OD BÁJNYCH KôZ K PRÍRODNÝM

Koľko litrov môže dať koza v prírodnom chove? Čo závisí od plemena a čo od iných okolností?

Chovanie kozy je najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k čistému mlieku. Napriek tomu to až také jednoduché nie je a je dobré vedieť niektoré veci.

Keď sa človek rozhoduje o kúpe kozy, na trhu sú niekedy až neskutočné ponuky – ako napríklad angloafrické kozy, ktoré vraj „doja sedem litrov za deň“. Človek pozná niekoľko ľudí, ktorí kúpili takéto drahé kozy s ovisnutými ušami  a potom ich aj predali. Chov tohto plemena má v prírodnom prostredí Slovenska má svoje úskalia. V Afrike a ani v Anglicku napríklad nie sú zimy – ako ich poznáme my. A málokto ráta s tým, že bude v zime vyhrievať stajňu – ako to robia chovateľa exotických plemien. Zdravotne chúlostivé plemeno v našich podmienkach v prírodnom chove v konečnom dôsledku nedáva viac mlieka, ako iné plemená, len stojí viac peňazí. Ľahko sa stane, že teplomilná koza v prírodnom chove vôbec neprežije. Keď to chovatelia zistili, že takéto kozy sú tu v prírodne v podstate nechovateľné – v drahej čistokrvnej podobe – uchytila sa hláška – že  treba chovať ich krížence. Nuž , áno, ale to môžete chovať s podobným úspechom aj krížence iných plemien.

DOJIVOSŤ a teda MLIEČNOSŤ

Po osemnástich rokov chovu kôz a šľachtení odolnej prírodnej kozy pre slovenské a všeobecne karpatské (karpatsko-alpské) podmienky dospel pisateľ k týmto poznatkom:

Mladá koza, ktorá dá v prírodnom chove na pasienku na podoj liter mlieka a teda za deň dva litre, je dobrá koza. Ak tento liter dáva prvostka v prírodných podmienka pasenia navoľno na pasienkoch spolu s desiatkami zvierat, obiehajúc svoje okruhy, je o skutočne dobrý výkon.V ďalších rokoch by totiž mala svoju dojivosť zvyšovať. Avšak i dospelá koza, ktorá s desiatkami zvierat obieha (ako srnka) svoje niekoľkokiloetrové pasienkové okruhy, keď dá za deň dva litre v sezóne, nie je zlá. Dojivosť sa zvýši úplne jednoducho – že ju zastavíte a teda – že bude menej „športovať“. Ak máte jednu – dve – tri kozy s dostatkom paše, či iné menšie množstvo,  koza, ktorá vo veľkom stáde na prírodnej paši dala 2 litre, môže zvýšiť dojivosť hneď na tri litre, v najlepšom čase – okolo Letného slnovratu, môže dať i viac. Hovoríme o chove kôz bez príkrmu v podobe šrotu, či iného jadra. Pre úplnosť – v čase zelenej paše v prírodnom chove kozy môžu byť len na tráve (a listoch) a večer im z dôvodu presného príchodu a dobrého státia v strunge na dojenie dávame za hrsť, alebo pár hrstí šrotu, čo je neveľké množstvo. Ráno nič. Sú chovatelia, ktorí za deň dávajú niekoľko litrov šrotu. Koncom tejto zimy – vo februári – sme jednej koze takto dávali šrot a zo zimného pol litra na podoj  behom vyše týždňa zdvihla dojivosť z litra za deň na takmer štyri litre (mimo sezónu).  Pravdaže, už to nebolo „prírodné“, v zmysle prírodne čisté, pretože koze predsa nebudete kupovať biošrot. To by bolo poriadne drahé mlieko. Treba si uvedomiť, že keď dovolíe koze zožrať za deň vedierko šrotu a ona nám z neho vyrobí šesť litrov mlieka, tak to nie je také prírodné mlieko, ako keď sa pasie len na pasienku. Pretože obilie na výkrm zvierat sa dnes bežne naozaj nepestuje bezchemicky, čo platí aj pre mnohé iné výkonnostné  krmivá a podporné prípravky.

Ďalšia vec, čo by sme si mali uvedomiť je, že rôzne plemená kôz sa líšia aj vzrastom. Napríklad ak dá štyridsaťkilová mladá koza polovicu z toho, čo osemdesiatkilová koza už lne vystavaná, tak je to vcelku prirodzený pomer. Osemdesiatkilová koza aj zožerie dvakrát viac. Podobne je to s kravou. Objem mlieka ktoré dá dojka je potrebné vnímmať v pomere ku hmotnosti zvieraťa.

Prírodné a neprírodné zvyšovanie dojivosti

 A teda – c skratke – kŕmenie kozy jadrom, alebo aj ďalšími krmivami, ktoré veľkochovatelia poznajú, môžu dojivosť poriadne zdvihnúť, na viac ako dvojnásobok, možno až na trojnásobok. Je to taký „doping“, ktorý je dovolený, avšak ak chcete mať skutočne čisté mlieko, tak toto nechcete.  Veď práve preto mnohí chovajú kozy, aby sa vyhli chemizovanému mlieku, aké bežne dostať v obchodoch. Teda okrem toho, že kozie mlieko je výrazne menej mastné – obsahuje menej tukov ako kravské a nemá také zastúpenie kazeínu (alergénu).  Treba povedať, že vo veľkochovoch sa okrem prírodne nezdravých krmív všakovakého pôvodu, ktoré majú zvýšiť rast svalovej hmoty alebo mliečnosť, používajú aj „preventívne antibiotiká“, ktoré znižujú citlivosť na tento liek u spotrebiteľov. Príkrm zo zložkami komerčného  „jadra“ (obilia) obsahuje pesticídy a iné chemikálie. Navyše – pre lepšiu dojivosť sú vo veľkochovoch podávané dojniciam prípravky s obsahom ženských hormónov. Tieto môžu vytvárať zdravotnú šarapatu nielen u zvierat, ale aj u spotrebiteľov mlieka – u žien v oblasti ženských ústrojov, u mužov a chlapcov zas nadmerné ženské hormóny tiež môžu spôsobovať zmeny, ktoré nemusia byť vítané.

A teda – mohli by sme zostaviť tabuľku, podľa ktorej (s približnou pravdepodobnosťou) sa mladá koza chovaná vo väčšom stáde na pasienkoch, dáva 2 litre, tak jej „zastavenie“ v chove s malým počtom zvierat na takisto prírodnej paši môže zdvihnúť dojivosť o liter a výdatný príkrm na „jadre“ môže zdvihnúť dojivosť tiež (o ďalší) liter za deň. Všakovaké, všeobecne povolené príkrmové látky  (v prírodných a biochovoch zväčša neprípustné) môžu zvyšovať dojivosť naďalej, hlavne ak majú zvieratá v zime vyhrievanú stajňu s bežiacim pásom s granulami a pod. A sme pri reklamovanej dojivosti 7 litrov, ktorá sa týka spravidla len nadopovaných kôz v pomerne skleníkových podmienkach. Toto v prírodnom chove na pasienkoch v Karpatoch, či inde  jednoducho neplatí. Keby ste vzali do takého chovu aj kozu z iného plemena, alebo miešanú, ak je dobrá, mohla by vám tiež tak dojiť. Treba povedať, že spomenutú rozprávkovú dojivosť by ste ťažko neobjavili v skutočných tabuľkových správach zostavených na základe meraní z chovov. Len jedno z mnohých zvierat je preborníkom v mliečnosti a aby sa tak stalo, musí obetovať svoje zdravie a veľkú časť života.

U kráv je to tak, že sa v intenzívnych chovoch tiež nechajú oplodniť neskôr a to jen jedince , ktoré sú na to telesne uspôsobené – napríklad – majú medzeru medzi rebrami na dva prsty. Zviera, ktoré dáva silu aj do mäsa, nedá taký mliečny výkon. Mliečne zvieratá sú šľachtené k tomu, aby silu do svalov , kĺbov, kostí nedali ale aby ju dali nadmerne do mlieka. Dojky – borkyne – mávajú slabšie kĺby, redšie kosti, ich celkový zdravotný stav a telesná stavba je pre prírodný chov enej vhodná, odolnosť v prírodných podmienkach by bola malá – preto tá vyhrievaná stajňa a umelé príkrmy… Také zviera sa dožije tak polovicu prirodzeného života, než ako zviera v prírodnom chove. Po niekoľkých rokoch mliečnosti (môže byť že už po troch)  dojky v najintenzívnejších chovoch zabijú na mäso, kožu a kostnú múčku. Priemyselný chov hovädzieho dobytka postupne určuje trendy chovu kôz a oviec aj na Slovensku, samozrejme. Možno aj preto zo zákona vypadla ochrana pastierskych psov – zákony napodobňujú západoeurópske prostredie – čo by tam koza robila na pasienku, kde ju ohrozujú vlky a medvede, keď dravce sú tam už po vyše sto rokov vyhubené a horské pasenie naprieč pozemkov sa tam nezachovalo ako u nás, tam je takmer všetko obohnané ostnatými drôtmi.

KOLONIZÁCIA KARPÁT

Stávame sa akýmsi právne podriadeným odbytiskom západoeurópskych výrobkov, vrátane plemien hospodárskych zvierat. Európska legislatíva je pohromou prírodného chovu. Ak babke, čo chová dve kozy, zhynie kozľa, podľa správnosti by ju mala odviezť do kafilérie, alebo ju privolať (minimálny poplatok je 50 E, čo je cena  dedinskej dojky!. Okrem toho prírodný chovateľ príde o mäso pre psov, samozrejme, aj o kozu. Nehovoriac o tom, že babka by sa mala plahočiť po úradoch, aby platila poplatky, aby  získala všetky papiere, ušné známky… No a ak chcú dedinčania a lazníci kozy aj množiť, to už nie je také jednoduché. Capka oficiálne nemôžu predať vôbec do inej oblasti, ak nemá chovné papiere a správne by mali napúšťať kozy chovnými borcami, cena ktorých je v stovkách až tisícoch eur. Pritom ich semeno im možno dojivosť vôbec nezdvihne a možno zníži zdravotnú odolnosť. Ministerstvo pôdohospodárstva v materiáloch o dvoch registrovaných slovenských plemenách kôz doporučuje dovoz capov z EU (o čo horší by bol cap z Karpatskej Ukrajin, alebo srbskej časti karpatského obúku susediacim s Valaskom?) Karpatské spojenie osviežené valasko – rusínskou kolonizáciou , (ktorá prebehla z juhu po karpatskom oblúku vlastne spätne –  tisíc rokov po opačnej kolonizácii , keď Slovania kolonizovali Balkán, aj so svojimi zvieratami)  je tak oficiálne ukončené.  Dnes sme svedkami právneho ukončenia pastierskej tradície, ktorá tu bola po tisícročia. Je to aj akýsi útok na genofond kôz v ľudovej kultúre – už je aj ťažké nájsť na Slovensku stádo, v ktorom kozám nevisia uši.  

Prečo krátkosrsté a prečo štiepka?

Národné plemená slovenskej kozy – Slovenská biela krátkosrstá a Slovenská hnedá krártkosrstá – sú v podstate totožné s národnými plemenami českými a tie sú v podstate rozšírenými variantami plemien, ktoré sú v Nemecku a Rakúsku. Z akého dôvodu napríklad musí byť v slovenských (a českých) Karpatoch uchovnená len koza krátkosrstá, keď vieme, že dlhšia srsť ju lepšie chráni pred zimou?

Pisateľ sa po roku 2 000  rozhodol, že z vtedy ešte celkom uchovaného ľudového karpatského genofondu vyberie jedincov a bude šľachtiť kozu s karpatskými črtami. V stáde je aj niečo z bielej a hnedej krátkosrstej kozy, avšak vzal i jedincov z južnejších karpatských oblastí, kde sú bežné aj kozy s dlhšou srsťou. Takto sú v chove nielen krátkosrté línie, ale aj s dlhšou srsťou, ktorá sa v hnedých odtieňoch s úplným vylúčením strakatosti hodí aj na šitie zimných kožuškov. Tie sa – kožušiny zo zimných capích kožiek – na rozdiel od ovčích nezachytávajú v tŕňoch. Na Slovensku totiž sú ešte aj pasienky, a to napriek eurodotáciám, ktoré naviedli majiteľov pôdy mulčovať kríkové oblasti s ich prírodnou rastlinnou, živočíšnou a vlastne aj pastierskou kultúrou. Aj pozemky, vzácne kvety a chránený hmyz sa dnes „štiepkuje“, teda „mulčuje“ (z nemčiny – mulčen – prikrývať). Prírodné chovy sú čoraz vzácnejšie. A pritom práve pasenie kôz v krovinatých oblastiach prospieva krajine – v primeranej miere – keď rast kríkov obmedzuje, ale nezničí  (keby kríky neboli zvieratami obmedzované, v horách by vytvorili súvislé šípovo-trnkovo-hlohovo-ostružinové oblasti).  Ale napriek všetkým módnym skutočnostiam a tlakom sa niečo aj  uchováva. Ak chcem uchovať karpatské kozy na prežitie aj iné , ako dve krátkosrsté plemená, ktoré sú nemeckou a rakúskou mutáciou, budeme sa musieť o to snažiť a pokúsiť sa ich aj uchovniť so všetkými náležitosťami.

Ešte raz k mliečnosti

A článok skončíme tak, ako sme ho začali – mliekom. Mali by sme si uvedomiť, že ak chceme dostať zo zvieraťa mlieko, môžeme to robiť slušne – s ohľadom na jeho zdravotný stav a podmienky chovu – alebo neslušne – bezohľadne a teda chemicky a „v base“, teda bez jeho prirodzeného pohybu na paši. Pre prírodnú odolnosť a zdravie zvierať je dobré, ak od neho nežiadame,aby odovzdalo v mlieku 10 percent svojej váhy. Prirodzené je v prírodnom chove okolo 5 percent, ak chce dať viac, tak je to jeho rozhodnutie, to sú prírodné doky – preborníčky, aj takých tu dosť jesto. Chemikálie, umelé  hormóny, odtrhnutie od životného prostredia – to s výnimkou liečby nerobí dobre ani nám. Neexistujú nijaké zázračné plemená, ktoré zaručia v prírodných podmienkach že každá dojka dá desať percent svojej váhy denne v mlieku – to je bohapustý výmysel, spôsob ako dostať od prostých ľudí  peniaze. Ak chcete prírodne chovať kozu, nemôže to byť len neduživý rebriňáčik, ktorému treba na zimu zariadiť vyhrievanú obývačku. Nechajme aj zvieratám niečo z prírody. Podporme prírodné chovy. Podporme zvieratá na paši. Nenechajme vyhynúť karpatských domorodcov. A ukážme deťom, ako skáču kozliatka na zelenej paši. A takto možno uchováme aj pre seba kus prírodného, zdravého karpatského sveta. Napriek všetkým pesticídnym, eurofondovým repkovým poliam a iným peňažno-chemickým náletom. Uchovajme si dvere do prírody aj cez potraviny a cez pasienky. A aj vďaka tomuto múdrejšiemu postupu môžu na pasienkoch a v horách prežívať aj reťazec ďalších – divých a slobodných rastlinných a živočíšnych druhov, našich druhov.