Už na Fašiangy vidíme ako ľudské bytosti oslavovali blížiacu sa jar. Pri tanci Slováci mali skákať
vysoko, aby vysoká vyrástla konopa. Vynesenie Moreny bývalo bežne na smrtnú nedeľu. Zima mala
stratiť svoju moc. Dnes mnohí vynášajú Morenu na rovnodennosť. My sme vyniesli na
divočarovnom sútoku Devíne v čase bratislavského vedomeckého sústredenia. Bol to ten koniec
týždňa, ktorý ukončil zimu a tá sa prelomila do jari, i keď to vyzeralo, že rovno do leta. Akonáhle
začnú pučať prvé rakyty a bazy, prvé puky trávy, ľudkov to zvádza k veľkému upratovaniu. To je
dobrý zvyk, užitočný telesne aj duchovne. Na zelený štvrtok v domácnosti sa pekne zeleňajú
ratolesti s rozvinutými pukmi. Ich moc sa považovala oddávna za čarovnú. Okrem iného skráľlia
domácnosť a privodia nielen jarnú vôňu, ale aj dobrý pocit. Na Bielu sobotu zažíname Živý oheň –
spravidla starším spôsobom – ešte v polovici dvadsiateho storočia obradným vretenom, dnes i
ocieľkou, alebo novou ocieľkou – zapaľovačom, prípadne zápalkami, ale vždy so zatajeným
dychom s vedomím svargového zdroja. Takto zažatý oheň sa sviatočne udržiaval v peci alebo
sviecami počas jarných sviatkov. V nedeľu zvykli sviatky vrcholiť tancovačkou a z nej šli chlapci i
chlapi na polievačku. Dnes je pre mnohých veľkonočký pondelok len slaboduchou obžierkou. To
isteže nie je dobré. Ale to neznamená, že by tento pôvodný obrad mal byť zabudnutý. Práve naopak
vlejme doň ducha. Obradné poliatie diev a žien živou vodou malo mnoho súvislosti a účinkov.
Voda, sama nositeľka posvätnej obrodnej sily, má v obrade nielen očistný, ale aj liečivý a
životodarno – plodonosný účinok. Na ochranu pred nepriaznivými silami (vplyvmi, nemocami a
inými neduhmi – neduchmi) sa ujalo na západnom Slovensku aj pošibkávanie vŕbovými prútmi
(vŕba ako príznačne ženský strom). Tento zvyk a obrad sa neskôr rozšíril aj na východ. Kraslice, či
písanky – kreslené a písané čarovnými znakmi hovoria dodnes rečou tajomných znakov. Očiarané
dokola „pásikom sily“, ktorý mal privodiť zdar a zdravie. Na oboch takto rozdelených stranách
zvykli byť slnkokvety – svargové (svastikové) znamenia často spodobené na okvetné kolá. Na
krasliciach vidíme i „pierka“ – znaky stromu života, rodostromu, pripomínajúce tiež ratolesti –
vetvičky na ktorých visia. Pripomínajú dodnes nielen vtáčie vajíčka, z ktorých na jar pučí nový
život, ale aj bájne slnečné vajco ťahané slncovým koňom Svarožičovým, či Dažbogovým, ktoré v
podobe posvätného Slnka putovalo po oblohe. Veď je to práve svetlé Slnko, ktorého pomer s
Matkou Zemou každoročne určuje príchod novej jari. Tak chváladivom aj v tomto roku je. Veď
nepreklopila sa zatiaľ celkom rovnováha na Zemi a ak obrodíme vo svojich srdciach prírodnú
kultúru, ani sa nepreklopí, čo by znamenalo, že ľudské a iné bytosti prežijú bez najkrutejších rán, o
ktorých nie je dobré veľa hovoriť a ani písať.
Tak vítame ako už po mnohé tisícročia Vesnu – jar a tešíme sa s ňou z novej, jarej sily, ktorá
presakuje prírodou a tými, ktorí sú s ňou v súlade. No a aj v tomto roku nám budú niektoré kruhy
nadmieru podstrkovať príbehy iných kultúr, aby sme v slaboduchosti zabúdali na to, kým sme.
Nebuďme slaboduchí, zabudnutie je zakliatie. Pripravme sa na jarný obrad. Uskutočnime ho podľa
svojho srdca. Nie jarná únava, ale jarné rozjímania. Nie slaboducho, ale duchaplne. Chvála za dary.
ŽiariSlav
Zdroj: Ved.sk
