Cesta bojovníka pre mamičky, Láskava píše
Väčšina žien v našej krajine žiada pri pôrode lekársky zásah, podľa niektorých zdrojov 
až 80%. Polovica žien v našom hlavnom meste rodí cisárskym rezom. Štatistiky ale môžu byť zavádzajúce. Avšak podľa našej susedy, pôrodnej sestry: „Prirodzený pôrod bez chémie?! Ha-ha, rozprávky starej matere!“.
Keďže pôrody sú jedným z ukazovateľov chovu, môžeme tak zo stavu vo väčšine našich pôrodníc vytušiť, ako závratne sa približujeme k intenzívnemu chovu (veľkochovu), kde sú samostatne rodiace samice vzácnosť.
Sú tu aj ďalšie podobnosti: dôraz na rýchly rast, u zvierat váhový – u ľudí peňažný, spoločenský, kariérny. Stres a nedostatok pohybu na všetkých úrovniach sa prejavuje zníženou imunitou, emocionálnou nerovnováhou a nesamostatnosťou. Tento stav sa buď nerieši vôbec, alebo sa zmierňuje umelou výživou a liekmi. Skutočné zážitky sa nahrádzajú umelými výzvami: u zvierat sú to v lepších prípadoch závesné hračky na zamestnanie mozgu, striedanie miest na kŕmenie, časovanie výbehu – u ľudí sú to médiá s ich formovaním predstavy o životnom štandarde a nevyhnutných potrebách a následne ich realizácia nákupmi, spoločenskými a firemnými aktivitami, členstvom, diétami, súťažami, filmami, kde je pohyb emócií vyvolaný vžitím sa do cudzieho príbehu a vlastný skutočný príbeh zatiaľ zostáva opomenutý.
NIE JE CIT AKO CIT
Čítala som príhodu britského veterinára o krave, ktorá vychovávala svoje teliatka na otvorených pastvinách, ale so zavedením intenzívneho chovu jej začali teliatka odoberať skôr, ako bola zvyknutá. Na tretí rok zintenzívňovania však gazda nevedel teliatko nájsť. Bolo vidieť, že kravička porodila, že mlieko je cuckané, ale teliatko nikde. Mamka krava si totiž teliatko schovala do kríkov, aby jej ho nezobrali – taký môže byť materinský cit.
Mám aj inú príhodu. Rodila som v pôrodnici v Bratislave v roku 2007. Mala som zaplatenú samostatnú izbu na nadštandardnom oddelení s bábätkom na izbe. Na štandardnom (bezbábätkovskom) oddelení však nemali kam umiestniť všetky mamičky a 6 ich zostalo na chodbe. Hlavná sestra sa ma spýtala, či by mi vadilo, ak by niektoré z nich uložili ku mne do izby. Samozrejme, že by mi to nevadilo! Chúďatá matky! Po hodine mi však prišla sestra povedať, že ani jedna z žien nechce ísť na oddelenie s dieťatkom pri sebe (zadarmo!). Radšej si zvolili „oddych po pôrode“ bez dieťaťa – aj taký môže byť materinský cit.
Ale poznám tiež príbeh hlavnej sestry, ktorá chcela porodiť svoje dieťa prirodzeným spôsobom, no nepochopenie v práci bolo príliš veľké. Nevzdala sa a zorganizovala seminár o prirodzených pôrodoch pre personál, na ktorom sama odrodila. Silná žena.
DRŽME SI VLASTNÉ PRÁVO!
Za akýchkoľvek okolností je však najdôležitejšie dieťa! Ono od nás prijíma obraz sveta v každom nanookamžiku. My dokážeme so sústredenou mysľou a kľudným srdcom nájsť cestu a aj spôsob, ako po tej ceste ísť. Naše zázračné srdce vie spojiť naše myšlienky s našimi činmi. To je naše kúzlo. Akú šancu má mamička s bábätkom v rukách proti oddeleniu sestričiek na čele s hlavnou sestrou? Žiadnu, ak bude bojovať ich útočnými zbraňami. Ak si ale uvedomí, že nechce s nimi bojovať, ani sa hádať, že to čo najviac chce, je ísť so svojím dieťaťom domov a na tomto bude kľudne a neoblomne trvať a tak aj urobí, nikto jej v tom nemôže zabrániť. Dnes jej u nás nikto nemôže vytrhnúť dieťa z rúk, ani ju pichať kopijou do chrbta, ani ju s namierenou zbraňou prinútiť položiť dieťa na zem. Podpísať papier o tom, že beriem na seba zodpovednosť za svoje rozhodnutie, nie je reálna prekážka na ceste domov. A že sa otvára možnosť na šikanskú kontrolu? To tiež nie je prekážka, to je len jedna možná nepríjemnosť. Prekážkou je hnev, slabosť, nepriateľstvo a hystéria, dovolenie okolnostiam nechať sa strhnúť do pasce, ktorá mysli odvedie pozornosť a srdcu rozbije mier. To najdôležitejšie je v týchto chvíľach dieťa, ktoré nasiakava každé naše rozpoloženie a ukladá si ho ako slovník sveta. To najdôležitejšie je, aby sme my urobili presne to a len to, čo urobiť chceme. Aby sme my sami rešpektovali svoje vlastné právo na slobodu a pevne sa ho chytili. Keď na mňa kričala hlavná sestra: „To JA rozhodnem, kedy pôjde dieťa domov!“, nenahnevala som sa na ňu, ani som sa s ňou nehádala, ani som nemala strach. Nemohla som si nič také dovoliť, ak som si chcela zachovať vládu nad svojím konaním. Mala som oči len pre moju malú žabinku, ktorú som stále držala v náručí. Hlavnej sestre som s ospravedlňujúcim úsmevom stále opakovala: „Ale ja chcem ísť zajtra domov. Dieťa, aj ja, sme v poriadku.“ A tak som sa zbalila a šla.
Keď vstúpim do prudkej rieky, nenadávam na prudkosť, ale sústredím sa, ako prejsť na druhú stranu.
V predfarmaceutickej minulosti sa vysokého veku v zdraví a v jasnej mysli dožívali starešinovia rodu žijúci múdrosťou života. Poznanie láskavej múdrej sily sprostredkovávali svojim potomkom. Kto z našich dôchodcov dnes by mohol byť starešinom nášho rodu? Koľko z nich by prežilo bez liekov? Akú životnú múdrosť by nám mohli odovzdať? Tak niečo o závislosti, emocionálnom vydieraní, deštrukcii a strachu. Akých vychovali otcov a matky? Pustia nás do svojho sveta s požiadavkami, ktoré spochybnia ich krehké presvedčenie o vlastnej slobodnej voľbe, starostlivosti a zabezpečení? Nesloboda a nezodpovednosť je veľmi tvorivá a životaschopná a urobí všetko pre to, aby mohla ďalej hosťovať na svojom hostiteľovi. A pôrodnice urobia všetko pre to, aby obhájili svoje nenahraditeľné miesto a finančné toky.
Veľmi však verím, že údajných 20% žien, ktoré nežiadajú pri pôrode lekársky zásah, stačí na zachovanie zdravého rodu, najmä, ak sa toto percento bude zvyšovať. Každý jeden deň je dôležité starostlivo vyberať, aký obraz sveta približujeme ku našim deťom. Či svet odsudzovania a nekonečných hádok, alebo svet láskavého a sústredeného kráčania v nám milom rytme, nami vybraným smerom.
