Čo majú spoločné Medveď, Starý, Mikuláš, Santa Klaus, Rod, Grico?
Teraz je čas, keď je v kalendári meno Mikuláš a my ho máme ako Deduch.
Deduch – pripomínajúci ducha deda.
Kto to je?
Starec? Je starý. Máme ešte nejakého iného starého? V mytológii?
Máme ho vo vianočnej kolede.
Sú štyria valasi, ochráncovia štyroch strán a jeden chodí starý. Tancujú tanec slnka, z každej strany jeden valach, držia ozembuchy skrížené a v podobe svargy alebo svastiky sa točia doprava a spievajú obetnú pieseň.
A to je Rod, alebo nie je?
No, to je Starý, tiež ho volajú „Starý“ a v dobe pohanenia duchovna predkov, už ako „Starý pes“ – už nadávkami. Kopú doňho, aby sa poklonik modernému bohovi Ježiškovi. Ponižujú ho, sáču doňho, ale on má dovolené ešte si robiť z toho srandu. V tých veršoch. Z kostola, z farára zo všetkých tých církevných vecí. Je v tom konflikt dvoch kultúr, v tej hre vianočnej. Vystupuje tam Starý, ktorý je začernený. Buď je chľpatý celý, alebo tvár má začernenú a je chlpatý na tele – ovčiu huňu má na sebe. Teda je zarastený, ako bývali starí žreci, starí vedomci – už sa neholili, boli zarastení celí. Na Morave sa volá „dziad“, prechýlené neskôr na „žid“. Vždy sa tomu neskôr našlo hanlivé meno. U nás ešte niekedy „grico“ – „grico“ súvisí s „igric“, teda „obradník“. Igric to je jedno z najstarších slov, ktoré je spojené s pôvodným divadlom. Je to len v Uhorsku, to slovo, slovanského pôvodu – súvisí s ihrami – igrami, ale igry boli kedysi duchovné obrady – hry v starej dobe. Až neskôr sa hrať prenieslo na spôsob vyluďovať zvuky na hudobné nástroje.
Takže príde deduch, dočítame sa v práci Milky Horváthovej, alebo iných etnografov, etnológov, že až niekedy začiatkom 20. storočia na niektorých kysuckých a oravských dedinách boli postavené kostoly, dovtedy bez. Obchôdzky (čím staršia kultúra, tým viac) so starým, s dedom, alebo medveďom – často sa to zamieňalo – duch predkov v medveďovi vtelený. Práve v tom období, kedy bol neskôr vyhlásený Mikuláš. Takže Mikuláš prišiel na niektoré kysucké a oravské dediny až v 20. storočí. Santa Klaus, až koncom dvadsiatého. Až keď spravil reformu Klaus, tak prišiel potom sem.
Takže je to duch predkov.
Čo je jeho úloha?
„A počúvaš rodičov?“
Počúvaš – niekedy neznamenelo, že či plníš ich rozkazy, znamenalo, či ich čuješ. A poslúchať znamenalo, či počúvaš, čo hovorí, ten druhý. A to je poslušný človek, ktorý nemele stále iba to svoje, ale keď počúva, čo hovorí iný. „Počúvaš svojich rodičov? Bo keď nie, tak ti nedám….“ Vtedy príde Starý a počerní ťa a keď počúvaš, tak ťa odmení nejakou drobnosťou. Duchovia predkov trestajú a odmieňajú podľa toho, že čo. Že keď máš, dajme tomu, v dielni neporiadok, sníva sa ti dedo, že je nahnevaný. Tak musíš urobiť poriadok, aby bol duch predkov spokojný, aby bolo všetko v poriadku.
Takže Mikuláš má tie isté črty ako Starý vo vianočnej kolede, on je ale už predslnovratový, obchádzač, už je spojený so zimným obdobím, už sa blíži slnovrat. Ešte pravda, že prídu kňažky, vyčistia dom, v bielych odevoch, so zamaskovanou tvárou, rozfuknú dym pravotočivo vtáčím krídlom na štyri strany, nakreslia perúnove (šikmé) kríže – v tvare X na komín, ktorý je spojený s duchovnom predkov, teda Lucia. Až potom príde Slnovrat si to vyčistiť.
Podľa Rusov, chodí Mikuláš cez komín, jasné že komín a duchovno predkov súvisí, pec, kozub,… Tak kade inde by mal prísť.
To vlastne aj Santa Klaus tiež chodí cez komín.
Pravda, že takmer na každý pôvodný sviatok sa predsa nakoniec napasovala nejaká kresťanská legenda. To neznamená, že by nejaký biskup nerozdal svoj majetok, ale určite korene tohto obradu sú podstatne staršie.
Takže toľko k Mikulášovi.
Ak sa máme priblížiť k pravde, je dobré si uvedomiť, že sviatok Mikuláša je vlastne prekrytím pvodného sviatku inváznym duchovnom. Pôvodný predslnovratový sviatok je sviatok Sv.Deda, teda Deducha -ducha predkov. A je načase sa vrátiťku svojmu prírodnému , prirodzenému, pôvodnému duchovnu aj obnovením tohoto pôvodného sviatku.
Žiarislav
prepis hovorov z 6.12.2010
Zdroj: Ved.sk
