Ako som sa učila kresliť a čo som sa naučila...

Nenaučila som sa krajšie kresliť. Väčšina mojich kresieb, ktoré som spravila pred Vedomeckou univerzitou „Vedomecké výtvarníctvo“ sú krajšie, ako tie čo som vytvorila na Vedomeckej univerzite. Teda aspoň pre väčšinu ľudí.

Pre tú väčšinu ľudí, ktorá si zvykla posudzovať veci povrchne, pre tú väčšinu ľudí, ktorá posudzuje formu a nevšíma si obsah. Vlastne ho ani nehľadá, nechýba im. Nevynímam z tejto väčšiny ani seba, tiež ľahko skĺznem do väčšinového obdivu „krásy“ bez ducha.

Zistila som, že mi chýba dostatočná schopnosť vidieť podstatné – dušu a ducha stvoreného okolo nás. A je to krásne poznanie, pretože je zároveň prísľubom ďalšieho rozvoja, je prísľubom spoznávania ozajstnej krásy a divov okolo nás.

Ak sa schopnosť vidieť, cítiť, vnímať a zachytiť to podstatné spojí s výtvarníckou technikou, vtedy iste vzniknú kresby krajšie a hodnotnejšie ako všetky predchádzajúce.

Nehovorili by sme o vedomeckej univerzite, keby jej súčasťou boli len vedomosti poskytnuté slovom či zaujímavou videoprojekciou. Okrem obdivuhodne fundovaných informácii o výtvarnom umení a jeho histórii sme dostali aj priame a prosté návody ako prebudiť a rozvíjať svoju schopnosť vidieť a výtvarne zachytiť podstatu. Či v kreslení v jednom dychu či v trpezlivej výšivke symbolov. Symbolov – praznakov a pravzorov, ktorých zobrazovaním prebúdzame a upevňujeme v sebe zmysel pre naše duchovné dedičstvo, to dedičstvo, ktoré nám pomôže vytvoriť našu osobnú duchovnú budúcnosť, ale i duchovnú budúcnosť nášho národa.

Zúčastnila som sa celkom 2 častí Vedomeckej univerzity a už dopredu sa teším na ďalšiu, teším sa na stretnutie s milými a zaujímavými ľuďmi, na spev, smiech, pohodu a rozhovory. Na ďalšie vedomosti, ktoré rozšíria schopnosť lepšie porozumieť sebe, iným a svetu okolo. Chvála za možnosť byť toho súčasťou.