Postrižiny malého vrchára

Od septembra človek brával  malého vrchára raz za jeden – dva týždne na cesty, hlavne na miesto horského vzdelávania, kde pracujeme na budovaní prírodnej školy. Zdalo sa ale, že to naň dobre nevplýva. Z prvej cesty sa vrátil s akousi chrípkou a po celú jeseň, hlavne po výjazdoch, sa mu to vracalo. Keď sa už končil kalendárny rok, človek nad tým hútal. To predsa nie je možné, aby tak dlho kašľal. I zvažoval  čo s tým, lebo ani čaje a nadparovanie nad šalviovým záparom nepomohli – ani chorý, ani zdravý.  Nakoniec prišlo videnie: Chlapec ešte – podľa zvykov pôvodného duchovna – neprešiel spod vplyvu matky pod vplyv otca. A teda – nemal by chodiť s otcom tak často  na výjazdy, kým sa neoddelí – obrazne vzaté – od pupočnej šnúry a neprejde pod pod ochranu mužských síl.

Bol práve nový rok. Boli sme všetci prichystaní – na nádvorí, pri kuchynskom prístrešku, kde od jari do jesene pripravujeme časť stravy. V ohnisku už bola kôra. Keďže nádvorie bolo zasnežené, zem mokrá a chladná. Človek vyprosil oheň zo zdroja a zakresal pazúrikom o ocieľku. Zima a vlhko –  bolo treba prifukovať, aby sa iskra vôbec chytila do práchna. Svietiaci uhlík položil do chumáča nastrapkanej, najjemnejšej brezovej kôry. Plameňu dal ďalšiu kôru a prijal podané triesky. Oheň sa rozhorel. Malého vrchára zatiaľ česala mama. Stál tam – v kožuchu – hľadiac do ohňa. Človek chytil husle a hral. Všetci spievali, dokonca aj Vidimír. Hrali na píšťaly,hrkálky…Najmenší vrchár tancoval. Malý vrchár – kým obradník chystal riad – čupel pri ohni a mĺkvo hľadel do jeho plameňov. Ktovie, čo si predstavoval. Jeho vedomie už vníma veľa vecí, viac, ako by si nejeden povedal. Keď mu človek vysvetlil význam postrižín, povedal, že taký obrad chce. Nuž – to je veľmi dobré, keď chce, lebo my to vieme zabezpečiť. Nie náhodou tento dobrozvyk predkovia pestovali po celé tisícročia. A v siedmich rokoch ho chlapci podstupovali, teda v oblasti nanaddunajských Slovenov, Slováci v podstate donedávna. Lenže my vieme silu našich pôvodných, prírodných obradov a vieme ju aj využiť.

Dym voňavých, ochranných rastlín so živicovou vôňou obvetoval človek na štyri strany, vo chvále. A vzdal chválu aj sile všedušnej, sile svornej, sile rodnej, sile pernej, sile živej, sile mokrej, sile veľkej…  Chlapec rozviazal uzol na pupočnej šnúre, ktorá bola vyše sedem rokov zavinutá v bielom plátne. Uzol poputoval do ohňa. Na brezovej kôre plátno, na plátne nožnice. Malý vrchár nechcel odstrihnúť z vlasov priveľa a tak človek práve tak, aby ani málo, ani veľa nebolo, odstrihol z jeho kaderov. Vlasy padli na plátno a odtiaľ ich položil na brezovú podložku. Malý vrchár s nimi  v kôre a pristúpil k ohňu so slovami:  „Dávam svoje vlasy Ohňu a žiadam o zdravie, žiadam o silu, žiadam o očistenie“. S týmito slovami položil vlasy na brezovej kôre do na to upraveného ohniska. Kôra po chvíli vzplanula… Volali sme na slávu. Volali a spievali. Piesne a tance, takto sme vošli do obdobia, do roka, v ktorom bude mať Malý vrchár osem rokov.

Už o ňom tato nehovorí ako o „dieťati“, už je to chlapec. Takto oslovovali predkovia deti mužského pohlavia, kým sa nestali mládencami. Mládencami potom boli, kým sa nestali chlapmi. Ale to už sú iné prechody, iné zasvätenia.

Po obrade chlapec vyzdravel a pokašliavanie sa skončilo. Dostal sa do obdobia, do ktorého sa dostať mal. Pod ochranu síl, pod ktoré sa dostať mal. Aby bol silnejší na Ceste, na ktorú sa dostať mal.

Čaká nás ešte mnoho práce, mnoho skúšok, čakajú nás ďalšie dobrodružstvá.

Ale – niečo sa zmenilo.

A týmto sa náš reťazec článkov o Malom vrchárovi končí.