Je obdivuhodné, ako sa obe „referendovské“ strany bijú do pŕs, že vyhrali. Vlastne by tu mohli byť všetci spokojní. Aj tí, čo boli za, aj tí, čo boli proti. Snáď okrem tých, čo z rôznych dôvodov boli mimo hlavných súperiacich táborov. Dodajme, že aj tam boli rôzne názorové menšiny, i keď nie na základe sexuality.
V skutočnosti ale referendum nič jednoznačného nedokázalo, snáď s výnimkou skutočnosti, že Slovensko sa priamou demokraciou pochváliť určite nemôže. Zato sa môže pochváliť účasťou záujmových peňažných skupín v takmer všetkých politických stranách. A táto skutočnosť, spolu s pocitom nemalého sebavedomia profesionálnych politikov, ktorí najlepšie a jediní vedia, čo potrebujeme, má za následok nutnosť až 50 percentnej účasti voličov v referende, aby ono malo nejakú platnosť. O hlasovaní vyše 21 percent voličov, ktorí sa referenda zúčastnili, môžu len snívať napríklad poslanci v európskom parlamente, ktorí sa cítia byť právoplatne zvolení len pár biednymi percentami voličov. O ich mandáte ale takmer nikto nepochybuje.
Spoločné rozhodovanie – snemové zhromaždenie zvané „veče“ mali Sloveni už pred 1500 rokmi. Dnes priamu demokraciu nemáme. Snímka: Ladomíra
Ľudové hlasovanie, teda referendum, je staršie, ako štát. Mali sme ho už pred 1 500 rokmi. Je to základný spôsob samosprávy spoločnosti, teda demokracie. Jeho podstata je úplne jednoduchá: V občine – v obci, alebo v širšom celku (v štáte) sa občania dohodnú na tom, že budú spolurozhodovať o veci, ktorú vzhliadajú ako dôležitú. Dohodnú sa na nejakom dni a zvolajú obecné zhromaždenie (u slovanských predkov známe ako veče , teda veci). Tí, ktorí sa dostavia na zhromaždenie (dnes referendum), rozhodnú hlasovaním, napríklad nadpolovičnou väčšinou zúčastnených o tom, ako ďalej postupovať v spornej, či inak dôležitej záležitosti. Nejakú obecnú radu by mohol ľahšie podplatiť alebo inak ovplyvniť nejaký podvodník (nazvime ho pracovne „gorila“). V takýchto ľudových hlasovaniach (napríklad vo Švajčiarsku) teda nebýva nejaké „quorum“, ktoré by určovalo, ako u nás, 50 percentnú účasť. Niekto môže ísť na ryby, niekomu je to jedno, niekto sa išiel poprechádzať, alebo pozerá film, zarába peniaze alebo z iných dôvodov sa hlasovania vzdáva. A teda rozhodovaciu právomoc (mandát) majú tí, ktorí sa zúčastnili. Toto sa ale na Slovensku nedeje. Z ôsmich referend bolo úspešné len jedno, ktoré celkom tesne po celoštátnej kampani prevýšilo 50 percent. A to ani nebolo „jadrové“ referendum zvolané podpismi z ľudu, ale to bol prebiscit, teda hlasovanie vyhlásené vládou v čase a kampaňou smerované tak, aby ľud vyplnil jej vôľu. Sú teda dve veci, ktoré na Slovensku bránia zjavnej priamej demokracii. Jednou z nich je pomerne veľký počet zozbieraných podpisov nutný na vyhlásenie referenda, ale druhou, väčšou prekážkou, je predpísaná polovica zúčastnených voličov (quórum). Treťou vecou je nízka referendová kultúra, teda nízka kultúra priamej demokracie. K nej patrí napríklad celkom dokonalý spôsob, ako sa dá referendu zabrániť – v krajnom prípade sa poháda s vláda s prezidentom, ktorí si tam pripíše nejakú ďalšiu, svoju otázku (o spôsobe svojho zvolenia), ústavný súd vydá k tomu dve, ale úplne protichodné vyhlásenia, každá strana si vytlačí iné lístky a referendum je zmarené. Tak nejako sa to stalo pri referende o vstupe do NATO, ktoré sa nakoniec neuskutočnilo a len vševedúci vie, čo si o účasti v tomto vojenskom zoskupení myslia občania SR.
K nekultúre priamej demokracie na Slovensku patrí aj taká protikampaň, ktorá sa vzhľadom na drsné quórum zúži len na „bojkotujem“ a keď je už referendum samozrejme, že neplatné, „bojkotári“ vyhlásia, že všetci, čo sa nezúčastnili, boli proti a teda že majú vlastne mandát z neúčasti. Tento prístup je v podstate celkom proti samotnej priamej demokracii. V referende sa totiž tí, ktorí sa nezúčastnili, vzdávajú svojho rozhodovania v prospech tých, ktorí sa zúčastnili. Trvať na svojom mandáte od tých, ktorí sa nezúčastnili, je naozaj zvrátený prístup k samotnému právu na voľbu. Ak by na Slovensku neplatilo oné 50 percenté quorum, k rozhodovaniu by prišli tí, ktorí sú za a proti a títo by rozhodli. Možno by sme sa divili, aká by bola vysoká účasť. Tí, ktorí sa z akýchkoľvek dôvodov zdržali rozhodovania, by sa na rozhodovaní priamo nezúčastnili. Teda vzdali by sa mandátu. Ako je to v celoštátnych voľbách. To by bolo v súlade s priamou demokraciou a všetky tie reči o tom, ako sa Slovensko rozhodlo, sú len prášením do vetra. Časť tretieho sektoru sa teší, ale nejestvujúca priama demokracia je v zásade v neprospech občianskych práv. Je to skôr na prospech tých, ktorí v tomto politickom divadle poťahujú neviditeľné nitky. Jediní, kto tu naozaj znovu zvíťazil, sú odporcovia priamej demokracie.
V utorok 10.2. relácia Rodná cesta na Slobodnom vysielači – 17:00 – Čo zmarilo ďalšie referendum? Dávni Sloveni mali priamu demokraciu, my nie.
podobné články:
27.1.15 Manželstvo je spojenie muža a ženy
6.2.15 PRIRODZENÉ JE SPOJENIE DVOCH POHLAVÍ– Žiarislav odpovedá na otázky
14.1.14 Žiarislav: ODLUKA CIRKVI JE VECOU CTI
21.11.12 Konštantín a Metod zakázali pôvodnú kultúru našich predkov a ustanovili náboženské prenasledovanie DRUHÁ STRANA „SVäTEJ“ MINCE
27.1.15 Rodná podstata – Rod – úryvok z knihy Návrat Slovenov v Duchu a slove
31.1.13 Zruší „Európska únia“ mužský a ženský rod? „RODIČ 1“ A „RODIČ 2“ MAMU A OTCA NENAHRADIA
Zdroj: Ved.sk
