Igor Chýra. Poznali ho všetci, čo hoci i len na chvíľu prešli cez zaježovskú „záchytnú stanicu“ civilizačnej brány. Boli ich iste stovky, čo ich novolaznícka pospolitosť prichýlila. Igor bol ten vysoký, nenápadný človek, ktorý toho veľa nenarozprával a riešil veci v kruhu tých, ktorí ich riešia, alebo sa to aspoň učia. Odmietal čo i len žartovné oslovenie „zaježovský vladyka“. Igorove poslanie bolo veľmi náročné. Spolu s niekoľkými staronovolazníkmi pracoval s „utečencami z civilizácie“. S mladými ľuďmi, ktorí vedia, čo nechcú, možnože aj vedia, čo chcú, ale každý to chce celkom inak. A keďže majú spravidla veľa názorov a málo skúseností, držať ich pokope, pokiaľ sa dá, v dobrom naladení, je takmer nemožné. To, že to nie je úplne nemožné, dokázal Igor svojim životom. Spolu s niekoľkými spolupútnikmi, hlavne zo Spoločnosti pre harmonický život, pracoval na spôsoboch, ako sa to dá – a presekával cestu neprešľapanú, cestu nového prírodného života. Iste nebola náhoda, že dôležitú úlohu na tejto ceste predstavovalo „recyklačné stredisko“, teda triedička a čistička vyhodených vecí, ktoré nachádzali ďalšiu cestu. Ale to nebola len „čistička“ vyhodených vecí, ktoré odvrhla necelostná civilizácia. To bolo aj stanica duší, ktoré tadeto prechádzali do ďalšieho kola, posilnené občinovou „potravinovou bankou“. Každý, kto pracoval so sirotami tejto civilizácie, ktoré tak chcú nájsť nový svet, ale ešte v nich prevláda program popretia, i keď sa približujú k prírode, v ktorej je základný program celkom iný, každý, kto robil podobnú úlohu, vie, aké je to ťažké. Igor to zvládal, a nesťažoval si. Keď sme sa stretli, aj sme si zaspievali, a neraz aj tancovačka bola divoká, či v Zaježovej, či v Kokave, kam som zamieril z lesného bezdomovia, lebo Igorovu šľachetnú ponuku domčeka v Zaježovej, som vtedy – túžiac po samote a pokoji – prijať nemohol. Bola to však česť stretnúť sa s ním a urobiť niečo spoločné pre vec, ktorou žil.
Isteže, Igor mal aj svoj súkromný, tichý, akoby neviditeľný život. Ale tí, čo ho poznali, vedia, aký bol prepojený a akiste aj podriadený životu pre novolaznícku spoločnosť. Človek má to videnie, že Igor považoval za svoju rodinu ľudí z tejto spoločnosti. A iste sa mnohým javil ako starostlivý otec.
Pri posledných oslavách Zimného Slnovratu, ktoré sme mali ako obyčajne v zaježovských Polomoch, niečo chýbalo. Chýbal si nám ty, Igor. Chýbalo mi, že sme sa spolu neobjali, že sme sa, ako vždy, priateľsky neporozprávali, že si si s nami nezaspieval a že sme ti nemohli zahrať do tanca. A preto, keď už všetci odišli, keď som sa rozlúčil s osadníkmi a obhliadol, či je všetko v poriadku, šiel som ťa hľadať. Našiel som ťa v tvojom skromnom lazníckom domčeku ležať v posteli. Vtedy už bolo tvoje telo ťažko choré. Vtedy si už vedel, že stav je pokročilý, to preto si už pred slnovratom odovzdal takmer všetky zodpovednosti nasledovníkom. Bol si tam so svojou milou dušou, ktorá ťa opatrovala, a so svojou ešte nie celkom dokráčanou cestou. Keď sme sa lúčili, akoby si vedel, že sa vidíme naposledy. A vtedy si svojim zoslabnutým a nemocným telom, ale silným duchom, začal mocne spievať Živu. Spieval si tú pieseň tak, ako ju ešte nik nespieval. Keď som, odchádzajúc, zavrel dvere na tvojom dome, ešte stále si spieval. A ešte aj teraz počujem, ako spievaš tú pieseň života. Odišiel si z tela, ktoré už doslúžilo. Ale tvoja živa žije ďalej. Nech Všeduch pojme tvoju dušu v dúhovom tanci, prosím ho o to svojou piesňou.
12.5.r.9, ŽiariSlav
Zdroj: Ved.sk
