Bol že to len cirkus, keď si deti mali raz do týždňa počas jednej minúty zaspievať „Nad Tatrou sa
blýska“. Prirodzenejšie je ich od 6 – 7 rokov povinne týrať cudzím jazykom?
Málokto pochybuje o tom, že angličtina je dnes použiteľná ako pakľúč k dorozumeniu sa rôznych kultúr
(kľúčom sú priamo jazyky týchto kultúr). Takto je použiteľná hlavne ak ide o kultúry málo príbuzné, lebo
keby sa Slovák dorozumieval po anglicky s Čechom, Poliakom, Rusom, či Slovincom, alebo Srbom, viac
by nás to odďaľovalo, ako spájalo. Vo všeobecnosti sa však Slovák dohovorí po anglicky v pohode a
lepšie s Afričanom, Japoncom, alebo Juhoameričanom, či kýmkoľvek iným, než s Američanom, či
Angličanom. Dôvod je prostý – Angličania vlastnú reč natoľko „zožuvali“, že je im už len ťažko
rozumieť. Vtipkár by povedal, že svoje slabiky tak rozdžavujú, krútia a prehĺtajú, akoby istále niečo žuli, i keď inému sa práve toto „rozdžavovanie“ s – nosovou ozvučnicou (ich hlas a spev
neznie z hrude, ako u Slovanov, ale z hlavy) môže zdať zaujímavé. Veď prečoby inak sa ho snažili
napodobňovať. Angličtina mala pôvodne tiež fonetický pravopis – podobne, ako latinčina, či slovenčina.
A teda vyslovovala sa zhruba tak, ako sa píše. Lenže stala sa na Zemi úplnou raritou ani nie
v univerzálnosti (len málo Juhoameričanov hovorí anglicky a takmer vôbec nepočúvajú slávnu
anglosaskú hudbu) , ako skôr v rýchlej a často nepravidelnej menlivosti. Netypický Američan polovážne
poznamenáva, že kým sa vráti s dovolenky, nerozumie susedovi, toľko sa za tu chvíľu zmenil jazyk.
Isteže je to prehnané, ale nie až tak nepochopiteľne, keď ktorýsi vtipný jazykovedec poznamenal, že
angličtina sa pri svojej dynamike zvukového vývoja smerom k jednoslabičným slovám sa do sto rokov
vráti k jazyku pravekých ľudí.
Prečo je angličtina tak vzdialená svojim koreňom, má isteže viacero dôvodov. Jednak je to jazyk zložený
z najmenej dvoch v podstate málo súvisiacich jazykov – germánskej anglosasčiny a rímskej latinčiny.
Takže toto spojenie bráni ľahkému pochopeniu vlastného koreňoslovia (etymológie). Napríklad kým
Slovákovi (alebo inému Slovanovi) je pochopiteľné, že duch, duša, duchovno, ale i dúchanie a dýchanie
súvisí , Angličan narába s koreňovo nesúvislými slovani, ako latinské spirit, germánske gost, či zas inak
znejúce soul …Akoby malá citlivosť vlastných k anglosaskému jazyku mala za následok prijatie až 40
percent latinských slov do slovnej zásoby, a nielen v podobe odborných slov, ale i základných. Nie
náhodou angličtinu považujú mnohí za najmenej vhodný jazyk na vyjadrenie duchovných záležitostí,
i keď ako počítačový jazyk je úspešná. Básnik sa isteže poteší skôr jazykom s voľným slovosledom
(napríklad slovanské jazyky) alebo dokonca voľným prízvukom (stredoslovenčina, chorvátčina), kým
v angličtine s jej pevným slovosledom a prvoplánovým, takisto pevným prízvukov mu ostáva len hrať sa
s frázami, ktoré sú takisto pevné ako koňov chomút. Kým v slovenčine môžete povedať „Rád ťa vidím“,
ako aj „Dobre, že sme sa stretli“ a takisto môžete povedať desiatky iných, i práve vytvorených zvítaní, ak
by ste Anglosasovi povedali namiesto „Najs t mít jú“ (pekné ja ťa stretnúť – ustálená fráza) napríklad
„najs t sí jú“ (pekné je ťa vidieť – nepoužíva sa), vystavíte predstavovaného nemalým rozpakom. A to bez
ohľadu na to, či má na sebe anglosaský oblek, alebo nemenej uniformné americké rifle. Akiste o niečom
svedčí, až Angličan najprv musí povedať ja, potom ísť a potom do školy a potom prípadne čo tam bude
robiť (Aj gou t skúl …) a nemôže povedať „Do školy ja idem“, alebo „Do školy idem!“, či „Ja do školy
idem, prípadne „Idem do školy“, čo popri „Ja idem do školy“ a „Idem do školy“ naše dieťa povedať
môže a týmto vyjadrí mnohé odtiene takmer totožného deja bez toho, aby menil základné slová. A to
hlavne vďaka nášmu slobodnému slovosledu. Voľný slovosled isteže popri prízvuku dáva hlavne
v dlhších vetách veľmi bohaté možnosti . O tom, že angličtina bola kedysi tiež ohybnou rečou, ale svoju
ohybnosť stratila, vie síce málokto, ale je to pravda. Možno práve preto je použiteľná ako pakľúč, čo je jej
výhodou. To sa ale bežný človek za dva roky naučí toľko, že si s tým amatérsky v základných smeroch
bohate vystačí. Ak potrebuje angličtinu profesionálne, môže sa zapísať na vybranú školu, ktorá to
poskytuje – napríklad na jazykovú. Dnes západná anglosaská kultúra hospodársky aj inak stratila
dynamiku a oveľa väčšie rasty zaznamenávajú krajiny hovoriace napríklad španielsky, rusky, či čínsky.
To, že Anglosas musí najprv povedať „Ja“ a potom až čo, kde a s kým…, je zaujímavé, i keď dnes,
v čase módneho hľadania „ega“, sme o tom nečítali žiadne úvahy. Čo ale neznamená, že by bolo nemožné
o tom uvažovať. Angličtina sa nestala „svetovou rečou“ vďaka svojej kultúre (kultúra koreňoslovne
súvisí s úctou), ale naopak – hlavne vďaka svojej priebojnosti, až útočnosti. Jej zásadným tvorivým
činom bola krutá invázia bojovných saských kmeňov do Británie, dovtedy prevažne keltskej a rímskej.
Anglosaská nadradenosť sa odvtedy až do dvadsiateho storočia prejavovala napríklad krutými postupmi
voči domácim, galským národom (Valesanom, Škótom, Írom…) , ktoré boli sprevádzané aj telesným
týraním detí v školách za to, že používali nielen anglický, ale i materský jazyk. Tento útlak keltských
menších Angličanmi bol časovo i spôsobmi omnoho rozsiahlejší, ako maďarizačný útlak na Slovensku
a prejavil sa napríklad aj šikanom indiánskych detí v zmutovanej americkej podobe anglosaského
postupu. Najprv „JA“ a potom všetko ostatné – to nie je len v jazykovom prejave. Ako by mohol inak tak
malý národ okupovať obrovskú Čínu, Indiu, Arabské krajiny, Severnú Ameriku, Austráliu i Nový Zéland
a v posledných troch prípadoch tieto krajiny takmer načisto asimilovať. Ako mohli anglosaské kultúry
vyrobiť prvé koncentračné tábory (pre Búrov v Afrike, či pre Indiánov v Amerike) a pritom navonok
vystupovať ako demokratická, ba až ľudomilná kultúra? To nie je pár drobných výbojov, aké sú bežné
u iných kultúr. To je cieľavedomá, jedenapol tisícročná politika, ktorá vrcholí akože liberálnym
vyložením hudobných anglosaských dosiek na stoly (napríklad slovenských) rozhlasových
vydavateľstiev, aby tam mohli rotovať so svojimi zväčša primitívnymi textami, nad ktorých významom
sa aj tak takmer nik nezamýšľa, lebo v krajinách duchovných kolónií je to jednoducho „in“. Takisto, ako
bolo „in“ dohodnúť bez opýtania sa národa účasť v NATO, kde je „zhodou okolností“ veliacim jazykom
tá istá angličtina. Byť proti tomuto by bolo ako kráčať proti vetru. Teraz nám však hrozí, nie že sa nám
šesťročné deti proti vetru ocikajú, ale že sa rovno pocikajú, keď im začnú spolu s prvými slovenskými
slovami vnucovať aj písanie slov anglických. Angličania, či Američania by svojim deťom niečo podobné
povinne neurobili.
Niekedy sme nemohli cestovať na západ a včas sledovať západnú hudbu, čo bola nevýhoda. Dnes naše
deti nahovárajú na západné stáže, a podporujú únik mozgov z krajiny, po tom, čo ich plánovite nainfikujú
západnou kultúrou v čo najrannejšom veku. To už nie len nevýhoda, to je pohroma.
Používanie angličtiny len v určitej miere môže prispievať porozumeniu iných kultúr. Zdá sa, že vo
väčšej miere je ako obchodný jazyk koňom globalizačnej spotrebnej pakultúry, ktorá iné kultúry
pochováva. Malý prehľad o svete je nevýhoda a preto angličtinu dnes (tiež nebude večne v móde)
môžeme využiť pre poznanie. Avšak upätosť na iné jazyky a kultúry je cestou ku kultúrnemu zániku.
Z tohto hľadiska je pre štúdium angličtiny úplne postačujúci druhý stupeň základných škôl, a
jazyková zbehlosť našich dnes už dorastených internetových lietavcov to potvrdzuje. Aj z prírodného
hľadiska je rôznosť kultúr vhodným a zákonitým javom, tak isto, ako rôznosť rastlín a živočíchov.
Pestovanie svojej kultúry sa vylučuje s bezbrehým prijatím kultúry cudzej. Heslo „Koľko jazykov vieš,
toľkokrát si človek“ je viac známe, ako múdre. Vieme, že za druhej svetovej vojny mali najlepších
lúštiteľov kódov (v iných jazykoch) práve nemeckí nacisti. Jazykovo boli veľmi zbehlí, takže – boli to
veľkí humanisti? Je lepšie je dobre ovládať jeden jazyk, ako zle ovládať štyri. Natrepať cudzie jazyky do
prvých ročníkov základných škôl by určite oslabilo citlivosť k jazyku vlastnému, materskému. Kto si
myslí, že jeho dieťaťu prospeje učenie cudzích jazykov v rannom detstve, môže ho k tomu nútiť aj bez
toho, aby takýmito osnovami trápil jeho spolužiakov. Netreba však zabúdať na to, že doba sa mení, a to,
čo je dnes „in“, zajtra môže byť nezaujímavé. Možno je to práve nám od mala známa reč, ktorá – v jadre
utajená – onedlho odkryje svoje poklady.
Ž.slav
Zdroj: Ved.sk
