Príležitostí, kde by sa mohli stretnúť začínajúci básnici a bardi nie je veľa. Vďaka za každú, ale Open mic je výnimočný už svojou myšlienkou, že na jednej strane môže hrať ktokoľvek, kto príde a na druhej premyslene predstavuje tých, ktorých stojí za to počuť.
A okrem praktických a veľmi dôležitých plusov má DUCHA. Ducha obetavosti a vzájomnosti. Ostala som priklincovaná Honzovou odpoveďou na moju poznámku, že pražský zvukár je na nezaplatenie: „No to jo, on to totiž dělá zadarmo.“
Hrám po kluboch už nejaký ten piatok, ale toto sa mi ešte nestalo. Pretože gitarové sóla nie sú oproti husliam zvyčajne dosť počuť, používame volume pedál, ktorým si Janko sám pridáva hlasitosť gitary. V Brne aj v Prahe ostal pedál v batohu, stačilo, že za mixom stáli vnímaví a pozorní ľudia. Pozorní od pol siedmej do desiatej! Za večer sa za aparátom vystriedalo zo desať ľudí, pre niektorých to bola prvá skúsenosť s týmito vymoženosťami, napriek tomu sa všetko stíhalo! Plynulo v pohode a príjemnej priateľskej nálade. Klobúky dole!
Nesmierne pestré publikum skutočne počúvalo a že bolo čo počúvať. Pesničky naivné, zadumané, bežné, nebežné, rýchle, pomalé…od vtipnej trampskej odrhovačky, cez pravú americkú v podaní pravého Američana, ktorého som stretla na ulici, krehké skladbičky vo francúzštine, ktorým málokto rozumel, a predsa všetci v úžase stíchli, až k brnenskej akustickej verzii folkmetalovej balady s flautou…
Samozrejme, keď sa štýly a obsahy rýchlo striedajú, nemôže sa páčiť všetko. Precízna a vtipná dramaturgia sa však postarala o to, aby sa nik dlhšie nenudil. Ak som pred koncertmi mala obavy, že toľká pestrosť a krátke hracie časy sa môžu zvrhnúť do chaosu, rozhodne sa nenaplnili. Rozmanitosť k Open micu jednoducho patrí, takisto ako moment prekvapenia. Moderátori dokázali vytvoriť náladu spolupatričnosti a pochopenia pre každého z účinkujúcich. A diváci mali istotu, že spolurozhodujú oni a aj keď toto číslo nie je práve to pravé, o chvíľu ho vystrieda ďalšie a hra bude v radosti z nej samej pokračovať.
Aj keď brnenský priestor je celkom iný ako pražský, obidva majú niečo do seba. Všade je nielen kvalitné technické zázemie, ale navyše priateľská pohoda. Priestory Café Práh sú vzdušnejšie a pokojnejšie, kaviareň Potrvá má zasa čaro pravého nadupaného klubu zvlášť ak je tak krásne „narvaná“, ako bola v čase nášho koncertu…
Možnosť mať z vystúpenia primerane kvalitný videozáznam tiež nemá pesničkár každý deň. Pre mnohých to pri tom môže byť na určitom stupni práve tá štartovacia vec v ďalšej ceste za poslucháčmi….a koncertovaním, lebo kým máte na stránke len celkom amatérske videjká z telefónov, nik si ani nemusí všimnúť o čom to vlastne celé je.
Mnohí nespievame vždy len radostné veci, napriek tomu bolo cítiť vnútornú radosť všetkých zúčastnených, že sa mohli stretnúť v tak príjemnej atmosfére. Začínať hlboko po deviatej je pre nás lazníkov náročné, ale stálo to za to. Myslím, že nie sme sami, kto si z koncertu odniesol hrejivý pocit, že česká folková scéna, aj keď sa to nezdá, stále kvitne, že sú na svete ľudia, ktorí majú pre pieseň nie len uši, ale aj srdce. Chvála Honzovi, chvála Open micu.
podobné články:
5.3.13 Slováci jsou nejhudebnějším národem světa, tak PROČ SE NA SLOVENSKU NEHRAJE PO SLOVENSKY?
Zdroj: Ved.sk
