DIVOKÉ ROJENIE VČIEL

Spúšťanie roja v koši usadeného na hruške v 12 metrovej výške

Z vrchárskeho zápisníka: Všetci si mysleli, že veľký roj, čo sa usadil na hrušni 12 metrov nad zemou, ponecháme osudu. Ale to nepoznajú včelára vrchárskeho. Človek vyhútal na to spôsob: Do koruny hrušky zaprieť dve veľké smrekové žrde. Na ich spodné časti pribil priečky, postavil sa na ne a vyššie na ne priviazal nad seba dva rebríky. Z najvrchnejších priečok už dočiahol na roj.

Človek vyliezol po tretí krát na hrušku a 11 metrov nad zemou sledoval, ako sa včely usadili v koši. Časť roja , ktorý bol rozťahaný okolo zvislej vetvy, však zostala meter nad košom. No nič, treba dať aj tie dostať do prútenej nádoby. Ako tú guču snímal metličkou, včely sa rozpajedili a vleteli cez škáru nedopnutej kulky do ochranného obleku. Človek, znášajúc od včiel nepríjemné uštipačné pozdravy, urýchlene zavesil kôš s rojom na trojhák a spúšťal ho na lane dole. V jednej chvíli sa kôš zachytil o vetvu. Vtedy sa uvoľnil z trojháka a padal, a padal… Tam stál Vidimír a s hlavou zdvihnutou hore neveriacky sledoval, ako sa na neho rúti kôš plný znepokojených včiel. Možno si v prvej chvíli aj myslel, že sa mu to sníva, lebo v ten deň už niečo podobné zažil pri zbieraní roja zo slivky.

Rojenie včiel je jediné prirodzené rozmnožovanie týchto bytostí. Či sa to niektorým páči, alebo nie, je to tak. Samozrejme, že niektorí včelári považujú rojenie za nešťastie. Podobne, ako mnohí lesníci považujú samosevný les za akúsi nehoráznosť. Sú rodiny, kde lásku považujú za neslušnosť a bezbrehú vypočítavosť za samozrejmosť.

Niektoré hasičské zbory včelie roje na objednávku odchytávajú a v zápätí upaľujú. Iné ich odovzdávajú včelárskym spolkom, ktoré ich pri troche šťastia využijú. Tu, Na Medzi, vo vrchárskom raji, je všetko trochu inak.

Nie je toto roj?

Keď človek pred pár rokmi dostal do daru jednu včeliu rodinu, považoval to za požehnanie. Prial si opelenie úrody a i keď tu je na mrte divých včiel a čmeliakov, včeličky domáce predsa len zlepšili úrodu niektorých plodín. Rodina sa rozvetvila a po dvoch rokoch tu bolo po zime päť rodín. V predjarí naznášali med omnoho skôr, ako iným včelárom. Nepovedali, odkiaľ, ale v marci už boli úle plné medu a mladých včiel. Človek med nevybral , aj keď začiatkom dubňa už úle kypeli. Takmer všetky rodiny nakládli matečníky a v druhej polovici dubňa sa začali, skôr, ako iným, rojiť. Tuto, vo vrchoch, to vraj bežné nie je.

Prvý roj vyletel hore, na starú čerešňu. Človek mal v ten deň hudobné vystúpenie. Zo susednej dediny našťastie prišiel Zoran, ktorý má tiež pár včelích rodín a roj sklepal. Po tom týždeň nič a v sobotu – nedeľu, zasa počas výjazdu, vyleteli dva roje. Človek to predpokladal a tak prichystal dva úle. Ladomíra odchytila oba roje do koša na plásty s červíkmi. Tento nenásilný spôsob sa ukázal ako dobrý. Po slnečných dňoch zo dvakrát pršalo a po daždi prišli jarné mrazy. No a po nich sa už rojili včely takmer každý slnečný deň. Bol aj taký slnečný, že tri roje cez deň. Človek najprv začal stavať úle z dutých stromov. To ale bolo zdĺhavé, tak začal stavať úle z dosák, čo čakali rok na stavbu pivníc. Keď treba, tak treba. S Vidimírom sme vyrábali úle „od vidím do nevidím“. Zbíjame úle, nadstavky kladieme na lepenky a zakrývame ich takisto čím príde, doskami, drevotrieskami, striešky robíme až dodatočne. Zbierame roj za rojom. Na spodok dielce zo starých skríň, na vrch čokoľvek proti dažďu a roje pribúdajú, rodina za rodinou, akoby samo nebo vedelo, že chceme chovať viac včiel. Vyrábame aj rámiky. Boky režeme z jelše alebo rakyty, vrchy zo smrekových líšt.

A teraz, v noci, lebo veď cez deň treba robiť iné veci, teraz človek počúval úle a v dvoch starých pískajú novonarodené matky. Jeden starý úľ sa ešte nevyrojil, i keď matečníky – liahne nových matiek rodu – už má nastavané..

A veruže áno. Včely obalili rámik s červíkmi.

Bežný spôsob, ako chytiť roj, je ho striasť do nejakej skrinky – do „rojáka“, skôr, než odletí na miesto, ktoré vyhliadli prieskumníčky. Potom takto chytený roj je bežné nechať vyhladovať v temnici po dobu jedného dňa a noci alebo aj dlhšie. Človek používa iný spôsob: Keď sa roj usadí na strome, vyškriabe sa pod roj s košom a tam ho uchytí. Do koša položí plást s červíkmi, teda s mladým včelím plodom a to tak, aby sa dotýkal roja. Včely z roja začnú hneď kŕmiť červíky, teda mláďatá, ktoré niektorí vulgárne (latinsky) označujú ako larvy. Včelie červíčky sa tešia a kŕmičky im dávajú medík, to všetci okolo vidia a hovoria: Ojojój, my tu máme deti, v takom koši, z boku pekne prikrytom, ale veďže ich nakŕmime, aké sú pekné, ňuňuňu. A tak sa včely z roja presúvajú do prúteného koša ako do nového úľa. Matka s ostatnými včelami sa môže odtrhnúť a uletieť, alebo nemusí. Z pätnástich rojov ostali všetky . Nechali sa odniesť k novým úľom, z ktorých ešte trčali klince a po sklepnutí rovno na stojane, nie v temnici, ostali a neuleteli. „Akô je to peknô“. Bzučia si, vrnia, a potom sa pustia do zberu. Ochochoó. Práve kvitnú jablone. A začínajú hlohy. To je šťavičky, to je nektáru, to je medíka, Ojojój.

V nedostupných miestach, kde sa nedajú striasť, je jednoduchšie nalákať ich na vlastný plod.

Samozrejme, človek sa najprv sa k včelej rojovej rodine a matke prihovorí. Potom si povie mudru „Chvála za dary“ a Večné svetlo“ a potom koná. Včely spravidla nepichajú, ak a niektorá nezamotá do vlasov, sú pomerne pokojné. Zväčša. Niekedy vlezú cez rukáv pod košeľu a šteklia tam ako mravce. Spravidla sa nechajú vytriasť, pokiaľ sa niektorá príliš nevyľaká. Ak by pichla, je to ako keď mravec. Chuderka, ak by pichla, príde o život. Ale z včely je ešte aj jed liečivý.

Večer ich ešte človek pozoruje. Pozerá cez letáčik dovnútra. Visia na plášťoch a pokojne si vrnia. To je veru pekná spievanka.

Veľkou výhodou je že včelnica je ani nie sto metrov od domu. Takže rojenie počuť aj vo dvore. Asi nám neuletel žiadny roj, čo sa ale včelárom bežne deje, keď majú včelnice celkom inde, ako dom. Alebo keď chodia do práce a po návrate nájdu už len poloprázdne úle. Človek si včas všimol aj jedinú rabovku – do jednej slabšej rodiny sa vrhli susedné včely a kradli med. Takéto rabovky sa môžu končiť vyhubením včelstva. Človek si to ale včas všimol. Doteraz s týmto nemal žiadnu skúsenosť a tak si narýchlo vyhútal takýto postup: Ako prvú vec spravil to, že rodine, ktorá kradla, nalial do plášťov cukrovej vody. Na útočiaci, aj na susedný – prepadnutý úľ, lial krhlou vodu. Kropil trochu aj na letáčiky. Takto sa obe rodiny upokojili a útok sa skončil. Ešte zakrmil aj prepadnutú rodinu.

Prvoroj so staršou matkou (v strede).

Stala sa ešte jedna nepríjemná vec – jedna zo starých rodín, minuloročný oddelok, zvaný podľa kresby na úle „Žltá včela“, prišiel o matku. Minuloročná matka, ktorá v apríli odišla s prvým rojom, zanechala matečníky. Z nich asi ešte asi boli ďalšie poroje, ale posledná matka, čo tam mala ostať, buď odletela s rojom, alebo ju postihla pri pokuse o oplodnenie nejaká nehoda – búrka, sýkorka, zranenie… Skrátka – včiel začalo v tejto rodine ubúdať a ani po opätovnej prehliadke začiatkom júna človek matku neobjavil. Tak vybral z inej, silnej rodiny jeden rámček s vajíčkami a mladými červíkmi a ešte jeden so starým, zaviečkovaným plodom, aby červíky mal kto kŕmiť. Lebo veď kŕmičky – to sú čerstvo vyliahnuté včely. Pri ďalšej obhliadke bolo vidno zo šesť postavaných matečných buniek. Potom ešte pridal po dvoch týždňoch ďalší rámik včiel pred vyliahnutím, aby mal kto zberať med, lebo letné včely žijú krátko. Keďže im medu spolu so včelami ubudlo, dvakrát pridal placku uhnietenú z medu a práškového cukru. Tieto opatrenia zabrali. Matka krásne ploduje a dnes sa v rodine „Žltej včely“ liahnu nové potomstvá.

Zaujímavá príhoda sa stala, keď sme dostali do koša jeden roj a vzápätí začala búrka. Ladomíra vzala spod stromu z trávy včely, čo zmoknuté tam boli a všimla si jednu väčšiu včelu čo vyzerala byť zhynutá. Vzala si ju do dlane a dýchala na ňu, aby ju zohriala. Veľká včela sa začala hýbať. Dala ju do kadlubového úľa, kde bol jej roj. Včely sa okamžite začali o ňu starať. Bola to totiž matka. A bolo to o chlp.

Z piatich rodín , ktoré prečkali zimu, máme rodín devätnásť. Množenie začalo, keď sme urobili prvá dva oddelky, ostatok je výsledkom silného, živelného rojenia. Roje boli spravidla veľké, alebo stredné, tie najmenšie človek spojil. Najsilnejší roj do Letného Slnovratu tak vystaval dvadsať veľkých rámčekov plástov, že už aj med začal hromadiť. Slabšie roje stále stavajú plodisko. Z najsilnejších mladých rodín vezmeme aj niečo medu, hlavne tam, kde znášajú medovicu. Teda tmavý, lesný med. Nie preto, že by sme po ňom až tak bažili, ale preto, že veľa medovice na zimu je pre včely nie dobré, ba až nebezpečné. Inak lesná medovica je pre ľudí najcennejší med. Pritom tento tmavý, lesný sladký pokrm vzniká naozaj prapodivným spôsobom. Vošky žijú na lesných stromoch a tam aj zanechávajú svoje sladké výkaly. Včely tie výkaly vylížu a odnesú domov, do úľa, kde ich vyvrhnú. Potom ešte do toho pekne napľujú a nechajú to zrieť. No a tento med ľudia najviac oceňujú. No uznajte. Príroda je plná prekvapení.

Tento roj bol na hlohu.

A už je v narýchlo pozbíjanom úli.

Ďalší krásny roj – spustený zo slivky.

Kadlubový úľ sa podarilo dokončiť počas ďalšieho rojenia.

Hľadanie červíkov v starom úli.

A už lezú kŕmiť deti.

A už je roj v kadlube.

Matka. Vyzerá ako zhynutá.

Matka sa zviecha – v strede snímky, včely ju kŕmia a povzbudzujú. Zakrátko je v pohode a vzápätí už kladie vajíčka.

A už ďalšie lezú do koša. Včelár leží v tráve a pozerá na ďalší roj, ktorý sa rozhodol neuletieť.

Gazda pozerá, ako sa včielky usadzujú na slivke. Roj sa usadí nedaľeko včelína a po niekoľkých hodinách, ak si ho včelár nevšimne, odletí do hory na miesto, ktoré našli prieskumníčky. Toto sa ale nestane lebo dostane ponuku v koši.