Staré odrody v mladých rukách – ohúrenie z burzy vrúbľov

Vyškriabal sa na starú jabloň v starom sade v snahe objaviť na nej nejaké letorasty, vhodné na štepenie. Avšak – nijaké nebolo vidno, len párcentimetrové výhonky z unaveného, starého, krehkého dreva. Nuž zavolal z koruny toho stromu pestovateľovi starých odrôd, ovocinárovi Brunovi. Zistil, že zajtra bude vo Zvolene v Univerzitnej knižnici burza vrúbľov. Nejaký konárik z tej sladkej, zimnej kožatky však predsa len získal. Na druhý deň sme sa pobrali do Zvolena z Medze – celá výprava.

Burza trvala niekoľko hodín. Za ten čas sa tam vystriedalo mnoho ľudí, zväčša mladých.

Hrôza! Keď sme vošli do  miestnosti , bolo tam neprehľadné množstvo prehľadne naukladaných viazaničiek vrúbľov. Kde začať?  Kto sa v tom má vyznať? Doteraz sme vždy mali výber len s niekoľkých druhov, a teraz toto! Boli ich tam snáď do dvesto. Staré, krajové odrody, ale i modernejšie, novšie. Len broskýň tam bolo zo pätnásť druhov, vrátane horských. A potom marhule, dule, sliviek druhov veľa, hrušiek a jabloní skutočne neúrekom. Pomedzi lavice chodili zväčša mladí ľudia, veď to bolo na univerzite, ale prišli aj vyzretí gazdovia. Zarozprávali sme sa s mladíkom, čo sa vypytoval na staré odrody jabloní. Vraví: „S otcom sme kúpili moderné odrody. Veľa, veľa stromčekov sme posadili, ale všetky nám vymrzli. A sme tam, kde sme boli, tak som si povedal, že skúsim zohnať staré odrody. Tak som tu“, hovorí mladý muž.

Prečo štepiť stromy?

Starých a krajových odrôd máme toľko, že sa ani na plagáty nepomestia.

O štepenie stromov by sa mali zaujímať hlavne tí, ktorí sa chcú vyhnúť zbytočnej chémii, chcú odrody odolné voči nemociam a prispôsobené rastu v danej oblasti. Samozrejme, aj nové odrody môžu byť odolné voči niektorým pliagam, avšak stále stojíme pred otázkou – ktorej odrode sa bude dariť v akom kraji. Dá sa to odhadnúť. A vyskúšať. Sadiť a štepiť miestne odrody je dobré aj pre uchovanie pestrosti dedičstva predkov. V bežných obchodoch máme totiž len pár druhov jabĺk a to zväčša chemicky ošetrovaných. O výhodách výberu druhov na takej burze svedčí aj skutočnosť, že po miestnosti koloval zoznam vysokohorských odrôd. Slovensko je horská krajina a teda – taký zoznam je veru na úžitok, aj preto, že obchodné siete sú zväčša zamerané na nížinné odrody.

Staré odrody sú to, čo inak len ťažko zoženiete. Ak si ich rovno nenaštepíte zo starých sadov, tak ich môžete získať  za babku na burze. Potom ich ale treba zaštepiť na podpníky. Na plánku, mnohí štepia na moravskú jaderničku, ktorá aj neštepená dáva zo semenáčov chutné jabĺčka. Niektorí štepia na moderné podpníky (tie sa dajú zohnať v ovocinárskych ústavoch), hlavne, ak chcú udržať  nižší vzrast. Staré odrody sú to, čo je v našej oblasti overené. Pozeráme sa na plagát genofondu starých a krajových odrôd Bielych Karpát. Sú tu aj viaceré renety, jonatánky, idaredy a ontária, teda známejšie odrody rozšírené na veľkej ploche Zeme. Lenže už sú miestne dovyvinuté, ako napríklad „Hviezdnatá reneta“.  Niektoré krajové odrody (endemmity) sú pomenované podľa krajov a statkov, ako Hontianska končiarka, Solivarské ušľachtilé, Malinové hornokrajské, Lebelovo, Boikovo. Viaceré odrody majú pôsobivé mená, ako  Holubička, Matkino, Zvonkové. Vzali sme si hrušky Orešanku a Jačmenku, Boskovu fľašu, neskutočne sfarbenú Oharkuľu, Merodovú maslovku a ďalšie. Vo vrchoch by mala vydržať aj Marhuľa Uhorská sladká. Je tu aj Marhuľa  Sabinovská, Veselka, Barbora, Vegama a Vesprima – do vyšších polôh  naše novošľachtené marhuľové odrody, skúsime ich zaštepiť na každý výhonok samosevnej slivky inú. My máme z nášho sadu miestne Vrchárske slivky – žltočervené medové, miestna odroda odolná voči šarke, takže tiež nesieme nejaký ten vrúbeľ. Jedna tenká halúzka a keď ju zaštepíš, o pár rokov je z nej rodiaci strom. Neuveriteľné!

Vrúble treba uschovať v pivnici alebo v chladničke a prenášať tak, aby nevyschli.

O chuti niektorých odrôd svedčia aj samotné názvy, ako hrušky – Jahodnatka, Medovka, Citrónové zimné, Ananásová reneta. Iné sú označené podľa doby zretia – Žitnačka a Orešanka dozrievajú so žitom a s orechmi.Niektoré názvy svedčia zas o vzhľade, ako Krasavka, mnohé  pomenovania sú odvodené od farby, ako  Krvavka, Šedá zimná, Ružová, Pogač červený, Parména zlatá. Iné podľa tvaru – Krivica, ale aj končiarky, ktoré v niektorých krajoch označujú aj ako kukly (na Gemeri), alebo ako „kozie cecky“ (na Malohonte).  A niektoré vošli aj do prostonárodných piesní, ako „Keď dozrejú hrušky ko…..načky, ľahniže si milá horeznačky…“ Ale pre deti radšej tú o červenom jabĺčku v oblôčku, alebo – ako ono „gúľalo sa gúľalo…“. Nuž, ale vráťme sa len zatiaľ na burzu.

Druhov je veľa, ale od usporiadateľa burzy – Bruna Jakubca, sme si vzali okrem plagátov aj pexeso. Takže – naučiť sa ich rozoznávať – to môžu zvládnuť aj deti.

Čo je vrúbeľ  a štepenie?

Vrúbeľ je odrezok letorastu ovocného stromu. Letorasty sú lanské – jednoročné výhonky, ktoré rastú z dvojročného dreva. Môžu mať hrúbku ako ceruzka, ale často sú i omnoho tenšie. Najlepšie je ich odrezať na južnej, vyššej strane jablone, z vyzretého dreva, teda – nie vlky. Keď nemáme iné, aj vlka môžeme zaštepiť, ale je to spočiatku menej odolný vrúbeľ. Vlky sú mladé „šípy“, ktoré veľmi rýchlo vyrastú z viacročného dreva po odlomení haluze, alebo po priveľkom oreze.

Štepenie na semenáčik.

Vrúble naštiepime na samosevné stromčeky, alebo na podpníky na to vypestované. V starom sade môžeme skúsiť zavrúbľovať letorast rovno zo starého stromu  do mladej samosevnej jablonky, z ktorej by inak vyrástla plánka. Vrúble o hrúbke okolo priemeru ceruzky sa dajú ľahko spojiť šikmým rezom ale tak, aby nám išli puky tak, ako majú. Pod kôru podpníka o hrubšom priemere môžeme zavrúbľovať i omnoho tenšie výhonky. Kedysi štepili predkovia aj do stromov hrubých ako ruka alebo noha – odrezali ich, rozštiepili sekerou a z dvoch strán do štepu osadili vrúble. Zrezané miesto zamazali voskom. Dnes sú  prístupné mnohé spôsoby štepenia. Vrúbľovanie pod kôru robíme v čase, keď už pučia puky a teda keď strom má miazgu.Vtedy robíme aj očkovanie – v tom prípade vkladáme do samosevného stromčeka z ušľachtilej koruny len očká – odrezky pukov s vhodne odrezanou okolitou kôrou.

Posledná burza bude na Gazdovskej obrode

No ale o pár dní toto budete vidieť na vlastné oči, tí, ktorí prídete na Zhromaždenie Gazdovskej obrody na Pohronskú Polhoru. Lebo ovocinár a pestovateľ starých, krajových a iných odrôd Bruno Jakubec o tom porozpráva, popremieta o množení ovocných stromov a veruže aj ukáže, ako sa dá vrúbľovať. No a – čo je dôležité – prinesie množstvo vrúbľov ovocných stromov. Keď sa po našej koncotýždňovke oteplí, už aj môžete štepiť. To bude totiž na vrúbľovanie ten najlepší čas. Naša burza je v tomto roku posledná, takže – môžete si skúsiť zaštepiť aj ako začiatočník – do plánky v starom sade –  malú halúzku, z ktorej raz možno bude strom.

Na Slovensku býva len niekoľko búrz vrúbľov a väčšina je na Západnom Slovensku. Tá najvýchodnejšia bola vo Zvolene. No a my sme posunuli hranicu ďalej na východ – na Horehronie. Dúfame, že prídu aj miestni ovocinári a pestovatelia stromov z východu. A kto má, môže priniesť aj vrúble.

Ukončíme tento článok gazdovským pozdravom: Domácemu hospodárstvu zdar!

Snímky: pisateľ

Burza vrúbľov na Zhromaždení Gazdovskej obrody bude 24. 3. r. 18 na Zbojskej pri Oravskej Polhore.