Konečne riadne mrzlo. Pätnásťstupňový mráz povedal, že oteplenie nie je až tak zhubné. Človek si dal na hlavu po niekoľkých rokoch vlnenú čiapku. Malý vrchár sa z toho smial. Tato má čapicu, všetci máme čapicu! Vykríkol na dvore, lebo do teraz videl otca nanajvýš zo šatkou. Človek si uvedomil, že v tomto roku nemal na sebe žiaden kabát, ale zato ten kožúšok z dvoch zimných, hnedých capích koží, bez rukávov, skutočne dobre hreje. Malý vrchár zase strávil celý deň na dvore. Už sa nečabre vo vode medzi cencúľmi, lebo načisto zmrzla a z prameňov a jarčekov vznikli súvislé príkrovy veselého ľadu. 
Tato, ešte sa pozri na tento ľadopád“, ťahá malý človeka za rukáv a ukazuje mu najposlednejšie výtvory mrazivej prírody naokolí. Keďže sa každú chvíľu pýta, že prečo sa niečo volá takto a iné zas takto, poľahky si vyvodil slová , ako „medovod“ – miesto, odkiaľ v jeho predstavivosti vyteká – vodí sa z medometu vytočený med, na rozdiel od vodovodu, ktorí vodí len vodu. Podobne aj vodopád sa v mraze mení na ľadopád a môžeme len smútiť, že sa nám v tom mraze pokazil fotoaparát.
Zem stvrdla, že celá vyzerá ako kameň. Stala sa nehostinnou. Navonok. Lesné zvery sa ale naďalej pasú na jej bohatstve. Človek sa večer zahrabe do srsti niektorej z kôz čo sa vracajú z pasienku a sleduje, aká je dokonalá. Pod hnedou, tmavohnedou, takmer čiernou, či žltkastou srsťou je sivastá, jemná podsada. To je to čaro. V niečom, čo zvonku nevidíš. Je to ako s dušou.
Tato, mne sa nechce zbierať drevo, ja tuto urobím ohienok – zbiera drevo, ukladá ho a robí akože ohník. Človek ukladá na kopu siahovice, pod strechu prístrešku a napadne ho, že by bolo urobiť aj riadny ohník. Oteplilo sa , už nie je pätnásťstuňový mráz, len nejakých 5 – 6 stupňov pod nulou a zo zatiahnutej oblohy spadajú drobné kúsky ľadu. Vody neba zľahka oťaželi a drobné kvapky sa vracajú k Matke Zemi. Niektoré padajú až na zem , v dolinách. Tu, nad nami keď zistia, že sú nad horami, premenia sa radšej na ľad a cupkajú nám po streche. Zmráka sa. Človek zapáli brezovú kôru, od nej sa chytá smrekové chrastie. Malý sa veľmi teší, že jeho akože ohník sa stáva skutočným. Tato, a aj si niečo upečieme? – Teší sa. Hej. Hm. Žeby placky? Lesní muži si niekedy pečú placky. Lesný chlapec sa smeje od radosti a predstavuje si, ako si pečieme placky. V ruje drží rožeň – rázcochu a dáva ho nad ohník, akoby už opaekal. Ako sa oheň rozhrorieva, prestupujeme v radosti z nohy na nohu. „Lesní muži tak naberajú na sile, že tancujú kolo ohňa“, hovorí človek. Malému sa to páči. Teší sa, ako si budeme piecť placky na ražni. Lada sa vracia z dediny s nákupom a diví sa, keďže v dome nieto nikoho a v prístrešku pri ohni sa krepčí. „Mamo, my sme lesní muži a budeme si piecť na večeru placky“, radostne vykrikuje. Kozy a ovce sú zatvorené a Lada pristane, že placky sa budú piecť na ohni vonku. Človek zatiaľ zbehne pre kožky a pre stružliak a keď sa vráti, lesný chlapec hlási „Mama chcela tie placky piecť na kameňoch na panvici, ale ja som to ustal“, hlási malý vrchár. „Povedal mi, žeby som panvicu nenosila, že ich budete piecť na ražni a že ja som len spolovice lesná žienka“ , vraví polovážne Lada. Človek sa usmieva popod fúz. Lesný chlapec ohrieva na ražni zmrznuté placky z pšeničnej a ražnej múky, ktoré nám ostali od poslednej príležitosti a ohrieva ich nad voňavým dymom. „Ten dym ale vonia, to z tých smrekov“, zahlási. Je spokojný a šťastný, že je to bez panvice . Kamene a tehly, čo človek naskladal pre prípad, že rýchle postaví piecku, naukladal pekne dokola ohniska. Tato, a prečo my lesní muži, zapálime oheň aj v daždi a iní ľudia nie? – pýta sa. „Lebo oni to nepotrebujú.“. Človek sa vracia so stružliakom a zväzkom kožušín. Na zem dá plachty, na to stružliak a naň kožušinky. Pečieme voňavé placky a rozprávame sa. Lada hovorí: „Keď si bol preč, vysvetľoval mi takým tajomným hlasom, ako keď ty rozprávaš, že oheň mu dáva silu a že lesní chlapci sa dymu neboja, lebo dym vás ochraňuje…“ Človek sa usmieva. „A prečo „Tato, a prečo ľudia v meste nesmú páliť oheň? Prečo je to zakázané?“ , nejde mu to do hlavy. „No, vieš, tam v mestách býva veľmi veľa ľudí a sú v takých veľkých blokoch, vieš, ako býva babka, je ich tam veľmi, veľmi veľa a nesmie tam byť oheň, lebo sa boja ohňa, a vlastne tam ani nemajú drevo, lebo tam nemajú les“. Malý vrchár rozmýšľa, húta, ako by si mohli dať okolo ohňa tiež kamene, aby sa im tam nič nezapálilo a napokon usúdi, že je veľmi dobré, že nežijeme na dedine, ani v meste, ale v lese. Po jedle na nás prichádzajú driemoty.“ No čo, ideme do postele?“ Malý odmieta a trvá na to, že bude spať vonku pri nás a bude sa pozerať, ako presvitá mesiac, čo ide do splnu. Človek ho prikryje dekou a najväčšou kožušinou. Malý sa dožaduje rozprávky. Človek tiež v kĺzne do pelechu a rozpráva mu povesť o stvorení vesmír z nebeského ohňa. Ležíme vedľa seba a pozeráme sa pritom na oblohu. Keď sa rozprávka skončí, malý sa dožaduje pokračovania. Ďalšia povesť je o stvorení Zeme a Mesiaca. Na konci druhej rozprávky už malý vrchár spí, ako dudok. Lada je už v dome. Človek prikladá na oheň a dume. Po čase zoberie malého a prenesie ho do teplého domu. Izba je už vyhriata. Malý je celý teplý, akoby ani nespal vonku v mrazivej noci. Len nos, ktorý mu trčal spod prikrývok, má studený. Na tvári má blažený výraz.
Podobné články:
24.11.14 Malý vrchár pozerá, počíta a „píše“ Z vrchárskeho zápisníka
10.3.14 Malý vrchár padá a vstáva
10.12.13 Ako malý vrchár sníval
Zdroj: Ved.sk
