Ovocie z našich kríkov – 1. Ríbezle a egreše

Snímky: Žiarislav a Ladomíra

Je jeseň, čas, keď sa príroda chystá na spánok. Hospodár ale vie, že po zime príde jar. A práve teraz, na jeseň, sa dobre zakoreňujú kríky a stromy, aby na jar už túto prácu mali za sebou a mohli dať silu z koreňov do koruny. Ideme na vec?

Ovocie rastie na kríkoch domácich i na kríkov divých. Na Medzi máme nasadené rôzne úžitkové kriačiny. Ríbezle čierne, červené, ba i biele (žlté), egreše červené i svetlé, josty, šľachtené  čučoriedky i brusnice, maliny, ostružiny i ostružino-maliny, svíb, drienku šľachtenú i divú a čierne bazy a tohto roku pridávame i šľachtenú liesku. Nadivoko nám tu rastú okrem bazy aj trnky, šípky, hloh, liesky, i borievky. Niektoré z týchto plodov využívame občasne, niektoré však celkom pravidelne. Dnes by sme mohli napísať niečo o tých najčastejšie pestovaných – o ríbezliach.

Staršie ríbezľové kríky majú dlhé konáriky. Ak sú opelené, tie dvojročné by mohli by byť plné plodov.

RÍBEZLE

Prečo pestovať ríbezle? Predovšetkým – pre ovocie. Bobuľky čierne, červené i žlté chutia znamenite. Ako deti sme si ich rozpučili lyžičkou v hrnčeku a takto sme ich  každý deň v dobe zrenia jedli.  Alebo – rozpučené sme ich  zmiešali s medom, či s cukrom a niekedy aj so smotanou. Dnes aj s vlastným jogurtom. Chutné a hlavne výživné a zdravé sú samozrejme aj v kaši, najlepšie, keď ich pridáme surové. Dajú sa aj zmraziť a využiť v mesiacoch, keď už ich na kríkoch nieto. Tepelne neupravené ríbezle obsahujú podstatne viac vitamínu C, ako citrón. Okrem toho obsahujú mnoho ďalších, rôznych živín.  Z ríbezlí sa dá ľahko spraviť sirup. Odšťavením vzniká mušt, ktorý sa môže zmiešať napríklad s jablkovým a aj v zriedenom stave ríbezľa dodá výraznú chuť. Varením s cukrom sa dá vyrobiť sirup. A tiež chutný je lekvár, ríbezle majú veľa rôsoloviny. Ríbezle na východe Slovenska volajú – viničky, to preto, lebo v chladnejších oblastiach, kde sa neurodí hrozno, možno z nich vyrobiť ovocné víno. Pridaním medu, ktorý – zmiešaný s vodou – treba zahriať a pozbierať z neho penu, sa dá vyrobiť ovocná medovina a to bez továrenských kvasiniek, keďže ríbezle kvasia prirodzene dobre a „potiahnu“ aj kvasenie medu. Na tento účel ich treba rozgniaviť rukou (po aspoň jednodňovom odležaní), alebo inak spučiť. Dočasne sa dajú uskladniť samozrejme i mrazením a neskôr použiť napríklad do kaše, do koláča a podobne. Samozrejme, že kašu možno ochutiť i čerstvými ríbezľami, ak je práve ich doba. No a ak chceme udržať ich živiny, môžeme ich dočasu odložiť i do komory , alebo do chladničky. Dlhšie vydržia, ak ich spučíme s medom. Všakovaké, ešte aj iné veci, možno s ríbezľami vyhútať. A urobiť. Okrem plodov možno do čaju (záparu)  použiť ríbezľové listy. Zrelé plody celkom slušne farbia, hlavne čierne ríbezle – na krvavočerveno. Farbivo sa mení na modrasté, napríklad pri styku s mydlom. Takže – neodžabať sa.

Niektoré sú červené. Tieto už sú takmer zrelé.

Iné sú žltkavé, voláme ich – biele. Ich chuť nebýva taká príznačná.

MNOŽENIE A SADENIE

Ako sadiť ríbezle? Najľahšie sa rozmnožujú odrezkami, alebo ponáraním. V skorej jari dáme odrezky ríbezľových konárov do vody a keď pustia korene, tak ich dáme do zeme pomiešanej s vyzretým hnojom, či už živočíšnym (maštaľným) alebo rastlinným (kompostom). Treba ich v suchších dňoch zalievať.  Najľahšie sa sadia na jeseň. Pisateľovi sa ujali aj tak, že odrezky len tak zapustil do pripravenej zeme v mokrý jesenný čas, keď už zem do zimy nevyschne. Nad úrovňou pôdy stačia tak 3 – 4 puky, v zemi tak najmenej na piaď. Na jar odrezky pučali a veselo rástli. Bezpečnejší a istý spôsob je ponáranie. Na jeseň, keď už nedorastie burina, alebo aj inokedy, ponoríme konáre do zeme tak, aby sa z nej aj vynorili.  Jednoducho stiahneme konár, čo rastie nad zemou, zahrabanú časť môžeme v zemi zaistiť kolíkmi, alebo kameňom. Na jar ponorence odrežeme od materského kríka a aj s koreňmi ich vyberieme, môžeme odrezať aj tak, že výhonky budú rásť na oboch stranách ponoru. Na koreňoch necháme čo najviac zemi, prenesieme ich na nové miesto a pekne zasadíme, najlepšie tak, aby mali „dažďovú jamku“, čo v prvom roku pomôže v udržaní vlhkosti. Keď vyberáme vetvy, vhodné na ponorenie, môžeme si všimnúť, že na konároch, ktoré sú tesne nad zemou, už vyrážajú malé pupienky vzdušných koreňov, čo sa nemôžu dočkať, kedy  už konár klesne až k zemi a korene sa môžu zachytiť. Toto je teda prirodzený spôsob rozmnožovania ríbezlí.

Veľmi rázovitú chuť majú čierne. Táto odroda má výrazne väčšie bobule, rodí prvý rok po zasadení.

Ríbezle sú prirodzene kríky, ale niektorí ich štiepia do podoby malého stromčeka. Na maličkej záhradke je to prehľadné a vraj sa netreba zohýbať. Pisateľ má na záhrade jednu takú ríbezľu a jeden taký egreš. Ak máme dosť priestoru, iste sa im lepšie darí v kríkoch, v ktorých sa na rozdiel od krátkovekého stromčeka samé prirodzene vymladzujú a ak majú dosť hnojnej zeme a nič zlého sa im neprihodilo, rodia jedna radosť.  Za ten čas, čo tieto rodia tak za pohár ovocia, pravé kríky sa rozrástli do výšky človeka a každý z nich dáva za riadne vedierko.  A to je teda skutočne rozdiel. Pisateľ má na záhrade taký riadok, v ktorom kríky dosahujú šírku dva a pol metra. Podopreté z oboch strán žrďami. Dĺžka riadku môže byť ľubovoľná. Môžeme ich sadiť na krok, alebo aj ďalej od seba, ak chceme „ostrovy“, prípadne aj hustejšie, ak vytvárame stenu a chceme, aby skôr zarodila. Odrezkov si pripravíme, koľko treba.

Čiernym ríbezliam sa darí na slnečných miestach. Červeným sa darí aj v polotieni a v tieni. Tam dozrievajú ešte neskôr, okrem toho, že neskôr, ako čierne, dozrievajú aj na slnku. Čierne ľahko opadávajú, takže ich možno aj sklepávať.  Dozrievajú od Letného Slnovratu do konca júla, podľa druhu, umiestnenia a kraja.

Pisateľ ich ničím nestrieka, ani umelo nehnojí. Veľkú väčšinu čiernych ríbezlí má naštepených z babkinej záhrady . Má aj nejaké nové odrody, ktoré majú ešte väčšie plody, ale tie zas nie sú také chutné. Takže množí hlavne tie po predkoch.

Ako deti sme poznali a občas aj jedli lesné ríbezle. Ich plody boli chudobné a boli mdlej chuti. Podobne aj divé egreše.

Červené egreše. Mladý krík. Tieto sa už zapaľujú. Onedlho budú zrelé.

EGREŠE A JOSTY

Zas na záhrade boli červené, i biele egreše a zbierať sa dali pomerne rýchlo do vedier. Skvelé sú v čase zrelosti neupravené. V upravenej podobe už nemajú tak výraznú chuť, ako ríbezle, ale dajú sa použiť v niektorých smeroch podobne. A dajú sa s ríbezľami aj miešať, napríklad – v podobe lekváru. Objemovo to pomôže. Krížence egrešov a ríbezlí poznáme pod názvom josty. Pisateľ ich pestuje len v malom, viacmenej „zo slušnosti“, ale väčší výnos majú nielen egreše, ale aj ríbezle, takže sa oplatí ich pestovať osobitne a potom ich zmiešať, napríklad pri výrobe lekváru.

Pisateľ si pamätá z detstva, ako  u babky, keď si šetril na hudobný nástroj, zbieral egreše do mechov a na vozíku ich viezol do výkupu, tak ich bolo veľa. Ríbezle aj egreše pri dostatočnom hnojení  sa rozrastú – aspoň tie prírodnejšie odrody – do pomerne veľkých kríkov. Ak ich podoprieme vodorovnými žrďami na spôsob zábradlia, ľahko sa dajú obkosiť, oplieť, alebo prikryť (mulčovať). Pisateľ ich bežne vôbec  nestrihá, ale raz do roka vezme odrezky, ktoré zakorení a občas ich aj daruje, alebo vymení za nejaké iné užitočnosti.

Áno, isteže by sme namiesto domácich a zdravých ríbezlí mohli do jedla pridať chemickú – „prírodne identickú“, ríbezľovú esenciu, ako to robia výrobcovia niektorých nápojov. Ale uznajte, že to by naozaj nebolo ono. A tak ich radšej pestujeme. Pretože – vieš, čo ješ. Chvála!