Rodný kruh s priateľmi má početnosť na jedného poslanca a prírodní – na jednu stranu.
Dostal si mnohokrát otázku – aká politická strana je dobrá pre ľudí našich hodnôt a záujmov.
Áno, dostal a neodpovedal. Každá odpoveď je len čiastková. Keďže mojou náplňou je vedomstvo, radím vedomecký prístup aj od iným, v rámci možností, samozrejme. Keď niekto vidí spoločenské dianie len cez médiá a cez mená strán a politikov, tak to je nie vedomecký prístup. Vedomecký prístup odosobniť sa od lacných a často zavádzajúcich hodnotení, ktoré ponúkajú politici a média v rámci svojho boja, a teda sú to hodnotenia často len osobné. Potrebujeme sa odosobniť, pozrieť sa z nadhľadu, to je prvá vec, ale aj stanoviť si svoje hodnoty a robiť prieskum programov strán, tiež odhad ich možného napĺňania a teda hlavne prieskum toho, čo uskutočňovali zo svojich programov v minulosti plnili a aký je ich vývoj. Toto si vyžaduje dlhodobý prieskum, ktorý sa nedá urobiť za týždeň, ani za mesiac.
Robil si ho?
Áno. Priebežne, z času na čas, po viac, ako 22 rokov. A napísal o tom článok – mnohostranový rozbor o rozsahu tenšej knihy, ktorý som ako zodpovedný novinár Rodnej cesty neuverejnil.
Zastavil si svoj vlastný článok? Prečo?
Pretože drvivá väčšina ľudí, čo by ho na sieti čítali, sú v politickej namotávke. Pre niektorých by to mohol byť popud na hĺbkový prieskum, ale pre iných by to bola len politika. Nie je isté, či by to našej veci v konečnom dôsledku prospelo. Aj keď žiadna politická sila nezodpovedá v širokom zmysle našim hodnotám, niektoré sú k nim bližšie a niektoré sú vzdialenejšie. Pričom aj tie vzdialenejšie môžu mať pre náš vývoj určitý prínos. Lenže by to mohol niekto brať ako politické nahrávanie tým, či oným kruhom. Osobne som nikdy politikov nevolil a ani ako hudobník nikdy nehral žiadnej politickej strane. Takže nestraníckosť je z pohľadu môjho poslania dôležitá.
Nikdy si nevolil?
Nie pri urne. Volím svojimi slovami, piesňami, článkami a knihami a je to oveľa väčšie pôsobenie na spoločnosť, ako volebná urna. Volím to, čo považujem za hodnotný život. A teda nevolím politické zoskupenie. Ale volebnú urnu napriek tomu považujem za veľmi dôležitú. Právo voľby to bolo v rodovej spoločnosti, najstarší doložiteľne zvolený vladyka bol Samo, i keď pred ním bolo more iných. Voľby boli bežné i v miestnych občinách a ich pozostatkom je obradová voľba májových dedinských kráľov. Za duchovného prevratu veľkomoravského sa na tisíc rokov právo voľby stratilo a teraz je právo voľby obnovené. Rôzni ľudia môžu mať ale rôzne roviny pôsobenia. Vedomecká rovina pôsobenia je väčšia, ako sa na prvý pohľad zdá, avšak vedomecký poslanec sa vzdáva možnosti urnovej voľby politického poslanca.
Poďme teda k tým hodnotám a politickým stranám…
Dôležité je stanoviť si nejaké hodnoty, z pohľadu ktorých budeme, alebo nebudeme voliť tých – ktorých nositeľov svojich hodnôt. Vzhľadom na pôvodnú – prírodnú kultúru môžeme hodnotiť napríklad z hľadiska:
– vlastnej pôvodnej kultúry a duchovna, a možnosti vzdelania v tomto smere
– z hľadiska rovnováhy štyroch živlov, z hľadiska ochrany pred domácim a vonkajším duchovným útlakom, – z hľadiska prístupu občanov domorodcov k lesu a pitnej vode a z hľadiska všeobecnej ochrany prírody
– z hľadiska prírodnosti a svojprávnosti hospodárstva, hlavne potravinového, v slovenskej krajine
– z hľadiska správy pôdy a energetických a iných strategických podnikov, ktoré je určujúce pre krajinu
– z hľadiska zapájania sa do kapitálovo-politických vojen a ťažení po boku západu
a samozrejme, aj z iných hľadísk, ktoré sú však niekedy ťažko odhaliteľné, ako prístup k prírodnej medicíne, k prírodnejším pôrodom, k otázke miery a násilia v očkovaní a podobne.
Tak prezraď aspoň niečo zo svojho výskumu:
Napríklad v otázke vzdelania sa po predbežnom prieskume školského zákona a učebníc základnej školy javí, že 30 percent učiva, ktoré môže učiteľ tvorivo určovať v podstate mimo školských hodnôt, je svetový nadštandard, ktorý umožňuje aj vzdelanie o pôvodnej kultúre. A v učebniciach dejepisu sa zjavili prvé dve strany o slovanských predkoch, vrátanie v podstate pozitívnych správ o pôvodnom duchovne, ktoré podľa všetkého vznikli aj vďaka pôsobeniu jedného bývalého publicistu. Toto sa v mienkotvorných novinách nedočítate. Takže ak budeme len slaboducho vykrikovať podľa vzoru slabšej politickej publicistiky mená dobrých, či zlých strán a politikov, nikam sa nedostaneme, to je zakliatie. Kto chce, môže si to preskúmať. Často mnohé veci ovplyvňujú nie v až tak veľkej miere strany, ako skôr osobností, ktoré ani neboli poslancami. Takže sú závislé od politických síl, ktoré určujú prostredie, kde to je, alebo nie je možné. Okrem toho – v niektorých oblastiach nám môže nejaká politická strana vyhovovať a v iných oblastiach nie, čo je bežná vec. A navyše – v konečnom dôsledku to nie je strana, ale viacero strán, ktoré určujú to prostredie, a tam sa vytvára nová akosť – napríklad cín s meďou nevytvorí z hľadiska pevnosti cínomeď, ale vytvorí bronz omnoho pevnejší, ako obe zložky. A naopak – keď zmiešate oceľ s diamantom, teda uhlíkom, vznikne síce tvrdá, ale veľmi krehká a lámavá oceľ, ktorá neznesie bez ujmy ani menší náraz.
A z hľadiska živlov?
Napríklad v živle zeme vlní takisto tradícia, ako pôvodnosť. Čo nie je to isté. Napríklad tradíciou je aj u nás nepôvodné, kresťanstvo, i keď vieme, že kedysi boli cirkvi totalitnými štruktúrami, jedna z nich v deviatom storočí za Rastislava urobila prevrat a zakázala pôvodné duchovno, druhá ju vystriedala, potom sa štiepila… No ale zemský živel je hlavne podkladom pre rodné duchovno, pôvodnú kultúru. Toto ale potrebuje na svoj rast aj určitý vzduch, veď má aj všehomírny rozmer. Isteže aj dosť vody, aj oheň, ale nie až toľko ohňa, aby všetko spálil, a nie až toľko vetra, aby sem vtrhlo iné totalitné duchovno, keď už s tým dávnym sme sa ako tak zmierili, tak teraz keby sme si sem vpustili nových nabrúsení náboženských fanatikov, tak nás môžu prevalcovať za pár desaťročí, len tak fukne. Takže s týmto súvisí aj uvážlivý postoj k inváznym kultúram a samozrejme, ak nechceme, aby sem vtrhli cudzie invázne kultúry, tak ani my by sme sa nemali pridať k hlúpym ťaženiam západnej inváznej kultúry, ktorá, ako vidíme, ide tak hospodársky, ako aj demograficky dolu vodou a strháva to v niektorých smeroch i nás. Takže držať sa svojho, chrániť krajinu, prírodu a obyvateľov, ktorí sú súčasťou tejto prírody, to je dôležité.
Takže – z hľadiska ochrany prírody?
No, to je pomerne zlý stav. Zelenú stranu takmer nikto nepozná. Okrem toho, aj keby, to, čo robíme my, to nie je zelená strana, ale oveľa širšia záležitosť. Takže – je to bledé v tomto smere. Ľudia nadávajú na gorily, ale dostať sa nad hranicu 5 percent voliteľnosti bez podpory veľkopodnikateľov vzhľadom na kapitálovú podstatu volebných kampaní je jednoducho prinajmenšom málo pravdepodobné. Napríklad ľudia z okolia Rodného kruhu s priateľmi vzhľadom na početnosť nenáhodných návštevníkov našej stránky a iných našich vecí, by mohli mať v sneme vzhľadom na voličskú silu určite svojho jedného poslanca. Ľudia, ktorí uznávajú ako hodnotu prírodu a pôvodnú, či prírodnú kultúru, keby o tom vedeli a niečo pre to spravili, by mohli mať v národnej rade jednu menšiu politickú stranu. Lenže to tak nie je. Jedna vec je, že nie je isté, do akej miery by to pre nás bolo dobré. Druhá vec je, že nemáme o to hĺbkový záujem a naši ľudia majú v lícach zaseknuté háčiky politických strán a keď je reč o politike, tak mnohí tiež rozprávajú, akoby boli opití, alebo v nejakom bojovom tranze. Čo by nebolo až tak zlé, keby to všetko nebolo sprevádzané nenávisťou. Voľby z nenávisti podporujú nenávisť. Voľby z vedomia podporujú vedomie. Vedomecký človek by sa nemal správať ako klbko nevedomých citov, ktoré dostanú noviny, alebo televízne relácie do volebného tranzu a keď mu niekto v novinách preškrtne nejakého politika, tak on to bude hneď písať po múre ako taký truľko. Vedomý človek si najprv stanoví svoj vlastný program a potom uvažuje, čo urobí s tým, koho bude voliť, kto je bližšie jeho vlastnému programu. A to je obrovský rozdiel, asi ako keď si vyberieš svoj film a ten si pozrieš, alebo len strácaš hodiny života prepínaním lacných televíznych namotávok. To sú dve rôzne veci: Jedna je viac pre dušu a druhá je viac pre namotávku (krútňavu – karmu).
A čo ten „prístup slovenských domorodcov“ k lesu a pitnej vode…?
No, zdá sa nám to byť možno smiešne, ale mne sa to po prieskume sveta smiešne nezdá. V severoamerických štátoch nielen indián, ale ani iný občan nemôže ísť len tak do lesa, ako na Slovensku, lebo ten les, ak tam vôbec nejaký je, tak niekomu patrí. Takže mu hrozí nielen právna, ale aj telesná ujma. V Južnej Amerike, hlavne v pravicových štátoch, je to ešte tvrdšie, sú štáty, kde takmer celú pôdu vlastní pár rodín. Tak je to aj v niektorých krajinách iných svetadielov. Na Slovensku vďaka jestvovaniu štátnych, mestských a iných spoločenských lesov a taktiež vďaka prirodzenej kultúre väčšiny slovenských vlastníkov pôdy, môžete chodiť do lesa na huby, či na výlety, čo vôbec nie je vo svete samozrejmosť. Máme na každom kopci pitnú vodu, aj keď vodárne si ste predali cudzineckej firme a tej platíte za slovenskú vodu, ktorá je už isteže drahšia…Ale – tisíce hektárov pod Tatrami už skupuje „britský honkong“ a iní veľkopodnikatelia a našincom stále nedochádza, že keď sa to ohradí plotom, tam budú mať nielen po studničkách, jahodách, hubačke, ale možno aj po chlebe. Táto otázka súvisí aj so zamedzením privatizácie strategických podnikov, prípadne s navrátením nečisto sprivatizovaných podnikov späť štátu. Ide hlavne o tie, bez ktorých neviete už bežne jestvovať, ako toky energetické, dá sa isteže uvažovať aj o vode, ktorá sa javí ako nie menej strategická…Je trošku smola, že kruhy, ktoré toto navrhujú, zas nenavrhujú zastavenie postrekov lesov pesticídmi, čo naši pitným vodám isteže nepomáha. Ale zastavenie pesticídov v lesoch asi nesľubuje nikto. Mimochodom, keď spoločnosť hovorila o gorilách, tak jeden zo základov svetovlády globálneho kapitálu je úplná privatizácia vrátane strategických podnikov, čím sa národy dostávajú do úplného vazalstva a z istého hľadiska až nevoľníctva, teda závislosti od tzv. goríl. Tento zápas prebieha v celom svete. Človek nehovorí, či je globálny kapitál dobrý, alebo zlý. Ale hovorí, že keď chceš, aby niekto sprivatizoval všetko, čo sa dá, i nedá, tak voľ toho, koho vyznamenal menový fond. Skrátka, na príklade vody a lesa vidíme, ako sa môžu duchovné otázky a otázky prírodného života prelínať s otázkami spoločenskými a teda aj politickými. Mimochodom, osobne mi ako človeku s prírodným citom pripadá hlúpe, ako sme po svini, somárovi, koze, husi a krave pohanili nakoniec aj gorilu, a teda v podstate nevinný živočíšny druh, takmer vyhynutý, nám slúži ako nadávka. Najhoršia nadávka by asi mohla byť – človek. Tiež mi pripadá hlúpe hádzanie neskazených vajec do svojich neobľúbencov. Mestskí ľudia sú zjavne dosť bohatí a hlavne neúctiví. Jedlo považujem za dar boží, keď dá sliepka v zime vajco, to je skoro sviatok. Každé jedlo je z nejakej bytosti. Drobní chovatelia a drobní pestovatelia sú vo veľmi nepriaznivých podmienkach a ani pravica, ani ľavica im v dnešných európskych pomeroch im nejako zúrivo nepomáha. Predsa však niektoré sily v tomto smere aspoň niečo robia.
Môžeš povedať, kto?
Kto chce, ten si zistí. Nenašiel som to u tých, čo pestujú iba kult trhu.
A čo téma odluky cirkví od štátu? Navrhoval si to, nie?
Kresťanstvo majú v názve dve parlamentné politický strany a obidve sa označujú sa ako pravicové, čo je taká zvláštnosť, keďže (snáď na rozdiel od „starého zákona“) Ježišovo učenie pôsobí určite skôr ľavicovým dojmom. Asi to bude buď pochopiteľná opačnícka reakcia cirkví na komunizmus, alebo z časti aj zotrvávanie v stredovekých politických polohách, keď cirkev šla po ruke bohatým, teda – feudálom. Ale toto nie je naše trápenie. Tiež sa kresťanstvom oháňa ešte jedna – tretia strana, ale nepôsobí to vzhľadom na spôsob vystupovania veľmi vierohodne a navyše tým stráca národných voličov, ktorí bibliu veľmi nemusia. Vieme, že kresťanstvo je na našom území jedna z dvoch tradičných duchovných kultúr, tá druhá, vekom skôr prvá, je kultúra pôvodná – vedomecká. Osobne sa staviam za priateľské súžitie oboch kultúr. Ľud to má rád a veda to označuje ako u nás samozrejmý „synkretizmus“. Tie peniaze, čo z našich daní idú na farárske platy a na kostoly, tvoria len malý zlomok zo štátnej pokladnice. Ale prečo by som mal platiť zo svojich peňazí farárov a dekana, ktorí z detvianskej folkloristickej, nie cirkevnej, ale civilnej predajne vytlačili moje knihy a nahrávky s tým, že sú pohanské? Prečo máme platiť kostoly, keď proti nám kážu ako proti pohanom a niektoré z nich sú pre nás strediskami spravovanými voči nám nenávistnou ideológiou? Aj cirkevní predstavitelia sú rôzni. Mnohí sa snažia čestne robiť svoju prácu…Väčšina občanov SR je za odluku, ale toto vôbec nie je témou volieb. Dokonca aj Euroval ako téma, kvôli ktorej sú voľby konečne k jari, ustúpil do úzadia. Témou je „gorila“, ale nik nepredložil hlbšie riešenie. Jediným riešením by bola zmena hodnotového rebríčku, pričom trh by sa musel vzdať časti svojho priestoru v prospech ďalších hodnôt. O týchto hodnotách sa ale rozprávalo veľmi málo. Neviem si to ani predstaviť v nejakých politických reláciách. Naše kultúrne a duchovné dianie prebieha v celkom iných rovinách a priestoroch. A to je v poriadku. Rôzne duchovné a kultúrne prúdy by sa mali viac spájať, lebo ľudia z okruhov kapitálových sa nakoniec vždy dohodnú, ale ľudia z okruhov duchovných sa spravidla vždy hádajú. Česť výnimkám.
A teda – výsledok? Ktorá politická sila je najbližšia pôvodnej kultúre a rodnému duchovnu?
Výsledok je taký, že v každej bytosti je vnímavá duša, každý má osobného ducha, ktorý sa vo vedomom stave prejavuje slobodnou vôľou. Volebné právo je dôsledkom slobodnej vôle. A ako človek na vedomeckom chodníku to vidím tak, že rozhodovanie je dôležité. Naši ľudia budú voliť rôzne strany. V týchto voľbách určite. Avšak – tým sa to nekončí – vedomecký človek volí každý deň.
Chvála.
zhovárala sa Rodná cesta
Zdroj: Ved.sk
