Z Vrchárskeho zápisníka, Žiarislav píše
Z ranného dojenia nesieme do syrovne dve vedrá mlieka. Večer dajú kozy len o niečo menej, mlieko cucajú odrastené mláďatá, ale len trochu. Dojili sme dvadsať kôz a Cucku, ale predvčerom sme pustili štyri mladé dojky do iného chovu, ktorý zakladajú naši známi. Máme toľko mlieka, že ho ako-tak stíhame spracovať. Srvátku, ktorá je v obchodoch tak cenená, pijú kone, psy, občas ju dáme aj hosťom k syru, alebo ju dáme do cesta na pečenie. Kobyly presne vedia, kedy ich čakajú dve vedrá srvátky, postávajú pred dverami domu a čakajú, nevšímajúc si zúrivý štekot čuvačov.
Čuvačky piť srvátku nestíhajú, je jej veľa. Keď vrznú dvere a kovové, plné vedrá, vydajú cinkavý zvuk, kobyly sa nahlas zasmejú. Hí-ha-ha-ha-ha.
Kozy, ktoré púšťame do iných chovov, už majú vlastnosti, aké si predstavujeme v našom plemene slovenskej lazníckej kozy karpatskej. Dnes už majú takmer všetky vítaný vzhľad, doja sa spravidla buď dobre, alebo veľmi dobre, mlieka dávajú slušne. V tomto roku už môžeme pustiť do chovov len capkov. Kozy, dospelé i mladé, si nechávame. Uvidíme, ako s trpaslíčkou Cuckou. Včera zahlásil malý vrchár, že by ju chcel trochu dojiť.
Minulého roku, keď kvitli agáty, človek priviezol včely. Vlastne sme s nimi takmer nič nerobili. Občas sme kukli dovnútra, človek im dal vrchný nástavok, keď už ten spodný bol plný včiel a diela. Nevybrali sme im žiadny med a nechali ho im všetok na zimu. Takže sme im nedali ani cukor a ani im nedymili proti klieštiku. V zime ich človek občas popočúval, alebo im klopol na úľ. Odpovedali čulým hromadným zabzučaním, čo býva znak dobrého stavu.
Keď rozkvitli liesky a potom aj rakyty a brezy a slnko sa na nich lialo, včely sa pustili na pašu. Ako pribúdalo kvetov a lúky sa rozjarili, lietali viac a viac. Deď pred Zeminom (pred Jurom) mal človek nezadržateľné nutkanie pozrieť po zime do úľa. Včely lietali veselo a vyzeralo to, že zimu prežili celkom v pohode, ale to nutkanie bolo nezadržateľné. Keď človek dal dole veko vrchného nadstavku, bolo vidno, že je preplnené. Z úľa kypeli včely, vosk a med. Na druhý deň ráno prišiel aj jeden známy – skúsený včelár Milan. Zadymili sme jelšovým práchnom a začali prezerať plásty, jeden po druhom. Starú matku nebolo nikde vidieť.
Zato sme našli čerstvo vyliahnutú mladú matku a dva neotvorené, zrelé matečníky. Mladá matka hlasne pískala. Okolo nej sa mrvili včely. Ďalšie matky, ak by sme práve dnes neotvorili úľ, by vyleteli s rojmi, ak by ich nestihla prvá vyliahnutá matka zabiť ešte v matečníkoch. Vyliahnutú matku sme nechali v spodnom nadstavku starého úľa. Jeden úľ sme mali prichystaný, do neho sme dali oddelené včely s plástami, so zásobou medu a časťou plodu, na ktorom bol matečník s matkou ešte nevyliahnutou. Človek pozoroval posledný matečník, na pláste opretom v tráve, keď práve sa z neho začala vyhrýzať nová matka. Vyhrýzla sa mu práve pred očami. Najprv sa zjavila na príklope matečnej bunky maličká dierka. O chvíľu už bolo vidieť hryzadlá a časť hlavy. O pár minút sa už včelia matka drala vonku zo svojej postieľky. Povedal – ahoj, čo tu robíš? Si nejaký priveľký – a rýchlo sa skryla za materskú chyžku. Dali sme ju s ďalším oddelkom do zostávajúceho, tretieho úľa. Bol to len nádstavok bez dna a príklopu, tak človek obe veci narýcho vyrezal z lepenky a doplnil dole palubkami, aby mala nová rodina čosi, ako letáčik. Pri prekladaní úľov Milan objavil ešte jeden matečník. Keďže matky sa zvyknú liahnuť naraz, otvoril jej príklop a už sa drala von. Dal ju do zápalkovej krabičky, že ju dá do svojho oddelku.
Milan chová o pár dedín ďalej osemdesiat včelých rodín. Neskôr spomenul, že včely tú matku prijali, trúdi ju oplodnili a už kladie vajíčka. „Je to dobrá fajta“, usmial sa. Aspoň tak si to človek predstavoval, že sa usmial, lebo mnohí vrchári sa neusmievajú. Tváre majú podajedni nemenné, nehybné a tak málo čitateľné, ako keď daktorí opisujú dávnych indiánov.
Keď už boli včielky umiestnené v obidvoch oddelkoch a tak, ako aj stará rodina, mali plod i zásobu medu, zistili sme, že
nám aj tak ostalo sedem ťažkých medových, zaviečkovaných rámikov. Jeden z nich sme ešte vopchalili do oddelku a šesť sme vytočili. Včelári zvyknú med v lete vytočiť a dať namiesto neho včelám cukor. Človek vzal včeliu rodinu Na Medzu nie pre med, ale preto, aby oplodnila rastliny, takže – med im nechal. Do dvoch nádstavkov si ale nazbierali toľko medu, v rajskom prostredí horského sadu a pasienkov, že sa im po zime hŕba medu zvýšila. A teda niečo z toho človek vzal do domácnosti. V neďalekom mestečku dokúpil dva úle a keď dumal nad medometom, rodina, čo
predávala včelárske pomôcky, mu ponúkla svoj starý, keďže už majú nový – elektrický. Bol to presne taký pozinkovaný medomet, zvonku natretý namodro, s kľukou na boku, aký mal kedysi dedo.
Človek sa tomu potešil. Kto by to bol povedal, že zo šiestich odviečkovaných plástov vytečie celé vedro medu? A to nie hocakého, ale hustého – zimného. Fú-ha, med je o polovicu ťažší, ako voda. A tento je ešte ťažší a hustejší. A aký je voňavý! Vypláchnutý vosk z najstarších – úplne tmavých rámikov, sme zvarili do voskového koláča. Včelý vosk – to je tiež bohatstvo. Dá sa použiť na vtieranie do nástrojov z cenného dreva, na liatie sviečok, na všeličo. Najstaršie rámiky, celkom temnohnedé, je dobré meniť na nové s medzistienkami. Propolis sme si naškrabali z rámikov už v lete, ten je na kožné neduhy. Sladkú, medovú vodu z rámikov dal človek do príkrmových nádob – včielkam do úľov.
A tak, po trištvrte roku, človek otvoril úľ a to práve v deň, keď sa liahli matky. Nutkavá predtucha zabránila niekoľkonásobnému vyrojeniu a odletu včiel do lesa. Takto máme už nie jednu, ale tri rodiny – dve silné a jednu pomenšiu. Teraz, po zásahu, človek už navštevuje úle častejšie a pozoruje, či už sú mladé matky oplodnené a či majú včelstvá zásob nadostač. Klieštik je vydymený, rodiny sa majú k životu, zdá sa, že mladé matky už kladú. Uvidíme, ako sa im bude dariť.
Tak a divý človek sa dostal k medu bez toho, aby ničil včelie rodiny, ako to robili kedysi brtníci. Klieštik zanesený z Ázie včely trápi, ale vieme ho obmedziť mravčou kyselinou. Koľko zvierat chováš na gazdovstve? No, keď nerátame divé, tak nie menej, ako 60 000 domácich – polodivých priateľov a priateliek. Kozy, ovce, pár koní, čuvačov a mačiek a ostatné poletujú po okolí ako včely.
No tak vidíš, človek. Odišiel si z civilizácie do prírody, aby si sa oddal rozjímaniam, v strádaní, v hľadaní ústrania
a samoty. A našiel si znovu len spoločnosť. A to nie hocakú. Roky strádania a driny sa odrazili v kúsku rajskej záhrady. Isteže, zaplatenou robotou a potom. Je to kúsok miesta na posvätnej Matke zemi s hojnosťou mlieka a medu. O tom sa ti ani len nesnívalo. Alebo snáď áno?