaro. Darmo je tam napísané – na letáčiku – čokoľvek. Kameň má čaro, keď ho nájdete. Obchodom ho stráca.
Kameň je spojenie s Matkou Zemou. V tom je to čaro. Úcta k nerastom je podobne dôležitá, ako úcta k rastom. Lebo aj kamene majú svoje dejiny, majú svoj život. Sú súčasťou našich príbehov a my sme súčasťou ich života. Živá i neživá príroda sú vedno – v jedno. Nikdy sme neboli rozdelení. Máme spoločné deje. Máme spoločný život. Sme súčasťou spoločného veľkého, posvätného vesmíru.
Snímky: pisateľ
článok: Základy kameňmi stavaného múra – o zapretej late a spôsobe, „ako sa to nerobí“
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
Kamienky najmenšieho vrchára – vľavo acháty spod Tatier, v pravo kryštály vápenca z tisoveckého štrku.
Na pozemku sú niektoré neuveriteľné skaly.
Aj kameň v stavbe privoláva život.
