VČELY V KADLUBOCH alebo: Súdruhovia zmerali bunky dobre.

Tohto roku sa človek akoby vrátil ku včelárskym začiatkom. Nepoužíva materskú mriežku. Nesnaží sa získať veľa medu. A – plní si sny o chove včiel v dutých pníkoch. Kým v stolárskej dielni vyrábame nezateplené úle, ktoré sa nám za tie roky najviac osvedčili, na priedomku sa po večeroch ozýva dlabanie smrekových kadlubov, tie sa osvedčili ešte viac . A z medometu nám tiekli stovky kilogramov voňavého medu.

Nové roje. V budúcom roku to budú plodiská, pribudnú na nich medníky.

SLOVNÍK PRE NEVČELÁROV ( len pre milovníkov vtipného medu).

(Aby ste mohli čítať aj bez vlastníctva včelnice), keď poznáte, preskočte ako oheň na Letný slnovrat

Včela (čo med nosí): fčela, pčola, medova muha, anglicky Hany bín, maďarsky méh (seremed je len konšpiračné označenie od vtipkárov usmievajúcich sa na juh).

Trúd (nemýlliť si s medveďom): včelí samec. Česky – trubec. Neutekať, nepichá. Teda – nie ľudí.

Úľ – debnička, kadlub, teda dutý pník, pňak, alebo slamený pník, teda slamený kôš, niekde aj hlinený, dnes už aj umelý. Stane sa, že núdzovo aj stará chladnička, skriňa, čo včely nájdu, keď sa vyroja.

Plodisko – Spodná časť úľa alebo stromovej dutiny, kde má včelia rodina detičky. Teda – vajíčka, červíky – latinsky larvy.

Plod: Včelie detičky od vajíčka cez červíčky až po zaviečkovanú mokraď dokonalej premeny – larvo-kukly…

Medník : priestor nad plodiskom (med je aj na jeho kraji). Hore včely nedávajú plod, lebo sa boja o detičky. Preto dávajú hore zásoby, možno sa s nimi medveď alebo brtník uspokojí. Ale keď je včiel veľmi veľa, niekedy dávajú plod aj hore a včelár vtedy utrie hubu. Vedmeďovi je to jedno.

Vysoký nastavok – debnička (alebo kadlub) na rámčeky o výške cez 25 cm. Ak sú široké na plást 40 cm, hovoríme o Béčku. Na Slovensku väčšinový spôsob.

Nízky nastavok – u nás podobne široká debnička na rámiky podobne široké ale hlboké cez 15 cm. Pisateľ má také aj kadluby.

Zahĺbený nastavok – vlastne takmer výhradne ide o plodisko. Žiarislav vyvinul túto veľkosť pre kadluby – hĺbka rámika okolo 30 cm. Cieľ bol — aby sa plod nedvíhal nad plodisko, čo sa prí „béčkach“ bežne stáva, a preto nad plodisko strkajú medári materskú mriežku,

Materská mriežka, – umelá alebo kovová mriežka, cez ktorú matka s vajíčkami v bruchu neprejde, na rozdiel od včiel. Chudá matka (spravidla mladá) prejsť môže. Ak sú nad ňou uväznení trúdi, včely ich musia rozkúsať a takto pretiahnuť von.

Medzistienka – to, z čoho niektorí roba voskové sviečky na trh Zimného Slnovratu. Pôvodne vyrobené o hrúbke hrubého výkresu, s vylisovanou vzorkou v tvare včelých buniek, na ktorú si včely ľahko nastavajú nové plášte. Včelár ju privarí na drôtiky v rámiku a dá roju, alebo na miesto starého plástu, ktorý je už nezdravý.

Včelár – gazda, ktorého pes nekusne, kôň nekopne, cap neociká, ale včela pichne. Preto dymí, aj keď dohaň nezapeká. Vtedy sa včely uľaknú, nažerú sa medu a takto pribraté nepichajú.

NIJAKÁ METÓDA. SPôSOBY SÚ TO, TAKVERU!

Dvadsať včelích rodín by nám síce stačilo, ale včely si to zjavne nemyslia. Kým bol človek v máji na ceste za veľkou vodou, včielky sa začali rojiť. Aj keď sme niečo podarovali a niečo frnklo do hory, už je ich tu tridsať rodín. Šesť rojov šlo do kadlubov, ktoré pripravil od zimy. Zdá sa, že sa im v pníkoch páči. Dnes tu chováme včely na mnoho spôsobov. Vo vysokých, nízkych i zahĺbených nadstavkoch. Máme ich na rámikoch, niektoré aj na trámikoch a na trámikorámikoch. Zahĺbené nadstavky vyvinul človek za účelom vyplnenia pomerne hlbokého plodiska v kadluboch. Matka, keď kladie v hlbokom plodisku, už nemá snahu ísť hore, do medníkov. Hĺbka zahĺbeného rámika je odvodená od šírky mriežky medometu, ktorý umožňuje vložiť rámik hlboký cez tridsať centimetrov. Takýto zahĺbený rámik ide buď do dutého stromu, ktorý má na základni vydlabaný štvoruholník a na boky idú buď skrátené rámiky, prípadne to môžu byť len trámiky (doštičky), na ktoré si včely nastavajú dielo. Do takéhoto kadlubového plodiska môžu ísť aj obyčajné B – rámiky z bežných úľov, ktoré si vyrábame z dosák. Takto sa dá preložiť vyrojená rodina z bežného úľa, s už nastavanými niekoľkými rámikmi. V zahĺbenom plodisku si prinajhoršom nastavaný rámik rozšíria pod spodnú lištu, včely s tým ťažkosť nemajú. No a zas ten zahĺbený rámik z plodiska kadluba by do bežného úľa nevošiel, ale do dvoch nízkych nadstavkov na sebe položených vojde v pohode. S nízkymi sa pracuje ľahšie, takže aj medníky v kadluboch máme vysoké a aj nízke. Navyše – medník kadluba môže byť aj nepravidelný – vtedy si včely stavajú dielo na doštičky – na trámiky.

Do kadluba možno dať aj rámiky, ale tento spôsob je len s „trámikmi“, na ktoré si včely nastavajú dielo.

I TAK ŠE DA, I TAK ŠE DA

Dnes je včelárina plná všakovakých metód. Tu, Na Medzi, človek rozbehol súbežne rôzne spôsoby a včelám sa darí – vo všetkých. Viacmenej včely nedávame do hlinených nádob (čo teraz vraj na medzisieti letí, u včelárov to nevidno), lebo to sa javí zo známych spôsobov dnes u nás ako najmenej vhodné. Nadstavkovanie je čosi ako police v komore. Keď má včelia rodina dosť sily, zbiera med do vrchných políc. Včelár berie z vrchnej police. A plásty vráti v rámčekoch, pokiaľ nie sú príliš znečistené. Postaviť včelám nové plášte stojí čosi práce, keď ich dostanú späť vytočené z medometu, môžu hneď zbierať med. Rámčeky sú dobrý vynález. Pravda, niektorí chcú chovať včely „čo najprírodnejšie“. Ale keď im nedáte rámčeky a beriete med v divočine aj s plášťami, tak im beriete viac, ako dvojnásobok majetku oproti tomu, keď im plášte vraciate. Postaviť nový plást zaberie viac času a sily, ako doň naviezť med. Navyše – v lete sa už včelám zastavujú voskotvorné žľazy, k jeseni už vosk takmer nedávajú, zato medovicu ešte prinesú. Ak chcete chovať včely čo najprírodnejšie, tak ich necháte vyrojiť sa a potom odletieť do lesa. Zväčša si tam nájdu voľajaký dutý strom a vy už chránite len les, aby ten dutý strom so včelami voľakto nevzal. Toto je najprírodnejší chov včiel. Nevýhodou je, že nemáte med. Ak im ho neukradnete.Aj s komorou – veď akože inak.

Včelárenie je oblasť , do ktorej každú chvíľu prinesie niekto niečo prevratné. Často sa stáva, že to ľudia šíria bez toho, aby si to overili.

„Divočina“ – včelie dielo nastavané bez rámika.

SÚDRUHOVIA TO ODMERALI DOBRE

Tohtoročný hit je „zaručená správa“, podľa ktorej slovenskí a českí včelári už mnoho desaťročí robia chybu, lebo vraj dávajú včelám medzistienky s menšími rozmermi, než aké stavajú včely nadivoko. Aby sme sa rozumeli, medzistienky majú vytlačené šesťuholníkový vzor podľa včelích (nie trúdovských) buniek. No a podľa najnovšieho okrídleného názoru vraj tieto u nás kúpené medzistienky majú neprirodzené vytlačené veľkosti buniek – vraj väčšie oproti divým včelám, čo má spôsobiť o niekoľko dní neskoršie liahnutie včiel a následne väčší výskyt klieštika, ktorý parazituje hlavne na plode. V Kalifornii vraj vyrábajú medzistienky o menších rozmeroch a tam sa im liahnu včely správne. No, keďže človek prednedávnom prišiel z Arizony, susediacou so suptropickou Kaliforniou, spozornel. Všimol si z odborných zdrojov, že na juhu USA a aj v Arizone a susedých štátoch už pred rokmi prenikol z juhu iný druh včely – je to včela invázna a dosť útočná – zmutovaná včela africká (presejšie afrikanizovaná), ktorá má na svedomí aj smrtiace útoky na ľudí. U tejto inváznej včely je práve príznačné, že sa vyvíja kratšie a množí rýchlejšie. No, ale ak by sme desiatky rokov vyrábali medzistienky menšie, než ako si vyrábajú včely nadivoko, tak by bolo treba priznať chybu. Na to, aby sme zistili, že to tak nie je, postačili nám posuvné merítka. Na stole boli dve misy včelej „divočiny“, teda – voľne nastavaných plástov. Človek rozdal tri posuvné merítka, lebo práve toľko ich máme a traja sme merali bunky. Každý ich meral desaťkrtát, mali sme veľa divočiny a merali sme ju pre čo najväčšiu presnosť po desať buniek naraz, od ľavej po ľavú stenu, výsledok sme vydelili desiatimi. Výsledky meraní sa zhodovali. Zistili sme, že súdruhovia neboli padnutí na hlavu a kedysi dávno museli urobiť to isté – odmerali plášte zdivených včiel (lebo tie naše skutočne divoké včely nie sú medonosné a nestavajú takéto plásty) a vyrobili také isté bunky, ako v našom podnebnom pásme spätne zdivené včely. A tie kúpené medzistienkové naznačené bunky – máme ich z rôznych období, vrátane starých, nielenže neboli o poznanie väčšie oproti prirodzeným dielam v divých plástoch, ako tvrdí nová, prevratná teória, ale naopak – boli o máčny máčik, v podstate zanedbateľný, menšie, ako vo včelej divočine. Presné výsledky našich meraní – do 40 meraní po 10 buniek bez výrazných rozdielov:

Veľkosť predlisovaných buniek na „kupenských“ medzistienkach z minulých období a súčasnosti sú takmer zhodné – 5, 3 až 5, 4 mm. Náš priemer početných meraní 3 pracovníkov vedomeckého strediska: 5,33 mm

Veľkosť včelých (nie trúdích) buniek vo včelej divočine: 5, 54 mm (Ž.slav 5.56, V.mír 5,57, L.míra 5,50, každý meral najmenej 10 krát 10 buniek, takže ide o meranie cca 300 včelých buniek na divočine).

Takže v skutočnosti včelám bunky umelo nezväčšujeme, ale naopak – o menej ako máčny máčik si ich zväčšujú oni, alebo inak – „robíme! ich o sotva merateľný zlomok veľkosti menšie, ako matematický priemer ich buniek, včely majú samé oveľa väčšie výchylky. Robíme im teda také náznaky buniek, aké si oni robia aj samé. Žiadne bunky pod 5 mm, ako hovorí módna teória, sme v divom diele nenašli. A ani viacero druhov včelích buniek – všetky boli zhruba v rozmedzí 5,3 – 5, 8 mm (včely nie sú počítače a majú výchylky), avšak nešlo o viacero typov včelích buniek, tak, ako ľudia nemajú viacero typov chodidel, ale ide o jeden typ s úplne súvislou škálou veľkostí, ktoré sa neraz na diele „prelínali“. Veď aj v divočine neraz matka kladie vajíčka do buniek, v ktorých bol predtým med. Pritom nedošlo k zámene s trúdimi bunkami, pretože tie sú o poznanie väčšie – majú výrazne nad 6 mm. Medzi trúdimi a včelými bunkami nie je veľkostný prechod, buď sú včelie, alebo trúdie. Správa o viacerých druhoch včelích buniek je pravdepodobne neoverený prepis z oblasti výskytu viacerých druhov včiel.

(FFFú-ha, a to sa pisateľ domnieval, že s opustením geodetického prostredia má už podobné merania za sebou. Divoch, dlabe úle, je to divoch, ezoterik, žiadny inžinier!

Dáme si to preplatiť z ministerstva včelieho hospodárstva, alebo vezmeme granty od nejakého miliardára, čo zbohatol na špekuláciách s medzistienkami.)

Napísali sme autorovi, ktorý šíri túto teóriu o údajných väčších bunkách na medzistienkach, či si ju overil meraním divočiny na Slovensku. Neodpovedal nám, nuž sme si odpovedali sami, pretože vyše tridsať meraní považujeme za dostatočné množstvo: Veľkosť buniek naznačených bežne prístupnými medzistienkami je vporiadku. Pisateľ ale zistil, prečo došlo v prípade novej, dnes okrídlenej teórie vlastne k omylu.V skutočnosti nie preto sa v Kalifornii a Arizone liahnu včely o tri dni skôr, lebo v Amerike majú menšie medzistienky, ale v spomenutých južanských štátoch je už usadená invázna včela afrikanizovaná, ktorá si robí nielen menšie hniezda, ale podľa všetkého aj bunky a aj vo svojom divokom diele má vývoj o 3 dni rýchlejší, ako náš druh včely – len 18 dní. Kto neverí, nech si to overí tuto: minúta 17.37, 19.13. A záhada je vyriešená. Netreba si teda mýliť príčiny s dôsledkami. Ak by sme našim včelám vyrobili o takmer milimeter menšie medzistienky, ťažko by sme dosiahli nižší výskyt klieštika spojený s rýchlejším vývojom včely, pretože tu nemáme rýchlopodiacu inváznu včelu africkú. A buďme radi, lebo na juhu USA spôsobila viac, než tisíc úmrtí a na záhradke ju chovať ako našu – to by nešlo.

Aby sa včely nesnažili stavať kade- tade v úli divočinu, pisateľ necháva, hlavne v plodisku, jeden z desiatich rámikov bez medzistienky. Tam si môžu stavať, čo chcú, teda – hlavne ide o trúdie bunky, ktoré sú väčšie, ako včelie. Je to lepšie pre nich, aj pre včelára.

PREČO SME ŠLI DO DREVA A NIE DO HLINY

So záujmom si človek prehliadol hlinený úľ. V zásade sám uskutočňuje rôzne spôsoby, takže mu to nie je proti vôli, keď niekto príde s novinkou. Ale v skratke: Väčšinou sa týmto nadchýňajú tí, ktorí včely nikdy nechovali. Včely v prírode nesídlia v hline. To by nevadilo, ale dutý strom spravidla poskytuje väčšie možnosti ako rozmerom obmedzená stavba z hliny a srvátky. Tá je jednak oproti kadlubu krehká a na výrobu zložitejšia, čo by, dajme tomu, nemuselo až tak vadiť. Prostredie môže byť príjemné, sám býva v hlinenom dome, občas vyrobí aj keramiku, ale v takomto diele sa včely nemôžu roztiahnuť ako v dutom strome, alebo ako v úľoch s nadstavkami, keďže takýto úľ nemožno nastavovať.Ale ako udržiavanie dejinných zručností a dávneho chovateľského spôsobu z niektorých častí sveta to môže byť obdivuhodný spôsob. Podobne, ako a slamené pníky. I keď je to dnes pomerne zložitý spôsob chovu včiel, napriek svoje jednoduchosti.

Ono „roztiahnutie“, teda v chovateľkých podmienkach nastavovanie včelieho diela v prípade zmocnenia rodiny človek dnes už považuje za zásadné.V nastaviteľných dielach môžu a nemusia byť rámiky. Že môžu, tak to je tiež výhoda.Aj v plodisku,pretože predsa len už nie sme brtníci a na zdravotnom stave včiel nám záleží.

Pravdupovediac, pisateľov dedo choval spočiatku včely v „slamených pníkoch“, prvý uplietol, keď mal 14 rokov, v deň, keď chytil roj nad potokom, s pomocou svojho kamaráta od susedov. Ako rástol, prešiel zo slamy na drevo. V horských oblastiach ho bolo viac, ako slamy.

Keď nemajú miesto, stavajú aj do vrchnáka. Takéto vrchnáky človek už nezatepľuje, keďže ich zateplili samé včely a takto sa v nich voda nezráža, len med a ten sa – veruže – využije.

Bežne na Slovensku chovajú včelári včely v úli typu B – v dvoch vysokých nadstavkoch – plodisku a medníku. Materskou mriežkou bránia výkonnej matke ísť vyššie a berú jej medník – jediné poschodie. Človek nechával výkonnejším matkám ďalší medník – tretí nastavok; plodisko bolo podstatne väčšie, rodina početnejšia a medu viac. Niečo im vzal a niečo nechal na zimu. Pre včely to bolo isto lepšie a pre včelára vlastne tiež – rodina zimovala aj s medom vo väčšej sile. Dnes tiež pridáva ku dvom vysokým niekedy jeden nízky nadstavok. Tiež dobré. A jeden vysoký a aspoň dva nízke – tiež zaujímavé. No a to zahĺbené plodisko (30 – 35 cm), to je asi najzaujímavejšie. Matka vyššie vyliezť nezvykne. Keď nemusíte, tak sa do nej nestaráte. Každé zbytočné prevracanie plodiskových rámikov prináša zranené a mŕtve včely. Stane sa nejednému, že takto poškodí aj matku. Nech si tam len kladie, kňažná, v tichu svojho zaĺbeného plodiska.

Materskú mriežku teda tohto roku vôbec nevyužíva. Nech si matka kladie vajíčka, kam sa jej spáči, celkom hore aj tak ísť nezvykne. A rodiny silnejú.

Uprostred Matka – hľadá prázdne bunky.

V prípade kadlubov sa po zaplnení plodiska postupuje podobne. Buď máme „kadlubovú súpravu“, teda – na plodisko položíme správne odrezaný medník, či dva medníky, alebo – ak nemáme pokračovanie stromu, dáme „spojku“ v podobe prstenca z drevotriesky a na ňu položíme medník. po naplnení ho odrežeme strunou a uvážlivo odoberieme medové plásty.

V zásade človek netrvá na tom, že sa musí vytočiť celý medník naraz. Bežná vychádzka po včelíne môže znamenať obhliadku so zberom dvoch – štyroch medových rámikov z jedného úľa. Menej, ako pol metráka medu z toho aj tak na jednu vychádzku nie je. A to nám na jeden pracovný deň stačí – veď uznajte. Veď máme aj inú robotu. Záhrada, kniha, hudba, vzdelávanie, článok. Napríklad – o včelách.

Nuž, dnes už môžeme povedať, že my chováme včely a včely chovajú nás. A všetkých nás spolu chová spoločná Matka príroda.

Živic tohto roku zlomil rekord. Vyšiel za jedným rojom na vrcholec vysokého smreka 5 krát. Sme radi, že spolu s rekordom nezlomil aj ten vrcholec. Bude z neho vrcholový včelár. Presnejšie – vrcholcový.

Popoludní, keď je slnečný deň, nám to tu hučí ako na letisku. Ale tichšie, príjemnejšie. Hoj, pekný je to zvuk, pekný.

Tohto roku se v tejto rajskej krajine začali na zimu chystať ovocie nie s cukrom, ale s medom. Zatiaľ máme pár vedier do plachty ztrasených drevených jahôd, teda morušových plodov, vlastne už je z nich sirup a lekvár. Ríbezle tiež utešene dozrievajú . Kto chce ochutnať z nášho medíka, môže prísť pomôcť zbierať.

Chvála, včielky, chvála.

Poznámka: Obhliadka včiel bude súčasťou gazdovsko – remeselného tábora.

Dlabanie kadluba

Kadlub upravený na uloženie rámikov – zahĺbené plodisko.

Dole je aj vetracia sieťka.

Keď je znak namaľovaný, či vypálený, Kadlub natrieme jedlý olejom, keď je čas aj zo dvakrát a po vsiaknutí ho natierame smrekovou živicou rozpustenou v liehu, aj zo dvakrát, ak roj ešte nie je na strome. Takto napustený kadlub odoláva poveternostným vplyvom, nepuká ako neupravené drevo a odoláva viac aj hmyzu.