Nie je to také jednoduché.
Tá pieseň „kohútik jarabý“ je naozaj nechutná. Nemali by sme ju len kvôli jednoduchému nápevu učiť deti. Jarabému kohútikovi sa za prečin vstupu do záhrady vyhrážajú smrťou. Vidina pochovania pod lavičku, na ktorú si sadajú páni, namiesto plávania v polievke, to nám už pesničku z biedy nevytiahne. Pisateľ článku to už prednáša 15 rokov a tak nečudo, že to už aj niekto napísal, avšak v zvláštnych súvislostiach. Pisateľka, tiež hudobníčka, porovnala jedinú zo slovenských detských piesní s jedinou židovskou piesňou, duchovno – filozofickou, ktorú si v Izraeli spievajú aj deti. To je podobné ako by niekto porovnával jediného Slováka, dajme tomu malého vzrastu, s jediným Krovákom, dajme tomu vysokého vzrastu, s vývodom, že Slováci sú malí a Krováci vysokí.
Slováci sa v piesňach prihovárajú okrídlencom pravdaže často a to spravidla príjemným a pekným spôsobom. Napríklad: „Veď je lastovička pekný vták, pozdravuj mi milú na stokrát…“ alebo „Zaleť sokol, biely vták, ku môjmu milému…“. Nie je to však len oslovovanie lastovičky, svetlého sokola sťahovavého a iných lietavcov s prosbou o pozdrav milej bytosti, čo by zas mohol kritik vyhodnotiť ako určitú ziskuchtivosť. Slováci oslovujú vtáčikov aj bez toho, aby od nich niečo chceli. Ako napríklad: „Žlna žlna pekný vták, nerob si hniezdo pri cestách, po ceste chodia furmani, nikto ti hniezdo nechráni…“ oslovuje žlnu ochranca, hoc bojovný, ktorý jej ponúka miesto pri svojej kolibe zbojníckej, a možnože to zráta tomu pánovi, čo chce zabiť toho kohútika jarabého. Iný sokol, už asi nie sťahovavý, nenesie odkaz milej duši, ani ho nechráni ochranca. 
Háji sa sám: „Sedí sokol na javori, preberá si v drobným perí, prišiel k nemu mladý jagar, ja ťa sokol zastreliť mám. Nestrieľaj ma jagarečku, mám ja doma frajerečku…“. Západoslovenská pieseň napovedá, že nie len poľovník ale aj sokol môže byť zakladateľom rodiny, je to bytosť s dušou. Zdá sa, že vznešené obrazy sa nám ľahšie vysvetľujú sokolími ako kohútimi krídlami. Náš sokol, vták oddávna zasvätený Perúnovi, sa veruže neuchlácholí predstavou hrobu v záhrade, kde na neho budú cikať páni.
„V ľeše som še zrodzil, viter me koľisal, vtački mi špivaľi a ja som ich šľichal…Poľana, Poľana v ľece maľovana, ten fto ce maľoval, farbi nešanoval…“ prihovára sa bačovské dieťa nepriamo k Stvoriteľovi alebo k Perúnovi, vládcovi počasia, ktorý maľoval tie listy?
Prichádza jar a aj k tomuto obdobiu sa viaže množstvo obradných piesní, aj detských. Ako napríklad: „Kvetná kráľovná, čos` priletela…“ alebo „Hoja ďunďa hoja, poslala nás kráľovná…zlaté mosty stavati…“. Je to vlastne zázrak, že sa nám zachovalo vyše stotisíc slovenských ľudových piesní, aj tisíce obradných, ktoré sa viažu k nášmu rodnému duchovnu. Nebolo to jednoduché, pretože po nástupe židokresťanského náboženstva boli všetky naše pôvodné obradné piesne zakázané, ako aj celá pôvodná duchovná filozofia. A to po dobu celého tisícročia. Takže určité kruhy nám nanútili kostolné piesne „vyvoleného náboženstva“ a preklady žalmov národa, ktorý mal na púšti krvavou cestou dohodnutý monoteizmus. Keď sa ale znovu zastaví priateľ Šachar z Izraela iste si zase spolu zahráme a zaspievame a možno aj tú izraelskú pesničku, ktorú spomína naša kritička Lucia. Má v mene svetlo, ale zdá sa, že ho vidí len kdesi v diaľke. Môže byť v panku, môže byť aj v Izraeli ale v slovenskom národe akoby byť nemohlo. Musí to byť veľmi nepríjemné, žiť uprostred národa, na ktorom vidíme len chyby. Chyba pritom môže byť aj kdesi inde. Svetlo prichádza s poznaním, ale s poznaním nie povrchným, ale s poznaním hĺbkovým. Ak chceme poznať našu kultúru, musíme naše duchovné piesne hľadať, pretože ony sa skryli. To ale neznamená, že nie sú. To svetlo tu je.
foto: 1.lastovička – slav, 2.sokol – www.horyinfo.cz
podobné články:
5.2.13 Žiarislav: Možno to bude tvrdé, ale podstatné veci prežijú
Zdroj: Ved.sk
