Žiarislav píše: Z vrchárskeho zápisníka
Divá včela na hniezde v našej kuchyni
Zdá sa, že pozorovanie divých včiel prerástlo do osobného, dôverného vzťahu. Po uverejnení článku, ktorým pisateľ ospieval divé včely – samotárky, si začali budovať v kuchyni hniezda. Kým „pieskárky bielopáse“, či stepné včely, zostali na dvore, včielky zvané „dreváre fialové“ napodobnili samotárske osičky, ktoré v minulých týždňoch vylietali z hlinených šúľkov v človekovej izbe. Aj tieto dreváre prikrývajú larvičky hlinou, ale z hliny je iba príklop. Larvy sú v malých bunkách uložených v drevených otvoroch. V tomto roku sa tieto divé včely asi uzniesli, že keď je im človek tak naklonený, iste mu nebude vadiť, keď sa mu udomácnia v kuchyni hlineného domu.
Cez neustále otvorené okno sa vydali na prieskum a zakrátko našli v spodnej strane stola, v zvislých uhlových doskách, množstvo navŕtaných otvorov, ktoré inak skutočne 
nemajú žiadny význam a tak naisto boli stvorené ako ich obydlia. Jedna včielka po druhej nenápadne začali vyrábať v týchto otvoroch svoje bunky a zakrátko sa matky zmenili na murárky. Keď boli diela hotové, pod oknom, pri pramienku, začali naberať mokrú hlinu. V malých kúskoch tú mokrú hlinu prenášali do kuchyne a na plástikoch vyrobili hlinené príkrovy. Takže početné dierky na spodku stola vyzerajú ako zatmelené. Keď sa podarilo prvým divým včelám svoje rodové dielka dokončiť, dali to vedieť ďalším. Nie sú teda až také samotárky, ako sa o nich hovorí.
Ďalšie dierky sa začali plniť a dnes už je väčšina z nich pripravená na liahnutie. Pod stolom ich pozoruje aj malý vrchár a pýta sa, či tieto včielky nám vynesú spod stola na stôl medík. Nuž, tieto nie. Medík nosia iné včely.
Čmeliak má agát rád
Divé včely a čmeliaky stihli na záhrade opeliť červené ríbezle, ale čierne sú opelené len veľmi striedmo. Človek si spomenul, že u babky boli ako prvé zrelé ríbezle, čo rastú priamo pri včelíne. Bol to ten istý druh ríbezlí, ale včely sa s nimi asi dohodli a kvitnutie, opelenie a plodenie prebehlo o dva týždne skôr, ako u tých, čo rástli ďalej od včelína. Najbližšie medonosné včely u nás žijú tak 4 kilometre vzdušnou čiarou, tuto ich vôbec nevidno. A čmeliakov je o dosť menej, ako vlani. Tak s ohľadom na úrodu sa človek rozhodol konečne pre dávno videný čin – pre dovoz prvej rodiny včiel medonosných. Vo vyhliadke bola cez známu dušu jedna rodinka, vraj trošku pichavejšia, ktorej hrozil zánik. Človek ju vďačne prijal aj s úľom a dal za ňu aj nejaký darček, aby sa aj tým včelám darilo.
No, a už máte všetko pripravené a nakúpené na včelárenie? Človek sa priznal, že zatiaľ je pripravený len stojan na úľ – na agátových koloch, z dubových dosiek, pevný, lebo 
veď zvieratá sú občas zvedavé a nechcel by mať 50 000 včiel z jedného úľa vyvalených niekde medzi ovocnými stromami na strmej medzi. No a ešte klobúk so závojom. To je asi na chovanie včiel málo. No, ale čo už. Po preskúmaní zväzku z roku 1910 s názvom „Pčolarstvo, kratka nauka o pčoloch pre vichodoslovenski ľud“ a po vzhliadnutí novších statí, človek odložil rozsiahly „Katalóg včelárskych potrieb“ a vzal kľúče od auta. Rozviezol do mesta syry a k večeru zabrúsil k včelárskym gazdom. Manželský pár s deťmi bol veľmi vnímavý. Prostredná dcéra sama začala rozprávať o slovanských brtníkoch, gazdiná porozprávala, ako z úcty k matke kráľovnú vôbec neoznačujú a už vôbec jej nepristrihávajú krídla. Boli zhovorčiví a na rozdiel od niektorých včelárov neboli skúpi na slovo a nešetrili vedomstvami chovu.
Schyľovalo sa k búrke. Dážď posúril aj včely. Keď posledné lietavky vbehli do úľa, letáčik sa zatvoril a o chvíľu už bol úľ naložený v aute. Práve sa začala búrka a spolu s ňou padol súmrak. Počasie dobré na prevoz. Človek poklepkal včely po úle, pohladkal ho a poprial im dobrú cestu. Po prvýkrát viezol vo voze niekoľko desiatok tisíc bytostí naraz. Vysoko nadstavkový úľ so snímacou strieškou bol previazaný šnúrou. Snáď to vydrží. Ktorási včielka počas jazdy občas zabzučala mimo úľa, ale všetko prebehlo v poriadku. Ťažkosť nastala až v hore. Baterka vypovedala službu a človek prekladal úľ do Lady Nivy sám, bez svetla. Ani v jednom aute totiž nešlo vnútorné svetlo a museli byť postavené zadkom k sebe. No, podarilo sa, ale počet včiel mimo úľa sa začal zvyšovať. Človek narýchlo zmotal dva šúľky čerešňového tabaku, núdzovo zakúpeného po ceste a zapálil ho. Rozmočená, hrboľatá a kamenistá cesta do hory umožňovala zhrozeným a už poplachovo bzučiacim včelám pomaličky vyliezať cez nejakú škárku z úľa. Človeku už trochu skákal žalúdok, husté mračno doháňa, na ktorý nebol zvyknutý, tomu tiež veľmi neprospelo. Ale dym včely spomaľuje a tak plní svoj účel. Človek si uzrejmil, že keby ho pichli viac, ako tri včely, zastaví auto a vystúpi. Počas celej cesty si v duchu hovoril mudru „Večné svetlo“, a k tomu aj včelie modlitby práve ušité na mieru vo voľnej tvorbe. Už sme na konskej lúke, krása.
včielky majú krásny výhľad do doliny
No, ešte tristo metrov a sme pri dome. Benzínu v nádržke nie je veľa, ale vydržal. No, ešte chvíľu, vydržte, včielky, krásavice, človek vám chce len dobre. A už sme na mieste. Úľ bzučí, ako vrtuľník. Včielky lezú po úli zvonku, akoby nebol riadne zatvorený. Práve prebudená Ladomíra vyzerá dosť vyplašene. No, nič to, pár krokov a úľ je na dubovom podstavci. Hm. Letáčik zostal dolu v diváckom cestnom aute. Kým ho človek prinesie, už sa začína brieždiť. Včely sú zjavne vybudené, ale ešte nelietajú. Letáčik je zapchatý a v úli sa to varí, bzukot je doslova hrozivý. Tabak už nepomôže, zapadol v Nive počas lesnej jazdy kdesi medzi haldu vecí. Teraz, alebo nikdy, hovorí si človek a prihovára sa milo k včielkam. Otvorí letáčik. Behom pár sekúnd sa z neho vyvalí hruda včiel, takže letáčik ani nie je kam založiť. Človek si na hlavu založí klobúk so závojom a pomaly kladie letáčik do hrudy včiel, aby ich neporanil a ešte viac nepodráždil. Včely lezú po vonkajšej i vnútornej strane závoja i po rukách. Konečne, podarilo sa, letáčik drží. Síce celkom nedosadol, ale drží. Človek sa pomaly vzďaľuje a vzdáva sa klobúka so závojom, po ktorom z oboch strán lezú včely. Pomaly si vyzlieka aj odev, po ktorom tiež lezú včely, vyzlieka si všetko, pre istotu. Chvála Bohu, chvála divom, chvála včeličkám. Ani jedna ho nepichla, ani jedna tak neprišla o život.
Ešte niekoľkokrát sa chodí človek pre istotu pozrieť na včely. Úľ je nasmerovaný na juhovýchod, vidno ho pekne od domu. Je to vzrušujúci pocit. Podobný, ako prvá koza, prvý kôň… Niečo, čo bolo dané, ale až teraz sa to stalo. Počas dňa včielky vylietavajú a pracujú, akoby sa nechumelilo. Isteže sa sa im tu páči. Vo vrchárskom raji. V ten deň sa rozvinuli agáty, kvitnú iskerníky, množstvo lúčnych tráv a o chvíľu sa rozvinú bazy. Včely si pokojne bzučia a zveľaďujú svoj rod. Zbierajú peľ i šťavičku, kŕmia svoje deti a plnia plásty.
Nejako sa tak rozptýlili po krajine, že sa ani nezdá, že by ich bolo veľa. Stále je tu mnoho lesných včiel i čmeliakov, tie nie sú nijako ohrozené. Ale od tejto chvíle bude úroda lepšie oplodnená. Mladý vrchár sa pýta – a kedy nám prinesú medík? No, teraz si robia zásoby a živia ním včelie deti. Na medík si budeme musieť ešte počkať. A v jednej chvíli človek začuje zo sveta duchov spokojný hlas svojho deda – včelára: „Hm, pčolky“.
Snímky: Žiarislav a Ladomíra
podobné články:
23.4.13 DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu – Žiarislav píše
29.4.13 Motýle, pavúci a ulovené hlavy
23.4.13 LÚKA – Zlaťa píše
26.3.12 Ako si ich v zime kŕmil, tak ti budú na jar spievať. Peter Miler píše
