Pohltil nás komerčný – konzumný svet, a to, až do morku kostí. Obliekame si plastové odevy z Ázie, veselo chrumkáme pesticídmi nasiaknuté africké ovocie, a napokon meníme vzhľad ako Veľký brat z Ameriky káže. Lenže toto všetko, a v omnoho lepšej úrode „chováme“ doma, priamo za humnami. Snažia sa nám klamne osladiť vedomie trpkým leskom. Nedovolia už dokonca ani slovo, ktorým chceme pripomenúť ako žili naši predkovia, ako sa bili za hrsť pôdy, za pôvodných Bohov, za sviatosti, za dni, ktoré ešte len nastanú. Takto skončil aj text opisujúci dni zabudnuté v čase. Dni, keď na Slnovrat slobodne zahoreli vatry, havraním perom a dymom bol vyhnaný zlý bes z obydlí, veraje chránil Perúnov znak. Príbeh, ktorý približuje skutky ľudí a pomáha pochopiť dobu. Kúzla, čarovné bytosti a bylinkami presýtená báj zapadla prachom. Aj keď vydavateľstvá s kritikmi si drali hubu o príbeh a jeho zasadenie do písomnej formy, napokon ukázali chrbát. Darmo hlásali „brilantne napísaný text, kultivovaný rukopis, expresívny pátos, či archaizovanie jazyka“, aj tak všetko smerovalo k jednému – komercii. Na Slovensku sa jednoducho Slovanská báj nedokáže predať. Tak znel verdikt. Preto radšej kážu čítať zahraničné publikácie o udalostiach mimo rodnej pôdy, o činoch cudzích hrdinov. Nemáme nárok na rozprávkové príbehy z našich hôr a lúk, z našej krvi. Preto neprestajne znie otázka – kto teda sme, keď nám už zakazujú aj slovo.
Možno ponuka, ktorá prišla by niečo vyriešila. Kto by sa však vzdal sna aj na úkor honosného obeživa? Stačilo by zmeniť rukopis, zaokrúhliť vety. Lenže písanie ženského románu, mládežníckej romanci, či detektívnej zápletky, kde vrahom je vždy záhradník, nedokáže prekryť to, čo sa derie z hrude. Kážu zalepiť oči a dušu nechať uvädnúť. NIE, lebo ohne na Jána znova splanú a slovo dostane svoju váhu. Náš hlas, slovo ani atrament nesmie vyschnúť.
Hrom
Zdroj: Ved.sk
