Dnes som bol v dedine na sieti v hosťovskom dome. Bola tam veľká obrazovka, najprv šiel hokej a polhodinu na to futbal. Ako som si objednával u hlavného nápoj, hovorím mu: „Ešte pred chvíľou tam behali po ľade a aha, jak sa zrazu oteplilo, už behajú po trávniku“. A čašník na to s kamennou tvárou: „Ale veď to nie sú ti istí“. Týmto ma úplne dostal. Vravím: „Tiež ma to napadlo“, a uvažoval nad tým, že si asi myslí, že žijem v hore bez televízora už od narodenia a samozrejme, mimo základnej školskej dochádzky.
Futbalisti a hokejisti sa mi zdajú dosť podobní. Občas ma napadne, jak si raz povzdychla babka: „Tak kde sa všetci tak ponáhľajú?“ No, jedni sa ponáhľajú streliť do brány puk, druhí loptu. Je úplne typické, že naháňajú naraz len jeden puk, alebo len jednu loptu. Jedni do toho bijú hokejkou, druhí kopú nohou, ale spravidla sa snažia vsietiť do brány súpera (s výnimkou tých podplatených). Často faulujú, neraz filmujú, tešia sa, keď tým druhým spravia zle, keď ich „precikajú“, obohrajú, obalamutia, premôžu, keď im (nie svietia, ale) vsietia. Šport aj politika nahrádzajú telesné bitky a boje. Nie vždy. Niekedy sa búchajú aj športovci a fackujú politici. Ale len tak trošku. Politici z toho vedia aj vyťažiť. Športovci aj politici si často myslia, že sú kultúrni. O protivníkoch si to samozrejme spravidla nemyslia. Protivníci spravidla filmujú, zavádzajú i podvádzajú.
Ale buďme pozitívni a pozrime sa na vec z tej lepšej stránky: Športovci majú jednu výhodu – že ich netreba voliť. Politici majú inú výhodu – že ich treba voliť. Športovci majú takú výhodu, že ak neprídeme na zápas, tak sa nám nič vážne nestane. Politici majú zas tú výhodu, že ak neprídeme k voľbám, tak si za naše peniaze urobia znovu kampaň a ďalšie voľby a ak by sme ich znovu nevolili, tak by minuli zase ďalšie peniaze na kampaň a ďalšie voľby a potom by už do tretice boli spotení jak športovci a pýtali by sa nás, voličov, aký majú mať oni ako poslanci program, aby sme ich konečne volili. Lebo nie oni majú nám diktovať program, ale to my, občania, ich posielame do snemu, aby za naše obeživo (peniaze) tam robili to, kvôli čomu sme ich tam poslali. Preto sa volajú poslanci. Lenže oni sa posielajú buď sami, alebo počúvajú blbcov, ktorí tiež samozrejme majú právo na svojich poslancov. No, ale mne sa zdá, že v sneme nemám žiadneho poslanca, takže k volebnej urne nemám príliš veľký citový vzťah. Ak by som chcel čistým spôsobom voliť rodnú kultúru, musel by som najprv lístok spáliť a potom dať ten popol do urny. Keďže je nás takých málo, tak voľby budú platné, aj keď voliť nebudeme. Takže naši budú asi voliť menšie zlo, alebo nikoho. Škoda, že je nás málo. Lebo keby nás bolo viac, vybrali by sme si svojich poslancov a povedali im, kvôli čomu ich tam posielame. Nezávislých poslancov máme plný snem. Potrebovali by sme aj nejakých závislých – nie na superpodnikateľoch, ale na voličoch, ktorí nemajú byť len nástrojom ich kampane, ale majú byť tými, ktorí ich poverili svojim posolstvom.
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
