V kostoloch prebehli kázne proti neopohanstvu.
Keď tesne pred rokom dvetisíc bolo v cirkevnom obežníku doporučenie na vyrubovanie stromov pri kostoloch, ktoré „zacláňajú“ kostolnú architektúru, malo to veľmi pádne následky. Padlo veľa stromov hlavne na dedinách, pri ktorých sa naši predkovia modlili (ešte z druhej polovice devätnásteho storočia sú o tom písomné doklady, napríklad z Trstína). V Detvianskej Hute padlo pri kostole šestnásť statných a zdravých líp, na jednej takejto prastarej lipe, protizákonne vypílenej, bol štátny znak. Keď v kostole v Krivanoch „kázali pán farár“ proti údajne pohanským sochám (Krivany sú známe svojím ľudovým sochárstvom), krátko na to niekto zapálil drevenicu, v ktorej ich opatroval staršina Lazorík a všetky sochy a iné pamiatky ľudovej tvorivosti v nej zhoreli.
Keď som zišiel z vrchov do kokavskej krčmy, aby tam zapli televíziu (doma nemám), pretože v nej bol o tom dokument, Kokavci sa dívali na to bohapusté barbarstvo z úst toho, čo by mal byť zodpovedný, keď kázal. Ten zdôvodnil údajnú „pohanskosť sôch“ jediným argumentom :“Veď sa na nich pozrite!“ (to ako na fotky sôch, ktoré najskôr jeho poslucháč zapálil). Kokavci hromžili: „To by mohol aj na našu Runu povedať, že je pohanská!“ (V Kokave nad Rimavicou stojí pri námestí veľká drevená socha Runy – ochrankyne zemských pokladov).
Nedávno prebehli v kostoloch kázne proti neopohanstvu. Čo chcú dosiahnuť tí, čo by mali byť duchovne zodpovední, ťažením proti „pohanstvu“? Pokračovanie tisíc rokov trvajúcej občianskej duchovnej vojny? Pálenie? Obecné sváry? Alebo len rodinné zvady?
Nech „pánfarár“ kážu o čom chcú, ale za svoje peniaze. Teda nie za peniaze nás, ľudí rodného duchovna a iných, síce často pokrstených, ale nehlásiacich sa k cirkevnej politike. Je dobré, keď kňaz hovorí v súlade so svojim duchovným presvedčením. Ale nemal by pritom napádať ľudí (prí)rodného duchovna, ktorí jedine v tejto – našej svätej zemi majú svoj posvätný domov. Na to nemá právo. Aj keď dodnes nenastala odluka cirkvy od štátu, právne sme si všetci občania rôznych duchovných naladení rovní a podľa ústavy chránení pred pohanením. Prečo majú necirkevníci dávať dane cirkvy, ktorá ich napáda? Nie je toto farizejstvo? Máme byť menejcennými občanmi vo vlastnej krajine, proti nášmu pôvodnému vyznaniu majú byť vedené kázne tých, ktorých nedobrovoľne podporujeme? Spievajú Hrončekovci v ľudovej podpolianskej pesničke: „Robte si pánfarár poriadok v kostole, ale nie s mládenci naprostred dedine“. A bolo to práve v susednej Detve, kde farár a dekan orodovali za vypovedanie vraj pohanskej knihy Návrat Slovenov a hudobných nahrávok od toho istého autora z civilnej folkloristickej predajne, ktoré trvá už desaťročie. Toto sú aké občianske slobody pre ľudí pôvodného duchovna vo vlastnej krajine? To sa máme vracať do neskorého stredoveku? Keď sa nielen duchovná sloboda, ale aj vzrast našich predkov zmenšil následkom duchovnej i občianskej neslobody? Stačí knihy vypovedať, alebo radšej spáliť? V dobe, keď je západný knižný „njúejdž“ módnym a komerčne podporovaným žánrom, tu niekto brojí proti všeobecne znevýhodnenému pôvodnému duchovnu?
Keď chce niekto niekoho ohovoriť, tak jeho vlastnosti násilne preženie, alebo zohaví, alebo zosmiešni. Takže podľa zlých jazykov sú pohania tí, ktorí zabíjajú zvieratá niekde pri soche, aby si krvavými obeťami naklonili bohov… To ako keby ste povedali, že kresťania sú tí, čo vyrubujú posvätné stromy, už od chudáka kniežaťa Rastislava prepadávali a predávali občiny pôvodného vyznania do otroctva (čo sa naozaj dialo a je to historicky doložené), vyvražďovali v druhej krížovej výprave „pohanských“ polabských Slovanov, vrátane detí (stalo sa) a nebudú sa piecť za svoje hriechy v pekle, ale ak sa zúčastnia križiackej výpravy, ich hriechy sa vraj zmažú a oni môžu ísť do neba… A to upaľovanie… Čo by povedal Ježiš na takéto „kresťanstvo“? Nie, skutoční kresťania takí nie sú. A ani skutoční ľudia pôvodného duchovna si nenakláňajú bohov tým, že nejaké stresované zviera kúpené ktovie kde podrežú na nejakom oltári… Ak by sa z milónov pár takých našlo, to nebude ani stotina promile. To je rádovo menej, ako hocaká iná známa odchýlka v ľudskom správaní.
Inak ak by náhodou niekto kúpil na trhu a obetoval zviera bohu, to je isteže pomýlená predstava o prírodnom duchovne. Lebo predkovia boli živnosťou severného mierneho pásma s tvrdými zimami nútení pred zimou zabiť samcov dojných domácich zvierat a dušu vyprosili pred zimným slnovratom (vyprosiť, preto mesiac prosinec) Bohu stvoriteľovi. Ak by náhodou niekto obetoval (jeden z milón) zviera bohu, tak to by videli oní ako surovú úchylku. Ale ak sa denne obetujú tisíce zvierat, možno milióny, v prospech kapitálu, tak to je čo? To je kapitalistické náboženstvo. Lebo zabiť zviera pre peniaze je eticky akože vporiadku, to sa chápe. Keď namiesto svätosti, boha, je tu kapitál, teda mamon. Ujasniť si rebríček hodnôt, a teda druh kultúry, je niekedy pomerne jednoduché. Vieme, na čom sme.
Ľudia, ktorí vnímajú ducha, nemali by proti sebe bojovať.Ak by boli vedomejší, isto by sa chápali bez ohľadu na zatriedenie do toho – ktorého duchovného súdka. A možno sa aj chápu. No a sú aj takí, čo to nechápu. Asi by sme spolu mali hovoriť, súrodenci rôzneho naladenia. Lebo skutočná zhoda nevzniká v organinácii, v ustanovizni, skutočná zhoda, skutočný súlad vzniká v srdci. Dnes máme možnosť slobodne a vedome prekonať kliatbu tisícročnú. Urobme tak.
Žiarislav
K Veľkonočným sviatkom r. 11
TÉMA NA RODNEJ CESTE: SČÍTANIE ĽUDU –RODNÉ DUCHOVNO – všetky články TU
Zdroj: Ved.sk
