Príbehy malého vrchára
Malému vrchárovi sa začal druhý ročník. Domácej školy. V lete sme písali len niekoľko krát – príbehy z remeselných táborov, návody na výrobu a iné zaujímavosti. Ako prišla jeseň, pracujeme s písmom denne. Po troške. Teraz každý deň číta – vybral si state z človekovej neuverejnenej knihy „Na vrchárskom chodníku“, ktorá je plná príbehov z doby usadenia sa v horách. Príhody z časov pustovníčenia. Malého vrchára to veľmi zaujíma. Číta teda práve príbehy o tom, ako človek viedol do hory prvé kozy, ako mu koza ušla a ako ju nakoniec v lese privábil na kytičku chutných bylín.
Keď malý vrchár číta, najmenší vrchár sa zabáva – otvorí si akúkoľvek knihu a opakuje po ňom hláskovanie, ako keby tiež čítal. Aj keby mal knižku naopak.
MALÝ VRCHÁR SI PREMIETA
Keď dočíta odsek, opakuje, čo si zapamätal. Človek si medzitým niečo robí, opravuje svoje písma, alebo pritom robí niečo iné, a na pol ucha počúva. Malý vrchár má svojimi slovami zopakovať dej – dostal túto úlohu, lebo niektoré vety by mohli byť pre druháka nezrozumiteľné, aby bolo jasné, či rozumie deju. Malý vrchár ale znova číta, trochu nesúvisle, to isté: „V jed-nom oka-mihu, keď koza vy-cí-tila slabú chví-ľu, vy-tr-hla sa a poď-ho vno-hy…“. Znie to, ako keby to znovu po prvý raz čítal. Človek zdvihne zrak spoza svojich prepisov, aby malého vrchára napomenul – že predsa teraz to nemá znovu čítať, ale má len prerozprávať, čo si zapamätal. Vo chvíli, keď sa mu z úst derie prvé slovo, sa zháči: malý vrchár vôbec nečíta, on sedí na stoličke chrbtom k vytlačeným stranám, ktoré nijako nemôže vidieť, oči má uprené pred seba do prázdna a opakuje prečítaný text od slova do slova, len s drobnými odchýlkami, celý. Vyčká, kým malý vrchár dorecituje celý odsek a opýta sa ho: „ Ty si predstavuješ tú stránku, čo si čítal? Ty ju vidíš?“. Malý vrchár prisvedčí. „Predstavujem si ju, akoby som tú stránku videl a znovu ju čítam. Na druhý deň to isté. Malý vrchár číta navečer; pred obedom písal z toho istého prepísaného rukopisu stať o prvom sadení naklíčenej cibule a teraz, večer, pokračoval v čítaní príbehu o kozách. Keď má opakovať, znova sa otočí od rukopisu, zahľadí sa do prázdna a hovorí, ako keby znovu čítal: „V ba-čo-rine, pod čurkou, má pichnu-té staré cibule, čo v obchode už na-klí-čili. Kúpil ich „za bab-ku“. Už boli nepredajné“… Človek naň skúmavo hľadí, porovnávajúc si jeho vety s textom knihy a vidí, že chlapec používa zväčša zrakovú pamäť, a chvíľami prechádza na pamäť významovú – vtedy hovorí súvisle, už necituje úplne presne, vynechá vedľajšiu vetu, alebo občas aj mení slová za rovnoznačné. „Počkaj, počkaj, malý vrchár, ale veď ty teraz neopakuješ, čo si práve čítal, ty teraz recituješ to, čo si prepisoval z inej časti knihy pred obedom!“. Obaja sme prekvapení. Chlapec mu tu recituje večer od slova do slova odsek, ktorý prečítal pred obedom, namiesto toho, aby zopakoval to, čo práve prečítal. „Prepáč, tato, prepáč“, ospravedlňuje sa. „Veď nič, to je v poriadku, len je trochu divné, že si teraz večer, unavený, tak dobre pamätáš to, čo si prepisoval predobedom. Ty to v duchu vidíš, písmená a slová, však?“ Chlapec prisvedčí. „Ja sa tak pozerám, ako sa aj ty niekedy pozeráš do prázdna, keď o niečom uvažuješ, a vtedy to v duchu vidím“.
Návrh pojazdného a obývateľného voza so sedlovou strechou. Dole: ako vyzerá z vonku. Hore: ako vyzerá vo vnútri – je dvojpodlažný, má aj piecku, umývadlo a posteľ.
RODOVÉ PRÍBEHY
Človek uvažuje, do akej miery má vplyv na chlapcovu pamäť vedomecké vzdelávanie. Od útleho veku, od dvoch – troch rokov mu človek postupne rozpráva sprvoti jednoduchšie príbehy, neskôr dlhšie. A to príbehy dvojakého druhu: príhody o tom, ako sa kedysi sám usadil v hore, v dome, do ktorého sa neskôr prisťahovala jeho mama a potom sa v tom dome narodil on. Sú to aj príbehy o jeho útlom detstve, o tom, ako dvojročný začal chodiť po dvore so sekerkou a ako trojročný všade zabíjal klince, ale aj príbehy o tom, ako tu človek priviedol šteniatko – Borku, prvé kozy, prvého koňa… K týmto príbehom patria aj príbehy z človekovho detstva, ako choval na balkóne hada, až kým mu na to neprišla mama, teda chlapcova babka, o tom, ako nosil , keď býval u babky, do domu vo fľaši žabky, dážďovky a pijavice a iné príbehy, na ktorých sa chlapec aj zadiví, aj zasmeje. Okrem svojich vlastných mu človek rozpráva aj ďalšie rodové príbehy: Príbehy zažité s otcom, ako sa stratil – ako malý chlapec – na hubách v horách a po potôčikoch zišiel až do susednej dediny, tam sa opýtal na to, čo je to za dedinu a odtiaľ proti prúdu potoka bežal cez hory až k dedine babky. A do domu babky, ktorý bol až za tou dedinou, prišiel skôr, ako nešťastný otec (teda chlapcov dedo) s autom. Tety ale natiahli otca – že kde máš chlapca? A potom ho – schovaného – vytiahli, to bolo smiechu. Aj príbehy prastarého otca a dokonca aj otca starého otca, teda pra-pra-starého otca z Gemera, ktorý ako zajatec z rakúsko-uhorskej armády v prvej svetovej vojne kosil Sibír. Aj o jeho pradedovi z babkinej strany, ktorý v hnileckých horách ako chlapec v prvej vojne nosil jedlo francúzskej bicyklovej jednotke. A potom aj rodové príhody z neskorších dôb. Niektoré príbehy chce chlapec počuť znovu a znovu.
ROZPRÁVKY A BÁJE – SLOVANSKÉ, I VEDECKÉ
Druhý druh príbehov sú staroslovanské báje o stvorení sveta a tiež vedecké príbehy o stvorení vesmíru, ktoré vysvetľujeme niekedy aj s pomocou dokumentárnych filmov. A pri týchto príbehoch človek od mala nabádal malého vrchára, aby povedal, čo si z nich zapamätal. No a večer, pri zaspávaní, máme ešte ďalší druh príbehov, ktoré prechádzajú do spánku. Sú to príbehy o trpaslíkoch, ktorí tu žijú na záhradke – záhradníci s hnedými košieľkami, v dutých stromoch – kadlubáci s tmavozelenými košieľkami, v kríkoch krovináčikovia s modrými košieľkami farbenými trnkami, čučoriedkami a borievkami, v jaskyniach a starých baniach – jaskyniarici s červenými košieľkami a takisto dúhoví trpaslíci, ktorí cestujú a vymieňajú tovar a správy medzi ostatnými trpaslíčimi kmeňmi a majú košieľky pozošívané z rôznych farieb… Keď človek hovorí tie príbehy, hovorí tomu, že ich „premieta“ a malý vrchár s očami upretými do prázdna tieto príbehy číta z „premietania“. Potom ich kreslí.
Trpaslíci sa v drevenom samovoze vracajú naspäť domov, do svojich jaskyniek.
Kreslí od mala – úplne navoľno – zväčša atramentovými perami s čiernym atramentom, to niekedy vyfarbuje, alebo kreslí farbičkami. Má slušnú prácu s obrazom a jeho rozložením a vykresľuje príbehy na papier, a to každý deň. Človek sa o to živo zaujíma a niektoré výkresy si vešiame na stenu. Znova a znova, vlastne každý deň tvorivo pracujeme s obrazovou pamäťou. Dnes šiel Vidimír na huby, a keďže má prepichnutú nohu, a je jasné, že nepôjde ani ďaleko, ani prirýchlo, človek navrhol malému, či tentoraz nepôjde na huby s Vidim. Malý sa potešil a prišli s plným košíkom kozákov a bedlí. Keď človek povedal Vidimírovi o obrazovej pamäti, ten hovorí: Hej, aj dnes mu vravím – keď niekde nájdem huby, zapamätám si to miesto, teraz som na ňom našiel huby po roku. A on mi na to, že on si predstaví také plátno, ktoré sa spustí, ako keď sa ide premietať a to všetko, čo treba, si premietne na to plátno. Len pre vysvetlenie – malý vrchár pozná filmy premietané na stenu, alebo na plátno, keďže v dobe obrazových koncertov sme používali premietačku a premietali stiahnuté filmy, alebo aj vlastné koncerty zo záznamov v počítači. Keď sa ho človek na to znovu opýta, ako si to premieta, odpovie“ To si tak akoby spustím také plátno, oči ako premietačky (ukáže si prstami na oči a usmeje sa) a už to vidím“
Rôzne druhy húb – z poznania – keď bol s tatom na hubách – i z atlasov – ktoré máme doma – vrátane varovaní, v prípade nejedlých.
PREDSTAVIVOSŤ A VYNÁLEZY
Na sklonku dňa, alebo po návrate z výpravy, sme si zvykli povedať, čo sa bolo zaujímavé. Malý vrchár síce spravidla povie „všetko“, ale napokon predsa len vykreslí niečo, čo mu utkvelo v pamäti, často sú to vtipné zážitky. Príbehy z obrazovky nesledoval každý deň. Skutočný život je zaujímavejší. Z rozprávok poznal hlavne Kubko a Maťko, Kremienok a Chocholúšik, anglickú rozprávku o gazdovi a ovciach a ruskú Máša a Medveď. Slabomyseľné a škodoradostné rozprávky, ako „Tom a Džery“ nikdy nevidel a ani pri tom o nič neprišiel. Dnes by ich asi aj odsúdil a zdali by sa mu trápne: Keď raz za čas niečo pozerá, chvíľu sa po tom rozprávame – čo tam bolo dobré a zaujímavé, a čo tam bolo nedobré. Dieťa s tým nemá ťažkosti a čulo o tom hovorí. Predvčerom nám pomohol Vejan čistiť stajne. Chlapec doň niekoľko hodín v kuse hustil rôzne príbehy.
Niekedy si zažiada vidieť nejaké technické veci – nájdeme mu to na sieti – predvčerom napríklad slnečný kolektor. Požiadal si vypnúť zvuk – ruší ho cudzí jazyk. Pozorne si pozrie dokument, plný technických nákresov, až do konca, nič k tomu nepovie a ide si kresliť.
Pri skúmaní chlapcovej pamäte si človek potvrdil, že „pamäť je citová záležitosť“. A preto takto človek aj pristupoval ku vzdelávaniu a výchove detí. Po ukončení „hodiny“, ktorá pozostáva z písania, telesných cvičení a čítania s prerozprávaním, si s malým vrchárom podáme ruky, spravidla sa však dotkneme čelami. Pred spaním a pri lúčení sa dotkneme nosmi. Po písaní a čítaní mu často dá človek pusu na čelo. Niekoľko krát mu – keď sme začínali písať – polovtipne a polovážne priložil čelo na čele, aby si on „stiahol“ schopnosť narábať s písmenami a slovami. Chlapca to potešilo a zaujalo. Vie, že za čelom je stredisko videnia, ktoré je v slovenskej povesti „Bača a drak“ označené ako „tretie oko“.
Často si predstavujeme veci a hovoríme o nich. Pred tým, ako človek niečo postaví, alebo vyrobí, to nakreslí. Malý vrchár sa na tieto kresby vždy teší a aj sám rád kreslí návrhy. Keď človek písal článok o spracovaní ríbezli, malý vrchár rozkreslil pracovnú prevádzku, v ktorej trpaslíci – záhradníci z ríbezľových hriad vyvážajú vozíky ríbezlí do „ríbezliarni“, kde ich vymieňajú s inými trpaslíkmi za opály, alebo výpestky a výrobky. Jednoducho – uvažujeme v obrazoch. V tomto prípade spojil naše skúsenosti s rozprávkovým videním, ktoré je však – hospodársky vzaté – slušnou detskou prácou o prírodnom hospodárstve od hriadky, cez vlastný obchod až po finalizáciu výrobkov a ich zhodnotenie. A to všetko dokonca bez peňazí ktoré – ako vraví malý vrchár – trpaslíci vôbec nepotrebujú.
Ďalšia kresba malého vrchára: vľavo – trpaslíci záhradníci zbierajú ríbezle, nakladajú ich na vozíky a odvážajú ich na spracovanie do „ríbezliarne“ (vpravo), kde ich potom vymieňajú za iné potrebné veci s ostatnými trpaslíkmi.
Inak v poslednej dobe kreslí dosť vláčikov, vrtuľníkov a iných strojov. Ktoré občas vidí, aj nad nami lietať. A stále rád kreslí technické výkresy – výrobu energie, najčastejšie z vody a podobné veci, ktoré pomáhajú v živote ľuďom a trpaslíkom. Keď je niekedy unavený a potrebujeme pokročiť s učením, človek s ním začne rozprávať „trpasličím hláskom“ a oslovuje ho ako „priateľ trpaslíček“, alebo „braček trpaslíček“. Vtedy malý hneď ožije a pokračuje s radostnou silou.
Inokedy zas človek preruší učenie a dávame si telesné cvičenia. Potom svieži pokračujeme. Takto nad tým nesedíme dlho a každý deň sa malý vrchár vonku hrá s najmladším vrchárom, alebo si niečo vyrába. U nás je škola hrou – takou naozajstnou. A naša škola je rodovou tiež tak – naozaj. Lebo práve v takomto prostredí sa odohráva. A o tých telesných cvičeniach nabudúce. Niekedy ich robíme vonku, či v dome, inokedy aj v meste s deťmi. Občas totiž cestujeme, aby sme cvičili aj s inými. Aj to malého vrchára baví.
No, tak niekedy má človek pocit, že to domáce vzdelávanie je trochu záťaž navyše – pre rodičov. Celkovo tak ale vidí, že to stojí za to. Všetka vynaložená práca sa zhodnocuje vo vývoji. A smerovanie a akosť detského vývoja je najdôležitejšia v ranom veku. Áno, domáce a prírodné hospodárstvo, spolu s domácim a prírodným vzdelávaním, všetko „na vlastné triko“ , to je náročné. Je to ďalšia práca. Ale malý vrchár to oceňuje a teší sa, že je to tak. A to, že si za svojim vzdelávaním aj on stojí a že sa z toho teší, to je skutočná odmena.
Kresby: Rodan, Snímka Ž.Slav.
