Na konci novembra sa na dome našli posledné strapce hrozna, Na hriade je ešte nedozbieraný jeden koreň. Keďže hrozná rôznych druhov sme jedli od začiatku júla, možno povedať, že výbornú chuť a živiny týchto bobúľ užívame vo výške cez 550 m nad morom takmer pol roka v roku.
Pýta sa ktosi – akože je u vás? Človek vraví – chodiac v daždi po zablatenom pozdnojesennom dvore – že pekne, pekne. Keď sena a suchého dreva jesto, pred zimou je vždy pekne. Však sa pamätá aj na roky, pustovnícke, keď sena pre zvieratá bolo málo a drevo začal chystať až po jesenných cestách.
Niekoľko dní pršalo a má sa ochladiť, hlboko pod nulu. Tak si človek povedal, že ešte presadí samorodé hrozná, ktorých liany na jar ponoril do zeme a teraz sú už pekne zakorenené. Vykopal ich 12 koreňov, z ôsmych druhov. Dva odložil do pivnice vo vedierkach – to pre bývalého spolužiaka Vlada, ktorému to prisľúbil na jar na Spiši. Ako sa otepľuje, tak už aj na Spiši samorodý vinič dozreje. Deň mrazivého zlomu sa blíži, tak človek kope 10 jám a sadí hrozná do zmesy vyzretého hnoja s pieskom a mieša to zo zeminou a hlinou. Na vysutých hriadach. Stmieva sa rýchlo. Už druhú noc kope a fúrikuje do noci s čelovkou, ustupujúci mesiac pekne prisvecuje.
Je koniec novembra – listopadu. O pár dní sa začne mrazeň a vonku sa ešte stále dá nájsť nejaká potrava. Nie je reč len o bukviciach a zosladnutých trnkách, ale o plodoch v záhradách. Pod domom zobe prarajčiny – veľké len ako čerešne. Ale chuťovo skvelé, ani ľahké prízemné mrazy im neublížili. Keď už takmer všetky z 20 druhov viničov pustili listy, pekne vidno zabudnuté bobuľky. Tie pod oknom domu – od Veleslava od Hrušova – sú stále plné, neuveriteľne sladké. Nejaké drobné bobule sú ešte na strapcoch v mesiacovej záhrade – necháme ich ešte pokusne na lianach , uvidíme, čo s nimi spraví tuhý mráz. Keby sme ich zozbierali a nestihli zjesť, vzali by skazu. Z naposledy vytvorenej záhrady Pri rokline putujú do pivnice kapusty. Niekoľko fúrikov. Kely tam ostávajú – tým mrazy neublížia a vonku vydržia dlhšie svieže. Ale kaleráby treba zozbierať. Giganty sú veľké ako hlava najmenšieho vrchára. Máme ich nakrájané na stole a maškrtíme. Sú jemné a sladučké. Pri sadení hrozna človek vykopal samosevné redkvičky a topinambury.
Sladké zemiaky topinambury sa sadia samé. Ich živiny užívame od leta do konca zimy, Dajú sa požuť i surové, je to dobrý zdroj vitamínu C.
Reďkovky vytrhal všetky – od veľkosti hroznovej bobuľky až po veľkosť jablka. Ako sa v lete pekne samé zasadili. Chvála. Sladké zemiaky ešte nechá v zemi. Tie neujdú a zima im neublíži, v zemi vydržia sviežejšie, ako v pivnici. A tie zabudnuté vyrašia na jar znova. V zime budú dobrým zdrojom vitamínu c. Chutné sú aj surové. Človek sa tak občas zadumal, že keby sme mali byť celkom samostatní, chýbala by mu trochu ryža a citrón. Ryžu sme zatiaľ nezasadili, ale citrónovník vysadila Lada do vedra pred domom. Musí ísť dnu, chudák, mrazy by ho zlomili. A paprika, seginatko, tiež by zimu neprežila. Ale keď ju vykopeš, ostriháš tak na jednu-dve piade a dáš do pivnice, na jar môže husto vyraziť. Prinesie plody skôr, ako tá malá priesadka z okna. Už aby boli hotové podzemné pivnice, človek by ich vedel naplniť užitočnosťami. Najlepšie je ísť na tie naše hriady hladný. Vtedy človek nájde najviac potravy. Na hriadky ísť hladný a do obchodu najedený. V obchode už nebol pekných pár týždňov.
Po príchode prvých mrazov prichádza čas pre horské kivi. Netreba ich lúpať, len žuť. Zajtra ich odrezky pichneme do vedier a keď sa zadarí, do gazdovskej obrody by sa v pivnici mohli zakoreniť. Nech potešia aj iných.
Na stromoch sú ešte orechy. A zopár jabĺk. Orechov máme pár mechov. Konečne bol dobrý rok. A kŕmime sa pod bazovým kríkom sladkými plodmi horského kiviovníka. Treba ho orezať spolu s bazou, po ktorej sa plazí, tak zbierame plody aj s vetvičkami. Kivi sú veľké ako orechy. Horský druh pochádza z Ázie. Netreba ich šúpať. Chuťovo trochu pripomínajú jahody.
Na večeru máme zeleninovú polievku na spôsob boršču bez mäsa. Všetko zo záhrady. A k tomu placky, tiež zeleninové. Jesenný syr je najlepší, ale človek ho už niekoľko dní nemôže jesť. Akoby sa ho trochu prejedol. Neboj sa nič. Však ti ono vytrávi, keď zatiahne ku mínus 20. Najlepší bude vtedy naložený v oleji. Zásoby máme odložené.
Hej, zima asi aj tento rok príde. Možno že už nebude taká biela, ako bývavalo, ale bude. Zem stvrdne na kameň a stane sa nehostinnou. Ako človek končí tento článok, pri krčahu čaju, občas vyjde z pochopiteľných dôvodov na dvor. V šľapkách. Zem už totiž stvrdla. To má rád. Keď sa takto ochladí, berie si kožuščok zo zimného kozola a je mu teplejšie, ako v studenom daždi v čižmách. Ale bude aj čľapanica. Do jari.
Hej, zásoby sú dobrá vec. Lepšie sa žije v lese na prírodnom hospodárstve, ako byť celkom odkázaný na obchody. Neisté sú zárobky a riedke. Ale zem je bohatá. Keď sa o ňu staráš. Hej. Aj sa ti chce, aj sa ti nechce. Tieseň sveta doľaháva pred zimou na vrchárske duše. Tá pradávna úzkosť sa zakráda aj do silného vnútra. Tu, kde nesvietia žiadne nápisy, žiadne výklady, nehučia autá, reklamy a nezrozumiteľná hudba, nikto ťa nikam neženie, tu, v tichu prírody, kde aj na dážďovky dolieha mráz, tu to na ľudí pred zimou príde. Také tie chmáry akési, o niečo studenšie, ako teplota vzduchu, keď sa ti nechce zakúriť.
V lete sa samé zasiali reďkovky. Vlastne – riadne reďkovy sú to. Vyťahujeme ich spod sniežika.
Ale práca pomáha. Keď sa tak človek dostane na tú záhradu a pred zimou sadí kríky, nejaký ten stromček, predstavuje si, ako sa na jar preberú a začnú pučať. Krompáč v rukách a kop kop kop kop – tuho kopať, sypať, prenášať, zatláčať, poliať až na druhý deň, lebo v noci už riadne mrzne, a šťastný si ľahnúť do postele. Starej, pustovníckej, jednoduchej doskovej postele – pod perinu z ovčej vlny. Krása. Človek je v tých chvíľach šťastný.
Áno, musíme sa kývať. Nie sme medvede, slimáky či chrobáky, aby sme sa ponorili do zimného spánku. Ale rozjímať, dumať, noriť, hĺbať, to áno. To môžeme. To máme.
A zapísať si svoje sny.
Lebo keď príde pučanie, keď príde obroda po tomto studenom čase, keď v civilizácii kvitne obchod, ale mrzne duch, keď sa to odcudzenie začne meniť na precitnutie… Šťastie bude na strane pripravených.
Hej, však nemusíme byť všetci povinne šťastní. To nie je jediná hodnota. Ale dobré je veci robiť dobre. A dobré je prežiť zimu.
Snímky: ŽS
