Rozhovor so Žiarislavom o pnutiach medzi Západom a Východom.
Rodná cesta: Žiarislav, si známy tým že vnímaš dejiny inak ako väčšina ľudí, vieš ich vyhodnocovať tak, že dávajú zmysel pri pohľade do minulosti a aj v budúcnosti, ktorú väčšina ľudí nedohliadne.
Žiarislav: dejiny nie sú len náhodným reťazcom udalostí. Dejiny sa v podstate nedejú náhodne, ale zákonite. Podliehajú zákonitostiam vývoja síl a ich rovnováhy na Zemi. Časť týchto zákonitostí odhaľuje človek v knihe o 4 živloch a časť v duchovných dejinách. Niektoré veci sa skrátka v dejinách menia, ale sú to výslednice dvoch síl: živlov, ktoré majú sklon sa vyvíjať po zákonitej závitnici, a siločiar ľudských kultúr, ktoré sú v podstate dejinné, majú sklon si uchovávať stálosť, napriek striedaniu spoločenských nastavení a majú sklon sa pridŕžať zemských – telesných celkov, ktoré sú menej stále, ako zemské – geologické dosky, ale napriek tomu sa držia v zemskom prostredí naprieč tisícročiam.
RC: Môžeš to vysvetliť na názorných príkladoch súčasného vývoja? Tú stálosť? Napríklad na dianí, ktoré naša spoločnosť prežíva, keďže hneď vedľa na Ukrajine je vojna,.
ŽS: Vojny a mier nevznikajú celkom náhodne, nevyvolávajú ich len jedinci, ako si mnohí myslia, ale sú výsledkom kultúrneho, alebo ak chcete, tak aj nekultúrneho vývoja, ktorý vyplýva z daných podhubí. Územie súčasnej Ukrajiny, ako niekdajšej kyjevskej Rusi, po zániku tohoto kniežatstva, či kráľovstva, presnejšie po zániku slobodného litovského štátu, v ktorom žili títo Rusíni, sa zmietalo v stáročiach vojen. Po tom, ako sa kyjevským Rusom rozpadol štát, sa ťažisko moci východných Slovanov presunulo do Moskvy. Slovo cár je skrátený cisár. Cárske Rusko sa považovalo za pokračovanie zaniknutej Byzantskej, teda východorímskej ríše. Na jej okraje dorážala západorímska ríša, ktorá je pokračovaním najprv v podobe franskej ríše, neskôr v podobe veľkonemeckej ríše. Vieme, že križiacke rády nemeckých rytierov a mečových rytierov dlhodobo útočili na „pohanské“ Pobaltie a po tejto trase neskôr aj bleskovo postúpi Hitler. Katolícke Poľsko so západným náboženstvom krvavo útočilo na územie dnešnej Ukrajiny, ktorého obyvatelia sa do 19. storočia označovali ako Rusíni, zväčša pravoslávny. Aj na územie Bielych, teda severných Rusov (oproti južnejším kyjevským). Boli to stáročia vojen, v ktorých sa Rusíni pod vedením kozákov bránili katolizácii a vlastne aj vplyvu západorímskej ríše. Toto členenie išlo aj cez Balkán, kde napríklad Srbi predstavovali ešte východorímsku ríšu a Chorváti západnú, tiež šlo o východné pravoslávie a západný katolicizmus, teda dva kresťanské smery. To nebolo dané prvotne etnicky, lebo veď ich jazyk je na nerozoznanie, ale nábožensky. No a tu sme pri dvoch medzislovanských vojnách – rozpad Juhoslávie a vojna o Ukrajinu, v ktorej si Západ s Východom vymedzujú nové hranice.
Tie sú pohyblivé?
V podstate áno. Mierne pohyblivé. Ešte za 1. ČSR bola Podkarpatská Rus súčasťou Česko-Slovenska, čo bolo pozostatkom členenia medzi Rakúskom či Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Hranica medzi Západom, teda pozostatkom Západorímskej (Franskej, Nemeckej) ríše a Ruskej ríše teda prebiehala za Karpatami. Po 2. sv. vojne ju posunuli Rusi na súčasné slovenské hranice. A svoj vplyv vyznačili v priestoroch aj bývalého slovanského osídlenia, teda vrátane východnej časti Nemecka, ktoré ponemčilo toto územie polabských Slovanov začiatkom druhého tisícročia. Rakúsko, ktorého časť zasahuje po niekdajšie slovanské Korutánsko, bolo neutrálnym. Slovinsko, ktoré bolo kedysi prepojené so Slovenskom, keďže obe krajiny sú pozostatkom jedného národa, už bolo týmto v dôsledku tohto oddelenia v Juhoslovanskej ríši, ktorá bola pomerne neutrálna. Západorímska ríša sa teda scucla do Franskej ríše, ktorej jadro bolo ako kedysi, tak aj dnes Nemecko a Francúzsko. Toto jadro v podstate vyhlásilo Európsku Úniu, ktorá nadviazala na hospodársku dohodu medzi Nemeckom a Francúzskom, čo zhruba zodpovedá Franskej Ríši bez „Južnej Marky“, teda bez Rakúska. Z tohto jadra sa Franská ríša, teda EÚ, roztiahla o územia niekdajších vazalov a pripojila aj ďalšie časti vplyvu západorímskej ríše. Obnovila vplyv nad Čechmi a vstrebala na čas aj napríklad územie Uhorska. Vzala Pobaltie, ktoré bolo predtým pod Poľsko-Litovskou úniou, presnejšie hlavne pod poľským Západom. A v čase najväčšieho rozmachu chcela vziať i Ukrajinu, pravda, na to by „novofranská Ríša sama azda nestačila, ale po svetových vojnách , ktoré spľundrovali Európu, narástla moc Spojených štátov amerických. Tie spolu s Veľkou Britániou mali rozmach a napomohli prevratom zmene vlády v Ukrajine, ktorá bola dovtedy neutrálna. Po Majdane bolo jasné, že je oheň na streche a po zastavení Minských dohôd, čo sa stalo na popud Západu, sa miestna vojna v ruskojazyčnom Donbase rozšírila do otvorených medzinárodných zápasov dvoch blokov.
RC: Spomenul si nový historický, prepáč, dejinný prvok a Ameriku, presnejšie SŠA.
ŽS: Áno, tento výbežok anglosaskej kultúry mocensky v podstate nadviazal na britské impérium, ktoré zahŕňalo aj také obrovské kolónie, ako Čína, India, časť arabského sveta, ktorý si delili s Francúzmi a časť Afriky… Keďže Amerika bola v čase „objavenia“ v dobe kamennej, jej suptrópy tak niekde na úrovni starého Egypta, obsadenie Ameriky postupovalo podľa veľkosti koristi pomerne rýchlo a rozdelili si ju veľmoci západorímskej ríše. Sever Ameriky sa odpútal od Británie, ale potom sa s ňou v podstate zbratal a spolu udržiavali novú kolonialistickú ríšu, čo im čiastočne ide dodnes. SŠA po 2. sv. vojne, teda po víťazstve nad Nemeckom, si v pozmenenej „Franskej ríši“ nechala vojenské základne a teda bývalá britská kolónia vlastne ovládla „západorímsku“ ríšu, čo trvá dodnes. Nie je to však jediná novinka siločiar na Zemi.
??
Najnovšia novinka sa práve stala. Ešte to naša spoločnosť a dejatelia nevyhodnotili, ale po vytvorení „kolektívneho Západu“ sa začal vytvárať „Kolektívny východ“ a západ ho vlastne k tomu dokopal.
Ako?
No je to taká zákonitosť na Zemi, akože je severný a južný pól a nemôže byť len jeden pól, tak je to aj s ľudskou, zemskou spoločnosťou. Západ v najväčšom rozmachu v podstate vzal Ukrajinu a začal ju privatizovať, čo bola a je vlastne najdivokejšia privatizácia v Európe. Neuspokojil sa s nejakou vojensky „neutrálnou zónou“, ale postavil to na jednu kartu – proti Rusku. Zásada – Ukrajina proti Rusku sa stala zásadným dôvodom tejto vojny. Na etnicky prevažne ruskom Kryme mali byť základne NATO, a to Rusko nemohlo dopustiť, pretože prítomnosť amerických rakiet na hranici by znamenalo jeho rozvrat a rozpad. To si Západ vlastne prial, ale zrútenie ríše sa nikdy nedeje je len tak, bolo to masívne sprevádzané nepokojmi a vojnami. Takže „východorímska ríša“ rozšírená o ázijské priestory, teda – nové, už nie sovietske, ale v podstate federálne Rusko so svojimi krajinami vplyvu, malo na výber: buď rozpad, a teda vlastne aj miestne vojny, alebo vojna na Ukrajine. Vybralo si tú druhú vojnu. Takisto bratovražednú, medzi potomkami kyjevskej a moskovskej Rusi, ale takú, v ktorej dostane Rusko možnosť zastaviť rozširovanie Západnej Ríše na územie osídlené už ruským národom, čo je časť Ukrajiny, o ktorú sa bojuje. Je to vlastne vcelku čitateľný dej.
Západné médiá to označujú ako boj medzi demokraciou a diktatúrou.
Demokracia a diktatúra majú mnoho podôb a z hľadiska hodnotenia zvonku sú to často zmiešané spôsoby. Napríklad aj západná ríša, teda EU a USA, a aj východná, teda Rusko,, sú vlastne multikultúrne. Napríklad v Ruskej federácii žijú desiatky národov, ktoré môžu používať svoj jazyk, Rusi dokonca pomohli kodifikovať jazyky aj kmeňom, ktoré ich ako písané predtým nemali. V Amerike sa toto v podstate nestalo – tam prebiehala tvrdá asimilácia domorodých kultúr. Ukrajina bola pred prevratom, teda pred majdanom mnohojazyčná. Čo na Ukrajine po majdanskom prevrate postupne padá – dnes je tam len jeden úradný jazyk – ukrajinský. Preto napríklad Maďari tomu netlieskajú, pretože na Ukrajine majú menšinu, ktorá má zakázaný jazyk. Teda nie len Rusi, ale aj Maďari , Volyňskí Česi a ďalší, vrátane Rusínov a Užhorodských Slovákov, sú v nemilosti ukrajinského režimu. Ukrajina sa vlastne nepobrala na Západ, ale ako keby sa vracala niekam do 2. svetovej vojny a to doslova aj so znakmi a piesňami, ktoré vtedy niektorí nosili. V Rusku sú 4 štátne náboženstvá. To nie je ideál pre nás, pôvodných, pretože sú to tri biblické (pravoslávie, korán a judaizmus) a k tomu buddhizmus. Na Ukrajine je však náboženská sloboda tvrdšie obmedzená. Takže niektoré veci sú otázkou uhlu pohľadu a dostupných správ… Niektoré správy napríklad už v čase donbaskej vojny k nám neprenikli a teda aj naša demokracia a sloboda je dosť obmedzená. V tejto vojne nejde prvotne o boj medzi Rusmi a Ukrajincami. Je to zrážka dvoch blokov. A došlo k nej v čase najväčšieho vrcholu západnej sily – moci západného bloku.
Tá už klesá?
Áno. Rusko bolo ako hospodársky slabšie oproti Západu, ale zato surovinovo a duchovne silné. Ako také sa pod tlakom rozšírenia aj vojenskej moci Západu na Ukrajinu, a teda aj na etnicky ruské územia, obrátilo na ázijské veľmoci. Dve z nich sú zhodou okolností etnicky blízke – prevažne indoeurópska, i keď multikultúrna India a indoeurópsky Irán, s ktorým Rusko uzavrelo pred pár dňami spojeneckú zmluvu. Toto spojenectvo siaha pomyslene až do obdobia Skýtskeho zväzu s proto-Antami, v ktorom žili východní Slovania s Iráncami, teda Ariáncami. Severný Babylon sa teda vyhranil voči Južnému, ktorý je pod vplyvom Anglosasov. No a keďže Zem je globálna, Ruská federácia uskutočnila aj nejaké dohody s Čínou, ktorá sa taktiež obáva Západu a má svoje záujmy vo svojom okolí. Britská okupácia kedysi v Číne spustila nie len ópiové vojny, ale mala za následok rozvrat čínskeho štátu, čo potom prospelo nástupu komunistov. Toto sa dá pochopiť s použitím zákonitosti opačných živlov. No a Rusko povzbudilo spojenectvo krajín, ktoré obchádzajú dolár, tam je i Brazília, africké štáty poškuľujú po spojenectve s Rusmi, niektoré sa už aj s nimi dohodli, je tu aj prípad Severnej Kórei takže po postupe Západu na Ukrajinu nastal aj opačný chod.
Ako vnímaš budúcnosť Ukrajiny? Kam vyústi táto vojna?
Zákonite dôjde k vytýčeniu nových hraníc medzi východnou a západnou ríšou. To sa dá ťažko dosiahnuť bez nejakého neutrálneho pásma. Rusku sa síce nepodarilo vytvoriť „euroázijskú úniu“, čomu zabránil práve zvrat na Ukrajine, ale tento zvrat v podstate až tak neoslabil Východnú ríšu, keďže spustil menované deje. Rusko nadviazalo nové hospodárske a aj iné spolupráce s radou ďalších krajín a jeho oslabenie v jednom smere je vyvážené posilnením v smere inom. Hospodársky sa posilnilo pod vplyvom mnohých blokád, ktoré naň pôsobili ako otužovanie a popchlo ho to aj k vyššej technickej výkonnosti, ktorá sa prejavuje aj tým, že v ozbrojenom boji vyhráva. Západ v ukrajinskom konflikte v podstate prehráva. A hospodársky a ani duchovne sa mu nedarí ani na vlastnej pôde. Vyzerá to tak, že Západ si silne zapreháňal s takými prvkami, ako je na jednej strane pestovanie vojen na blízkom východe a v severnej Afrike a na druhej strane pestovanie s tým súvisiacej masovej migrácie; Západ si tiež zapreháňal nadradením multikultúry nad prirodzenosť, rodovou, či skôr protirodovou ideológiou a podobne. Týmto si Západorímska ríša, teda EU, vlastne vypálila svoje srdce, ktoré ju od čias franskej ríše držalo, ale nenahradila ho nejakou zdravou, dajme tomu že vývojovo už vhodnejšou duchovnou základňou, ale nahradia ju spleťou neprirodzených rojčení, ktoré sú ako duchovný základ civilizácie slabotou. A nevyvažuje to ani prešpekulovaná mediálna politika západu. V čase , keď umelá inteligencia preloží články a vysielanie z akéhokoľvek jazyka a každý si to môže vyhľadať na sieti, je mediálna politika každej kultúry ľahšie prehliadnuteľná.
A čo naše územie? Je stále?
V stredovekej Európe bolo asi najslobodnejšou krajinou Litovské veľkokniežatsvto, ktoré v rozmachu siahalo od Baltu k Čiernemu moru. Bola tam sloboda národnostná i náboženská, keďže kniežatsvo viedli „pohania“, nezasahovali do kresťanských vyznaní, žili tam rovnoprávne katolíci aj pravoslávni. V tej dobe všade inde bola moc monoteistických európskych diktatúr. Aj v Uhorsku. Ale napriek tomu bolo Uhorsko na európske pomery pomerne slobodný štát, samozrejme, pred vlnami maďarizácie. No a dnes sú Maďari a Slováci v západnej ríši tiež dosť svojhlaví. Takže tvoria v podstate zvláštne územie, ktoré síce je pod priamym vplyvom Západu – hospodársky, vojensky i mediálne, ale nechce mu byť úplne podriadené. Na Slovensku si Franská a Nemecká ríša viackrát vylámala zuby. Vezmime si kráľovstvo Slovenov za Sama, tiež bitky s franskými a nemeckými križiakmi na Devíne, bitku pri Bratislave, kde Braslavovi Slováci bojovali s Maďarmi proti západnému vojsku… Aj Hitler vzal územia len po Devín, Slovensko v podstate nechcel. Teraz je Slovensko pod Úniou, ale je svojhlavé, a to nie len súčasným spoločenským vystupovaním vodcov, ale samotným naladením obyvateľstva v otázkach hodnotenia sporov „Východ – Západ“. Takže naše územie je istým spôsobom stále. Kým české územie je viac pod vplyvom Nemcov, to už aj keď české kniežatá chodili na ríšsky snem do Rezna, to územie aj v druhej vojne Nemec vzal bez boja a aj pod Úniu a Nato sa dostalo o niekoľko rokov skôr, ako Slovensko, i keď boli predtým v jednom štáte.
Nemôže za to Mečiar?
Mečiar bol viac dôsledok, ako príčina. Stačí si pozrieť prieskumy mienky. On ani nechcel samostatné Slovensko, vystupoval proti tomu. Lenže siločiary sa vyvinuli inak. Slovensko by bolo vazalom vazala, ktorý bol vazalom vazala…
??
No Slovensko bolo do r. ´93 pod Prahou tá je pod Západnou Európou a tá je pod USA. No a teraz sa tento vazalský viacstupňový poriadok ruší. Zajtra nastúpi do úradu Trump a západná Európa sa voči nemu vyhraňuje. To je otázka, pod kým bude Slovensko viac, či pod Amerikou, alebo pod Západnou Európou. Teraz je to tak že tým čo teraz vládnu, tá druhá možnosť vyhovuje menej. Ako aj Maďarom. Takže to bude znamenať oslabenie poriadku vo „Franskej ríši“ a môže sa stať aj to, že niektoré územia, ako napríklad krajiny strednej Európy, sa budú správať svojhlavejšie a vyhodnotia ako zbytočné mať dvoch pánov, keď obidvaja ho doteraz bili po prstoch. Nástup nového amerického prezidenta bude pre nich príležitosťou dohodnúť sa s tým, ktorý je im teraz vlastne bližšie, i keď je za morom.
Nehrozí Slovensku „majdan“?
Zmena bez volieb by najskôr nastala, keby v Amerike dopadli voľby inak. Teraz nastal zvláštny stav. Ten nový prezident, ktorý tam zajtra nastúpi, si bude pamätať, ako sa k nemu správali veterní v Európe.
Veterní, teda liberáli? Ľavica?
Nie je to otázka miesta, ale živlov. Ľavica na Slovensku nie je to isté, ako ako ľavica na Západe. Živelne vzaté, tu je ľavica vodozem, teda je ľavicovo konzervatívna a tam je ľavica vodovietor, teda ľavicovo liberálna. To treba rozlišovať, ak tomu chceme porozumieť. Takže na Slovensku ľavica, čo je voda, má bližšie k americkej pravici, čo je oheň, keďže ide o zem, ktorú majú oba tieto prvky oproti vetru. Užitá politológia má v tých pojmoch často neporiadok. Vo vedomectve je to zrozumiteľnejšie. Takže územné rozdelenie Zeme je jedna vec a živelná závitnica druhá vec, to bude zrozumiteľnejšie, keď zverejníme state o živloch. Ale – v skratke – Ruská federácia je v podstate ľavicovejšia, ale stojí proti nej západná ľavica, ale aj pravica, pretože sú veternejšie a Rusko je zemnejšie.
Teda tradičnejšie?
V podstate áno. Nie je to otázka dobra a zla, ale rovnováhy živlov, ktorá je prírodná. Ak je niekde vojna, teda nerovnováha, speje to zákonite k novej rovnováhe. Ľudia majú radi názory. Potrebujú mať v bitkách svoju stranu. Príroda to tak nemá. Je ako počasie. Či prší, alebo svieti slnko, všetko je dočasné, ale napriek zdanlivému náhodnému deju je ale všetko výsledkom zákonitostí. Teraz sa niečo stalo, keď najsilnejší hráč Západu mení vedenie. Ale stále to bude vedenie veľmoci. Svetovej veľmoci.
Zasiahne do ruského diania?
Ak bude Rusko s niekým vyjednávať, tak určite skôr s Amerikou, ako zo západnou Európou. V podstate sa skôr či neskôr obnovia minské dohody, budú sa volať inak, ale Rus sa už nebude baviť s Nemcom, Britom a Francúzom tak, ako predtým, keď oni tieto dohody potopili. V tom bude zmena. Rusi teraz nemajú naliehavý dôvod príliš vyjednávať, pretože Ukrajina prehráva a oni postupujú a ak sa nič mimoriadne nestane, môže nastať prielom. Západ sa nakŕmi časťou Ukrajiny a časť ostane pod ruským vplyvom, to už je neodvratné, že pôvodné hranice, ktoré vlastne trvali vďaka Sovietskemu Zväzu a zotrvačnosti tohto členenia nejakých 60 rokov, sa už neobnovia. Rusi vedia, čo by ich čakalo na ruskojazyčných územiach, keby to vzdali. Nenávisť bratov je priveľká. Ukrajinci si budú musieť nejako vysvetliť stratu tak veľkých území a vlastne aj obrovského množstva životov, zničené územia… A neuspokoja sa len s tým, že za to môže len Rus, budú hľadať chybu pochopiteľne aj vo vnútorných postupoch. A tú chybu nájdu vo vedení, lebo nemôžu to zas hodiť len na Rusov a na Západ. Ak budú chcieť jednať, dajme tomu k jari, tak stiahnu prezidenta, ktorý sa na to nijako nehodí – vlastne vôbec nikomu, dokonca ani Američanovi nie, lebo veď ten si veľmi dobre pamätá, kto proti nemu zasiahol vo voľbách.
Zelenský proti Trumpovi?
Pricestoval si počas volieb do Ameriky a tam sa proti nemu vyjadroval. Týmto u Trampa skončil. Stačí, že mu pripomenie že už takmer rok nemá mandát a šiška spadne z stromu.
No a veľmoci budú teraz hrať tie svoje šachy. Tohto panáka pustím, tuto ale vyhrám, aha, voličom sa to bude páčiť.
Preto tie reči o pričlení Kanady pod USA?
Čo Kanada nechce, ale napríklad Grónsko, ktoré je súčasťou Dánska, v hre možno bude, zvlášť keď sa tento európsky vazal voči tomu ani len neohradil. Rozbehnú sa nové obchody, o plyn, o ropu, dravci sa nasýtia a menší sa postavia do radu, podľa toho, kto usúdi, že kde sa mu ujde nejaké sústo.
Spomenul si strednú Európu ako svojhlavú…
No áno, pretože je stále hladná. Od 89 roku prešlo tri a pol desaťročia a pozri sa na strediská správy Únie – je ich asi 20. Dve desiatky správnej moci má strediská svojich ustanovizní a všetky sú na Západe, Nemecko, Francúzsko, Belgicko a tak, jedno v Grécku a jedno v Turecku, ale tu sa vlastne nič nerieši, nič zo správy Únie. Takže stredoeurópske krajiny sa cítia už viac ako nástroj Únie, než ako skutoční členovia, ktorí by tiež mohli udávať smer. Keď sa o to pokúšajú, tak na nich Západ hľadí ako na rebelov, ktorých treba trestať. Keďže im Západ nedal v podstate nijaký podiel na podstatných dejoch, ale vyžaduje od nich len poslušnosť, tak títo sa samozrejme budú správať svojhlavo. Teraz je Západná Európa oslabená z viacerých dôvodov a jedným z nich je voľba Američanov. Takže sa v blízkych rokoch možnože bude meniť aj spoločenské naladenie vo viacerých európskych štátoch a následne aj v Únii.
To je pre nás skôr dobré?
Je to zákonité. Pre nás bude dobré, keď sa budeme snažiť seba zušľachťovať. Naše zlepšenie nemôže prísť zvonku, môže prísť len zvnútra. Akási obroda, kultúrna zmena v uvažovaní, v cítení… Nájsť svoj stred, nájsť svoje srdce. Nielen prisahať na nejaké inštitúcie, ktorých podmienky máme plniť, ale nájsť svoje podmienky ktoré chcem plniť z vlastného popudu, nájsť svoju dušu. Za tri a pol desaťročia tu nebol predložený nejaký cieľ na spoločenský chod, nejaké oduševnené videnia, teda ideály – len to, čo vylepil niekto niekde vonku, napravo alebo naľavo, sme prevzali, ale nejaký vnútorný prerod nenastal. Len prisahanie vernosti tým, alebo tým. Ľudia o tom nechcú počuť, ale za náš stav nemôže nikto zvonku, ani Američan, ani Nemec, ani Rus… Za náš stav si môžeme predovšetkým my sami. To si treba uvedomiť, začať na sebe tvrdo pracovať. Nájsť to dobré, čo je, vzdať sa toho, čo sa javí ako nedobré, pracovať na sebe a vytvoriť si tu stred svojho vesmíru. A potom už tí dravci, príživníci alebo v čom všetkom vidíme nepriateľa, potom už tu ich sila nebude, pretože budeme husto pracovať na svojej krajine, svojej záhrade, chrániť svoj les, vodu, zem, vziať zodpovednosť za svoj svet, prestať sa vyhovárať na iných a vytvoriť si v spolupráci okolo seba živú sieť skutočných priateľov. Keď budeme na seba nároční, budeme husto pracovať na svojej obrode, okolitý svet sa tomu začne prispôsobovať. Pretože – najväčšia veľmoc je duša. Tú keď si chrániš, neprepadneš cudzej zvôli , ani vlastnej opustenosti. Vziať zodpovednosť za seba, za svoju rodinu, krajinu, zem, to jediná cesta, ktorá nás môže viesť k lepšiemu a krajšiemu svetu.
