Milujem túto prírodu. Raz sa hnevá, raz sa smeje, raz je smutná, raz je veselá. Je ako žena. Je ako my. Alebo to my sme ako ona? Kto sa tu zjavil neskôr, jedine ten mohol napodobniť toho prvého. Kto je tu základ? Príroda. Matka. Žena. 
Sme len slabý odvar z prírody. Sme len na jednej maličkej, i keď pre nás veľkej Zemi. Je sto, tisíc, milión, bezpočet svetov a toto je jeden z nich. Svet, v ktorom sme my deťmi a cítime sa ako najväčší páni, kým nás mama nevyhreší.
Mama. Každý má mamu, my, Sloveni, máme aj materskú ochrankyňu Mokošu. Ale všetci, všetky bytosti na Zemi, máme ešte jednu, spoločnú mamu. Máme Mamu Zem.
MY MÁME MAMU. MAMA MÁ MA.
A čo dieťa, ktoré je také spupné a samopašné, že svoju mamu nevidí? Že jej robí zle?
MÁME MAMU MIMO MA.
Chudák deti spupné. A aj chudák ich súrodenci. Spupné deti týrajú mamu aj súrodencov. Spupné deti v krútňave násilia a nevedomia.
MÁME MIMO MA.
Chudák aj deti úctivé. Tie si ale zúfať nemusia. Raz budú učiť, pomáhať tým, ktorí nevidia tak dobre, tým, ktorí v duši i v lesných domoch rozhadzujú smeti. Tým, ktorí lejú do pohárov a potokov nečistotu. Tým treba pomôcť rôznymi stupňami pomoci. Vzdelaním i právom. Radšej nech trpia znečisťovatelia, akoby mali trpieť všetci.
Mamu vidíš, a otca nevidíš?
TATO TI TOTO TUTO …
A už máš životnú silu, už máš živu a aj čuvy, ktorými ju cítiš, vidíš. Je v tebe SVETlo, ako v tatovi. V sebe ho vidíš a u tatu ho nevidíš? NeDÍVaš DIV, neZRieš ZoRe? NepoZeRáš ŽiaRu? ?
No a predstavte si, že niekto vstane a pozrie sa von. Prší do snehu, všade je blato. A „dospelý“ povie: „Fúj, aké hnusné počasie“. Svetlý Tato a Svetlá Mama sa naň pozrú a povedia si. No tak toto dieťa sa nám veľmi nepodarilo. I narodí sa dospelému dieťaťu dieťa a to vybehne rovno do blata a hneď sa v ňom džabre jedna radosť. Svetlý Tato a svetlá Mama sa smejú a tešia sa sním. Dieťa sa čabre v posvätnej Zemi, na ktorú napršal Tato tou najsvätenejšou vodou z nebies. Rodičia sú už starí a nechápu to. Už im to až tak nepáli. Deprogramovali ich v civilizačnej mučiarni, praskli im nervy. Zrútili sa a predčasne zostarli. Dnes je všetko tak rýchle. Ani nestihli dospieť a už zostarli. Svet je plný dvadsaťročných, dokonca i násťročných starcov. Aj oni odmietajú netešivé rodičovské vzory, ako každé iné pokolenie, ale nevidia východisko. Len nadávajú, frflú, sú neúctiví a nadutí. Nie div, že sa tak znížila pôrodnosť. Kto by sa chcel narodiť takým rodičom? Ale nie je všetko také čierne. Medzi nimi je veľa vidomých. Je to v móde. Blogovať, nadávať, REPtať, dudrať, jebať bez ducha, bez lásky, sebecky a neúctivo. Je naozaj také ťažké – uchovať si v sebe dieťa? Je. Je až také ťažké znova ho prebudiť, keď zaspalo, keď stýrané sa zvíja? Je. Ale nie je všetko až tak stratené, ako to vyzerá.
V hluku tichých nečujeme.
V hluchu tichých nekričíme.
V tme vidomých nevidíme…
Sú tam, sú tu, sme tu. Je to ako s tým počasím. Skôr, či neskôr, vyjde Slnko. Zahreje nás v srdci a zazelená sa tráva, ktorá zbujnie a vyhodí krásne kvety, aj plody… A potom, v tej jari a svetle, v tej krásnej tráve zas zabudneme vidieť tie odpadky, to temno. Tak už to chodí. Takí sme.
SVETlo je SVET. VŠEtkých je VŠEHO-SVET. A Teda VŠEHO-MÍR, VES-MÍR. VES sme všetci. A MIR je MIER aj SVET zároveň.
Vitaj, VESna!
Práve bola jarná rovnodennosť. Je najkrajšie počasie na oslavu. Prší do snehu a všade je posvätné blato. Tato aj Mama sa tešia s nami. Mohli by sme Mame zaspievať tichú, alebo aj hlasnú pieseň. Modlitbu. . Vynechajme slohy, dajme len refrén:
CHVÁLA TI VEĽKÁ MATKA ZEM,
CHVÁLA TI VEĽKÁ MATKA ZEM,
MATKA ŠIROKÁ, ŽIVÁ KRASOTA
VEĽKÁ MATKA ZEM.
obrázky: Ladomíra
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
