Malý vrchár v škole denného života

Z vrchárskeho zápisníka.

Keby sa niekto opýtal, kedy má malý vrchár domácu školu, človek by musel dosť uvažovať, kým by odpovedal. V podstate sa učí stále. A nezačalo sa to v šiestich rokoch. V predškolskom veku už toho mnoho vedel, s čím dnes, v „1. triede“, pracujeme. Naše vzdelávanie prebieha popri dennom živote. Hodiny nie sú vopred určené. Máme aj zásady. Napríklad – na každú otázku treba odpovedať. Takto sa vzdelávame v okruhoch. Prechádzame z „predmetu“ na „predmet“, niekedy ich úmyselne spojíme, inokedy – ako sa vinie  duch, ako sa vinie život. Sme jedna skupina. Sme jedna svorka. Svorná svorka. A keď sa stane, že niekto niečo nevie, všetci si doplníme vedomosti. Obohacujeme malého vrchára a on obohacuje nás. Učebné osnovy šijeme na mieru cez príklady, ktoré máme okolo seba. Takmer všetko, čo preberáme, si môžeme názorne ukázať, alebo znázorniť  na príkladoch zo života. Naše vzdelávanie je skutočné. 

Je večer, po celodennom pôsobení v sade, záhrade a na dvore sme sa zišli v dome. Malý vrchár sedí v kuchyni a s pohľadom pohrúženia hľadí do prázdna. Potom sa pozrie na človeka a preriekne: „Tato, keď tak pozerám do prázdna, mám pocit, že je všetko šikmé. Že nič nie je rovno“. Človek sa zasmeje. „No, vo vesmíre naozaj nič nie je rovno“. Malý vrchár pokračuje: „Ale tu je všetko šikmé. A dole, na dolniakoch, je všetko rovné, nie?“. Človek sa usmeje: „No nie, to teda nie. Na Dolniakoch  síce je napohľad rovina, ale aj tam je v skutočnosti všetko naklonené. Keby tam bolo všetko rovné, rieky by netiekli a všade by bolo more. Celá Zem by bola po vodou“. Malý vrchár sa diví: „Akože pod vodou? Celá zem? Prečo?“. Človek chytá tušku a papier a kreslí kruh zeme a kolo neho uzučký kruh vody. „Vyzeralo by to takto. Všade nad zemou by bola voda. No, ale našťastie to takto nie je. Aha, tuto je Európa, tuto sú Tatry, tuto Afrika… Tuto severná a južná Amerika, Ohňová zem, skalnato – ľadová Antarktída“, malý nevydrží: „a tam žijú tučniaky?“, a už ich tam kreslí. Človek sa usmeje, „áno, a tučniaky, a tuto hore, na severe, tuto ľadová Antarktída“, „Tam nie sú, tam sú len tulene, však“, „áno, a to je tá Arktída, ľadová, ktorá sa trochu roztápa a tuto niekde je severný pól, na ktorý ukazuje kompas…. Všade sú krivky, pobrežia, skaly, zeme, rieky tečú z vyšších polôh do nižších“.  „A najvyššie hory sú Tatry?“ Pýta sa malý vrchár. „Pozri, tuto je hladina mora. Tuto, šesťsto metrov nad ňou, sme my. A tuto, aha, je Kráľová hoľa. Tuto sú Vysoké Tatry a až tuto, takto vysoko – človek kreslí 8 000, sú Hymaláje, najvyššie hory na Zemi. Malý vrchár už do znázornenia kreslí oblaky. „Správne, tuto všade môžu byť oblaky, a tuto“ , človek  kreslí 10 až 12 000 metrov, tuto letia veľké dopravné lietadlá, nad oblakmi. „Ty si tu letel z Ruska a z Ameriky?“ pýta sa. „Hej“. Ale to už malý vrchár kreslí celkom hore raketoplán. „Správne“.

Zatočené klince

„Tato, pozri, spravil som paletu a narezal som drevo“, ukazuje malý vrchár svoje dielo. Z odpadových, okrajkových dosiek, ktoré mu človek dovolil rezať, spravil celkom slušnú paletu a na ňu položil viazaničku dreva. „Našiel som smreka, suchára, tak som ho zvalil a porezal na kúsky“, ukazuje úhľadný zväzok položený na palete. „No, pekne, a aj si pekne poohýbal klince na tej palete“. „Hej, tato. A pozri, prečo sú tie klince na tej palete z píly také hranaté a zatočené?“ ukazuje prstom jeden kliniec, čo trčí bokom.  „Si si istý? Chlapi ho zjavne netrafili, tak ho len tak zboku pribuchli, aby príliš netrčal“. „Ále tato, tie klince sú hranaté a zatočené. A ja som také isté našiel v dielni. Tak som  aj tú svoju paletu pozbíjal takými istými klincami“, hovorí malý vrchár, prvák v domácej výučbe. „No, dóbre, prídeš za mnou  na plošinku?“ Malý vrchár prikyvuje. „Ale ty si zoberieš tie dosky na tú svoju posteľ, čo si tam chceš spraviť, aby si zas spával znovu pod hviezdami, však?“ Človek sa pousmeje: „Hej, ale to nie dnes. Dnes dokončíme zasúvanie drnov do plošinky. Dnes nerobím posteľ“. Malý sa nedá: „Tato, ale však si môžem spraviť ešte jednu paletu?“, teší sa na ručnú prácu. „No dobre, vezmi si tie staré dosky a urob si tú paletu“. Keď sa človek obzrie, malý už reže a stĺka. Hm, na prváka je to dobrá práca. My keď sme si robili skrýšu zo starých dosiek, to si človek pamätá, hrdzavé, ohnuté klince, sa nám stále točili. Až kým spolužiak Peter nedoniesol nové klince zo stavby. To sme boli azda šiestaci – siedmaci. To sa ľahko pamätá. V škole to totiž vyšetrovali policajti. Jednu krabičku klincov. Dnes ti vykradnú auto a policajti nechcú spísať ani zápisnicu, pomyslí si človek. Nech si len stĺka dosky. Celkom mu to ide.

„Ajajaj“, hlási sa po plošinke najmenší vrchár vo veku jedenapol roka a slávnostne nesie veľký nôž. Slovo „ajajaj“ znamená , že vie, že to nemá, ale aj tak nôž s radosťou nesie človekovi, aby bolo jasné, že ho odovzdáva a  všetko bude na svojom mieste. „Malý gazda, a klince hneď zahni. Aby sa Zorik neporanil“. „Áno tato, hneď ich zahýňam“,  hlási malý vrchár, ale to už á hotovú aj druhú paletu a zarovnáva pílkou jednu pridlhú latu. Za pár minút je posledná doska odpílená.

Po rannom kŕmení máme cvičenia na novej  plošinke. Všetci chlapi sme vo výcviku. Všetci – od šiestich rokov. Malý vrchár to má už každodenne, najmenší vrchár sa na to teší a napodobňuje. Po polroku chodenia celkom bystro behá, dobre padá, ľahko sa dvíha. Rozcvičku vedieme na striedačku, či skôr doplňovačku. Najprv sa rozbeháme, predkopávame, zakopávame, bežíme vpred, do boku, vzad, krútene, robíme kotrmelca a točíme sa. Človek vybeháva proti kopcu s výskokom a parakotúľom, či kotúľom cez plece vpred, i vzad. Malý vrchár vybeháva s výskokom a otočkou capka. Vidimír chodí po rukách. Krútime rukami, nohami, hlavou i trupom. Noha vpred, noha vzad, tlačenie a ťahanie živy, točivé kryty a dvíhanie nohy vpred, vzad a doboka. Občas trochu klikujeme. Potom prvky slovenských divotancov. Jednokročka, dvojkročka, dupákové a hravé pohyby. Držanie hrude. Malý vrchár sa trochu krčí, tak pučíme hrude. Bijeme sa do hrude, pučíme brucho vpred i vzad, podsúvame a zasúvame panvu,  napodobňujeme pohyby a cviky, ktoré namieste všetci vymýšľame. Najmenší vrchár tiež cvičí, často aj rozkročený ako my, v širokom jazdeckom postoji. Občas zakončí rozcvičku s požiadavkou na cucanie mlieka, čím ukončí aj cvičenia Lady. V posledných týždňoch človek zaradil do cvičení i prvky kavkazských tancov, hlavne krútenie s výkrokom vpred. Občas zaradíme aj iné, ako slovenské. Dáme tak 10 – 12 otáčok na asi toľko metroch. To už na koniec, keď sa obujeme. Inak cvičíme bosí. Malý vrchár si žiada krpce. Niektoré cviky robíme s počítaním, pri ktorom sa striedame. Malý vrchár tak v pohode počíta po desiatkach. Už vie takto rátať do sto.  Telesná matematika.

Iný predmet je výtvarná slovenčina. Malý vrchár začal vedomecký výcvik. Takmer celý deň sa hrá. K nášmu vzdelávaniu patrí hra –  vedomeckým spôsobom. Hovoríme o slovách tým, že chápe zloženiny, etymoogické,  ktoré väčšina dospelých nechápe. Po napísaní viet ich kreslí. Píše príbehy a vzápätí ich nakreslí. Biológia sa mu spája so zoológiou a to všetko priamo v prírode. A s etikou, a prácami na pozemku… Ale, nechajme si niečo aj na budúce.