Z vrchárskeho zápisníka píše Žiarislav
K tej jari sme mali slušné prírastky dojacich kôz. Museli sme nejaké kozy aj pustiť, bolo ich dosť. Čiernonožka,
Čiernonožka s vyliečeným vemenom
Schovankyna dcéra, bola hnedého sfarbenia, bez kamzíčich znakov, rohatá, pekná koza, s výraznými čiernymi znakmi na nohách. Pustili sme ju ku známym, do prírodného malochovu pri Košiciach. Po vyše roku tam so živnosťou skončili a keďže sa zamestnali, museli zrušiť aj kozy. A Čiernonožku sme vzali späť. Koncom leta ju nabral jeden z našich capov a mala dve pekné kozliatka – kozičku a capka. Z nejakého dôvodu jej ale v koncom zimy ubudlo mlieka a kozľatá v snahe o mlieko jej rozhryzli cecky. Obidva struky boli dohryzené, koza v snahe sa ubrániť ani nevstávala a na vemene sa jej spravili chrasty. Jeden struk mal v mieste výstreku úplnú chrastou uzavretý, čo znamenalo, že za bežných okolností by jej celkom zarástol otvor, ktorým má prúdiť mlieko a následne by zhynula na zápal vemena. Ak by sa jej mlieko rýchlo nestratilo. Vo voľnom stáde by zahynuli aj jej deti.
Černonožkyna dcéra je pekné kozliatko, s tmavou čiarou cez čelo, so svetlými znakmi na očiach. Človek ju nazval – Čarka. Jej brat – s bielou kvetinovou čapicou – Kvietko – mal dosť sily a bol svieži. Ale Čarke sily ubúdalo. Bolo jasné že bez mlieka neprežije.
Človek pred troma rokmi objavil spôsob, ako takéto kozy, s vemenom pohryzeným v mliečnych vývodoch, zachrániť. Pred zápalom a zarastením struku pomohli jastrabie pierka. Kostrnky pierok rôznych veľkostí, zaviazané červenou bavlnkou,
pierka namastené, pripravené na zasunutie
vyluhované v liehu a namastené liečivou masťou, jej každé ráno a večer jemne roztláčali otvory na vývod mlieka a zabraňovali zarastaniu. Obe kozliatka zatiaľ boli v susednej stajni a dávali sme ich pridájať náhradným matkám, výmenou za šrot. Čarka je najčipernejšia kozička a vrhá sa na vemená kôz, keď ju napájame, stále až príliš dravo. Jej brat Kvietko je už tiež za vodou a po mlieku už až tak nebaží. Čiernonožka im obom odmieta dávať mlieko. Berie ich ale na pašu, volá ich a oni volajú ju. Vie však, že sa musí chrániť. Keby sa matka nechránila, v prírode by zhynula a deti tiež.
Podarilo sa teda zachrániť Čiernonožku a jej dve deti. V tej istej dobe sa stratila dcéra Stepnej – krásna kozička Stopka. Človek ju hľadal na stráni tri dni. Prečesal, čo sa dalo, avšak nenašiel ani kopýtko. Len stopy po očných zuboch zablisli sa nadránom vo sne. Áno niečo sme zachránii. A niečo sme stratili.
|
|
|
Čiernoonoožka je nielenže zachránená, ale je dojkou roka. Prichádza z paše s vemenom tak natrieskaným, že chodí naširoko. Na kozu s druhou mliečnosťou, čo rodila ako ročka, je to veľká vec. Jej obe deti, Čarka i Kvetko, sú už „za vodou“ a utešene rastú a mocnejú. Sú veľmi bystrí, čiperní, životaschopní.
KUČIERKU ZABILA MUCHA
Kučierku, vedúcu ovcu, zabila mucha. Nie hocaká mucha, ale strečok. V minulom roku jej nakládol vajíčka do nosa
Kučierka bola v plnej sile
a v zime sa jej rozčervili po dýchacích cestách, takže zťažka dýchala. Človek jej dal niekoľkokrát látku na odčervenie, ale dnes už vieme, že to nestačí a že proti larvám strečka treba dávať výrazne väčšiu dávku. Človek obradne odprevadil Kučierkynu dušu. Hrdinka, ktorá vedela zahnať aj psov, kedysi dávno vychovala čuvača Gubu. Teraz, keď už jej duša vyvanula, človek z tela stiahol kožu a začal rozdeľovať mäso na varenie pre psov. Najprv oddelil hlavu. Z hrtana sa čosi vyplazilo. Bola to larva sterčka, trochu menšia, ako larva chrústa, akú je vidno občas pri rýľovaní v zemi. Teraz už jej teda jasné, že Kučierku zabila mucha. Tieto strečky vedia zabiť aj srnca. Keď kôň strečkuje, tak to znamená, že ho hryzie strečok a pod kožu sa mu snaží naklásť larvy. Kôň sa tomu zúfalo bráni, vyhadzuje kopytami a „strečkuje“. Kone a hovädzí dobytok napadajú iné strečky, iný druh. Tamtie nakladú vajíčka pod hrubú kožu, ktorú vedia prehryznúť, čo je veľmi bolestivé a larvy sa potom plazia popod kožu v tkanive, ktorým sa živia. Vyletia potom z celkom iného miesta. Nie je to nič príjemného. Predstava takého cudzopasníka je hrôzostračná. Utrpenie, ktoré prírodní
Zabili ju takéto larvy strečka
cudzopasníci spôsobujú svojim hostiteľom, však je len slabým odvarom toho, čo spôsobuje zvieratám človek panského vedomia. Panský človek spôsobuje iným druhom, vrátane prírodných ľudí, oveľa horšie utrpenie, ktoré sa nekončí vyliahnutím ďalšieho parazita a jeho odletom spod kože, či z nozdry. Utrpenie, ktoré spôsobuje iným bytostiam, vrátane Matky Zeme, panský človek, je oveľa tiesnivejšie, ako kliešť, komár, ovad, pásomnica, škrkavka, strečok a iné, v podstate nevinné stvorenia, ktoré si z iných získavajú svoju živnosť, podobne, ako ľudia, ale pritom ich natrvalo nezotročia, neohrozia celkovo ich životné prostredie. Tuto, na jednej horskej medzi, je jedno z mála miest, kde zvieratá nie sú zotročené, kde žijú s človekom ako bytosti s dušou.
Po Kučierke, sa podarilo zachrániť obe jahnence. Jej dcéru Kučericu si osvojila koza Maľovánka – ktorej mamu zastrelil jeden nevedomec malorážkou, vtedy, keď aj Čmáranú. Maľovánka po pôrode stratila deti, keď sme boli na Hromničnom stretnutí. Kučierkyne siroty – jahnence – sme teda pridájali u Maľovánky. Ovečku Kučericu si Maľovánka aj osvojila a to tak, že Kučerica chodila s kozím stádom po „krkahájoch“, teda po tuneloch v tŕnivách trniek a šípov. Tak, ako kedysi baran, čo bol na kozy, tak aj malá ovečka prišla v tŕnivách o časť svojej vlny. Krk má holý, aj chrbát, takže vyzerá trochu ako prírodne osedlaná lama. Jej chlpy zdobia kríky. Teraz sa už väčšinou pasie s ovcami, veď je už v základe odkojená, ale večer sa dojemne dožaduje svojej kozej macochy a Maľovánka, hnedá koza, zas dojemne mečí na svoju bielu ovčiu „dcéru“, aby ju napojila. Dojemný je pohľad, keď sa stretnú a koza napája ovečku.
Kučericin brat Kučeroh si osvojil inú matku, i keď ona si jeho neosvojila. Takže Kučeroh je veľmi bystrý baranček, ktorý
Kučerica a jej macocha
pribehne zozadu k Bodke a pije, kým ho Bodka neodženie. Bodka je Kučierkyna dcéra a je aj dobrá dojka, po matke. Na ušiach má po dve čierne bodky, spolu štyri, ako také znamienka krásy. Jej syna sme dali Vlastovi, susedovi, ktorý gazduje s rodinkou nejakých desať kilometrov juhozápadne. Toto, vo vrchárskom kraji, je sused do piatich kilometrov, desať kilometrov je vzdialenosť, ktorú vystihuje skôr slovo „susedovec“.
pokračovanie nabudúce
obrázky: ŽS,LM
Podobné články:
25.2.14 BOLA TO OVEČKA, ČO STÁDO VODILA….. Z vrchárskeho zápisníka
29.11.13 Divné pôrody v kozom stáde Z vrchárskeho zápisníka
