Nová, teda stvorená, prijatá, alebo odoslaná v tejto dobe.
Drevná, teda vychádzajúca z drevných – dávnych koreňov.
Je prírodná a prirodzená, mocná i jemná, nabudená a viac duchaplná, ako slaboduchá.
Ako môže nová hudba vychádzať z dávnych koreňov? Nástrojmi, spôsobom spevu, ale i celkovým naladením, vedomím a teda duchom.
Kým v štýloch ethno a world sa stretávame s novými, modernými úpravami starých piesní (často s pomocou moderných elektronických nástrojov a modernými spôsobmi spevu), v novodreve je to naopak. Piesne sú spravidla nové, avšak neraz pôsobia tak, akoby boli dávne. A teda v podstate sú pokračovaním dávnejších prúdov prírodnej hudby (na našom území praeurópskej, slovanskej, slovenskej a novohorskej (a novouhorskej). Akúsi výnimku v novodrevnej hudbe tvoria piesne, ktoré majú takmer rockovú stavbu, avšak sú zahraté na prírodných, drevných nástrojoch. Tuto sa stretávame so zaujímavým vývojovým javom – napríklad kým extatické, zrýchlené konce piesní v goralskom duchu sú pomerne jasne rozoznateľné, tak dupákové a čardášové zakončenia Žiarislava a Bytostí (Povej vetrík, Nebo je nad hlavou, Hraj hudbička…)znejú pre folkloristu jednoznačne dupákovo, či čardášovo, kým rockerovi to pripomína hardrock, či metal. Iný zaujímavý jav vzniká pri jednovetovkách, ako „Chvála ti za svetlo, hrejivé Slnko, hej“, ktoré znejú Slovákovi slovensky, avšak Indovi pripomínajú indoárijské mantry. Zvlášť to platí o „Ochraňuj ma Živa“, ktorá stavbou pripomína staroslovanskú „Hoja ďunďa hoja“.
A teda to, čo o world a ethno hudbe, platí aj o folklore – novodrevná hudba je tvorivá a z tohto hľadiska je síce mnohými folkloristami obľúbená, avšak je jasné, že nespadá do tohoto súdka. Názov „folk“ je pre novodrevnú hudbu prijateľný skôr na západe (jazykovo egocentrickom), keďže u nás „folk“ neznamená to, čo „folklór“(ľudoveda), kým tam áno. Ak už, tak nový folk. Folk značí ľud, ethno značí kmeň, etnikum. World značí svet.
V NOVODREVNEJ HUDBE
sme si zvykli na priamosť, neumelosť, a teda prirodzenosť a prírodnosť, hudobnú i slovnú. Nejde o to „zdať sa a nebyť“, ide o to, aby sme spievali to, čo sme a boli to, čo spievame (tu jasne odlíšenie od folkloru). Ide o to nielenže nebyť malomeštiacky, ale aj nebyť malocivilizačný a ustráchaný. Ak má niekto chuť na koncerte sedieť so zavretými očami, môže, ale ak má niekto chuť vytancovať sa do vybláznenia, v pohodičke. O novodreve platí, že býva iné na lesných a lazníckych stretnutiach a iné na mestkých koncertoch. Ani nie tak podaním, ako celkovým duchom, ktorý vyplýva aj z prírodných podmienok a ozvučenia.
V novodreve teda ani tak nejde o technickú virtuozitu (o ktorú sa nik neusiluje), ako skôr o duchovný náboj. To neznamená, že by niektoré texty neboli básnicky podkuté (viď aj koreňoslovné – etymologické súvislosti…), alebo že by niektoré hudobné postupy neboli hudobne náročné. Ide o to, aby hudba znela jasne.
To, že novodrevná hudba má duchovný náboj, neznamená, že by bola náboženskou. Medzi týmito dvoma oblasťami jasne rozlišujeme. V týchto súvislostiach si pripomeňme, že ak je novodrevná hudba duchovne prirodzená a teda duchovne prírodná, neznamená to, že by sa považovala za pohanskú. Toto označenie zaviedli v čase útlaku nepriatelia prírodných kultúr a nemáme dôvodu ho na slobode udržiavať.
-vek-
Zdroj: Ved.sk
